III. ÚS 213/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 213/2015­13

Bratislava, prostredníctvom ktorej koná jej konateľ a advokát doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., vedené pod spisovými značkami: Rvp 4169/2014, Rvp 4170/2014, Rvp 4171/2014, Rvp 4172/2014, Rvp 4173/2014, Rvp 4174/2014, Rvp 4175/2014, Rvp 4176/2014, Rvp 4177/2014, Rvp 4178/2014, Rvp 4179/2014, Rvp 4180/2014, Rvp 4181/2014, Rvp 4182/2014, Rvp 4183/2014, Rvp 4185/2014, Rvp 4186/2014, Rvp 4187/2014, Rvp 4188/2014, Rvp 4189/2014, Rvp 4190/2014, Rvp 4191/2014, Rvp 4192/2014, Rvp 4193/2014, Rvp 4194/2014, Rvp 4195/2014, Rvp 4196/2014, Rvp 4197/2014, Rvp 4198/2014, Rvp 4199/2014, Rvp 4200/2014, Rvp 4201/2014, Rvp 4202/2014, Rvp 4204/2014, Rvp 4205/2014, Rvp 4935/2014, Rvp 4936/2014, Rvp 4937/2014, Rvp 4938/2014, Rvp 4939/2014, Rvp 4940/2014, Rvp 4941/2014, Rvp 4942/2014, Rvp 4943/2014, Rvp 4944/2014, Rvp 4945/2014, Rvp 4946/2014, Rvp 4947/2014,

jej základných práv zaručených v čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

(Rvp 4185/2014), 17 Co 696/2013 zo 16. decembra 2013 (Rvp 4186/2014), 17 Co 701/2013 zo 16. decembra 2013 (Rvp 4187/2014), 13 Co 803/2013 z 20. novembra 2013 (Rvp 4188/2014), 17 Co 697/2013 zo 16. decembra 2013 (Rvp 4189/2014), 17 Co 692/2013 zo 16. decembra 2013 (Rvp 4190/2014), 17 Co 695/2013 zo 16. decembra 2013 (Rvp 4191/2014), 17 Co 694/2013 zo 16. decembra 2013 (Rvp 4192/2014), 13 Co 796/2013 z 20. novembra 2013 (Rvp 4193/2014), 13 Co 797/2013 z 20. novembra 2013 (Rvp 4194/2014), 17 Co 693/2013 zo 16. decembra 2013 (Rvp 4195/2014), 17 Co 700/2013 zo 16. decembra 2013 (Rvp 4196/2014), 13 Co 800/2013 z 20. novembra 2013 (Rvp 4197/2014), 16 Co 822/2013 z 19. decembra 2013 (Rvp 4198/2014), 16 Co 816/2013 z 19. decembra 2013 (Rvp 4199/2014), 15 Co 166/2014 z 5. februára 2014 (Rvp 4200/2014), 15 Co 164/2014 z 5. februára 2014 (Rvp 4201/2014), 15 Co 91/2014 zo 4. februára 2014 (Rvp 4202/2014), 15 Co 94/2014 zo 4. februára 2014 (Rvp 4204/2014),

(Rvp 4950/2014), 14 Co 568/2013 z 30. januára 2014 (Rvp 4951/2014), 13 Co 1220/2013 z 31. januára 2014 (Rvp 4952/2014), 13 Co 1135/2013 z 31. januára 2014 (Rvp 4953/2014), 15 Co 229/2014 z 27. februára 2014 (Rvp 4954/2014), 13 Co 718/2013 z 25. februára 2014 (Rvp 4955/2014), 13 Co 719/2013 z 25. februára 2014 (Rvp 4956/2014), 13 Co 715/2013 z 25. februára 2014 (Rvp 4957/2014), 13 Co 717/2013 z 25. februára 2014 (Rvp 4958/2014), 13 Co 721/2013 z 25. februára 2014 (Rvp 4959/2014), 13 Co 720/2013 z 25. februára 2014 (Rvp 4960/2014), 15 Co 595/2013 z 12. februára 2014 (Rvp 4961/2014), 15 Co 594/2013 z 12. februára 2014 (Rvp 4962/2014), 15 Co 592/2013 z 12. februára 2014 (Rvp 4963/2014), 15 Co 593/2013 z 12. februára 2014 (Rvp 4964/2014), 15 Co 591/2013 z 12. februára 2014 (Rvp 4965/2014), 15 Co 590/2013 z 12. februára 2014 (Rvp 4966/2014), 13 Co 1200/2013 z 31. januára 2014

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené pod spisovými značkami: Rvp 4169/2014, Rvp 4170/2014, Rvp 4171/2014, Rvp 4172/2014, Rvp 4173/2014, Rvp 4174/2014, Rvp 4175/2014, Rvp 4176/2014, Rvp 4177/2014, Rvp 4178/2014, Rvp 4179/2014, Rvp 4180/2014, Rvp 4181/2014, Rvp 4182/2014, Rvp 4183/2014, Rvp 4185/2014, Rvp 4186/2014, Rvp 4187/2014, Rvp 4188/2014, Rvp 4189/2014, Rvp 4190/2014, Rvp 4191/2014, Rvp 4192/2014, Rvp 4193/2014, Rvp 4194/2014, Rvp 4195/2014, Rvp 4196/2014, Rvp 4197/2014, Rvp 4198/2014, Rvp 4199/2014, Rvp 4200/2014, Rvp 4201/2014, Rvp 4202/2014, Rvp 4204/2014, Rvp 4205/2014, Rvp 4935/2014, Rvp 4936/2014, Rvp 4937/2014, Rvp 4938/2014, Rvp 4939/2014, Rvp 4940/2014, Rvp 4941/2014, Rvp 4942/2014, Rvp 4943/2014, Rvp 4944/2014, Rvp 4945/2014, Rvp 4946/2014, Rvp 4947/2014, Rvp 4948/2014, Rvp 4949/2014, Rvp 4950/2014, Rvp 4951/2014, Rvp 4952/2014, Rvp 4953/2014, Rvp 4954/2014, Rvp 4955/2014, Rvp 4956/2014, Rvp 4957/2014, Rvp 4958/2014, Rvp 4959/2014, Rvp 4960/2014, Rvp 4961/2014, Rvp 4962/2014, Rvp 4963/2014, Rvp 4964/2014, Rvp 4965/2014, Rvp 4966/2014, Rvp 4967/2014, Rvp 4968/2014, Rvp 4969/2014 a Rvp 4970/2014 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. III. ÚS 213/2015.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnené.

Odôvodnenie:

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 14. apríla 2014 a 2. mája 2014 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova

Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka vystupuje v postavení žalobcu v konaniach vedených Okresným súdom Lučenec, Okresným súdom Veľký Krtíš, Okresným súdom Žiar nad Hronom, Okresným súdom Banská Bystrica, Okresným súdom Rimavská Sobota (ďalej len „okresné súdy“), predmetom ktorých je náhrada majetkovej škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom okresných súdov, ktoré sú teda súčasne súdmi, ktoré sťažovateľke uvedenú škodu a nemajetkovú ujmu spôsobili. Na základe uvedeného sťažovateľka očakávala, že dôjde k vylúčeniu okresných súdov ako celku a spory budú prikázané inému vecne príslušnému okresnému súdu v obvode krajského súdu.

Na základe skutočností uvedených sťažovateľkou v žalobných návrhoch okresné súdy svojimi uzneseniami špecifikovanými v sťažnostiach (ďalej spoločne len „uznesenia okresných súdov“) zaviazali sťažovateľku na zaplatenie súdneho poplatku za vznesené námietky zaujatosti. Na základe odvolaní podaných sťažovateľkou, podstatou ktorých bolo jej tvrdenie o nepodaní námietky zaujatosti, krajský súd napadnutými uzneseniami potvrdil uznesenia okresných súdov ako vecne správne.

Sťažovateľka v predostretej argumentácii uviedla, že napadnutými uzneseniami krajský súd porušil ňou označené práva, keď: „a) rozhodol nad rámec zverenej právomoci; b) rozhodol bez návrhu na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný; c) svoje rozhodnutie oprel o neexistujúce právne skutočnosti; d) svoje rozhodnutie formuloval na základe nesprávneho právneho posúdenia veci a s použitím chybnej aplikácie a interpretácie práva; e) svojím rozhodnutím porušil bez uvedenia dôvodov ustálenú rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR; a osobitne v spojení s porušením označených justičných práv porušil právo vlastniť majetok zaručené čl. 20 ods. 1 Ústavy SR, právo na pokojné užívanie majetku zaručené čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru, keď uložil sťažovateľovi povinnosť poskytnúť finančné plnenie štátu bez existencie práva štátu na takéto plnenie, čím nedôvodne znížil majetok sťažovateľa.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu napadnutými uzneseniami krajského súdu.

II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku. V zmysle § 112 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku.

Sťažovateľka zastáva názor, že krajský súd napadnutými uzneseniami, ktorými potvrdil uznesenia okresných súdov o uložení povinnosti zaplatiť súdny poplatok za podané námietky zaujatosti, porušil ňou v sťažnosti označené základné práva podľa ústavy a práva podľa dohovoru a dodatkového protokolu, pretože, ako vyplýva z jej písomných podaní v konaniach pred okresnými súdmi, ako aj z odvolaní proti prvostupňovým rozhodnutiam, sťažovateľka námietky zaujatosti podľa jej názoru nepodala.

Okresné súdy svojimi rozhodnutiami uložili sťažovateľke povinnosť zaplatiť súdny poplatok za námietku zaujatosti podľa položky č. 17 písm. a) „sadzobníka súdnych poplatkov zákona, tvoriaceho prílohu zákona č. 71/1992 Zb.“. Proti týmto uzneseniam podala sťažovateľka odvolania, v ktorých tvrdila, že námietky zaujatosti nepodala, a okrem iného poukázala na skutočnosť: „... v úvode svojej žaloby uviedol skutočnosti preukazujúce fakt, že inak vecne a miestne príslušný okresný súd nemôže vo veci konať, pretože jeho sudcovia sú z prejednania veci vylúčení, keďže majú pomer k veci a k účastníkom konania a sú teda vo veci zaujatí (§ 14 OSP).“

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Podľa § 15 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku ak sa sudca dozvie o skutočnostiach, pre ktoré je vylúčený, oznámi to neodkladne predsedovi súdu...

Podľa § 12 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku vec možno prikázať inému súdu toho istého stupňa aj z dôvodu vhodnosti.

Z citovaných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku vyplýva, že vec musí (nutná delegácia) alebo môže (vhodná delegácia) byť odňatá príslušnému súdu a prikázaná na ďalšie konanie a rozhodovanie inému súdu tohto istého stupňa, avšak v prípade nutnej delegácie, ktorej sa domáhala aj sťažovateľka (pozri jej odvolania, pozn.), tu musí byť splnená explicitná zákonná podmienka, a to, že príslušný súd nemôže vo veci konať, pretože jeho sudcovia sú vylúčení podľa § 14 Občianskeho súdneho poriadku, t. j. ak je tu pochybnosť o nezaujatosti sudcov príslušného súdu. Pochybnosť o nezaujatosti sudcu môže byť uplatnená buď účastníkmi konania (§ 15a Občianskeho súdneho poriadku), alebo samotným zákonným sudcom (§ 15 Občianskeho súdneho poriadku).

V daných prípadoch, keďže sa teda sťažovateľka domáhala delegácie jej vecí na iné ako príslušné okresné súdy, t. j. domáhala sa odňatia jej vecí z prerokovania okresnými súdmi z dôvodu „nutnosti a nie vhodnosti“, t. j. z dôvodu, že sú tu pochybnosti o nezaujatosti sudcov okresných súdov, a keďže sudcovia okresných súdov sami svoju nezaujatosť nespochybnili (§ 15 Občianskeho súdneho poriadku), okresné súdy a následne sa s tým stotožniac aj krajský súd vyhodnotili skutočnosti uvádzané sťažovateľkou už v jej žalobách ako ňou uplatnenú námietku zaujatosti (§ 15a Občianskeho súdneho poriadku), ktorej podanie podlieha poplatkovej povinnosti podľa položky č. 17a Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý je prílohou zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdnych poplatkoch“).

V súvislosti s námietkami sťažovateľky, podľa ktorých iné súdy rozhodovali v jej obdobných veciach odlišne od krajského súdu, ústavný súd poukazuje na svoj právny názor, podľa ktorého právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v rozhodnutiach vo veci samej nemajú charakter precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť identicky, napriek tomu protichodné právne závery vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. IV. ÚS 49/06, III. ÚS 300/06).

Z rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva Beian v. Rumunsko (č. 1) zo 6. 12. 2007 vyplýva, že rozdielna judikatúra v skutkovo rovnakých, prípadne podobných veciach je prirodzenou súčasťou vnútroštátneho súdneho systému (v zásade každého súdneho systému, ktorý nie je založený na precedensoch ako prameňoch práva). K rozdielnej judikatúre prirodzene dochádza aj na úrovni najvyššej súdnej inštancie. Z hľadiska princípu právnej istoty je ale dôležité, aby najvyššia súdna inštancia pôsobila ako regulátor konfliktov judikatúry a aby uplatňovala mechanizmus, ktorý zjednotí rozdielne právne názory súdov v skutkovo rovnakých alebo podobných veciach.

Ústavný súd vo vzťahu k tejto námietke sťažovateľky považuje za potrebné zopakovať svoj ustálený právny názor, podľa ktorého mu neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov, a suplovať tak poslanie, ktoré zákon č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, §

Vzhľadom na uvedené dospel ústavný súd k záveru, že napadnuté uznesenia krajského súdu ako odvolacieho súdu sú ústavne akceptovateľné a ich odôvodnenie je dostatočné, nevybočujúce z limitov čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. To, že sťažovateľka sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, neznamená, že došlo aj k porušeniu označených práv podľa ústavy a dohovoru. Z týchto dôvodov ústavný súd sťažnosti sťažovateľky v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnené (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutými uzneseniami krajského súdu

Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva. Toto ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.

Ústavný súd po preskúmaní napadnutých uznesení dospel k záveru, že z ich odôvodnení nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že by mohlo dôjsť k neprípustnému zásahu do základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a do práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, keďže krajský súd v posudzovaných prípadoch ústavne konformným spôsobom interpretoval a aplikoval príslušné právne normy.