III. ÚS 213/2016

Odôvodnenie:

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. septembra 2014 faxom a 24. septembra 2014 poštou doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti RECLAIM, a. s., Prievozská 2/A, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané porušenie čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 6 Co/496/2013 z 30. apríla 2014 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva, že návrhom podaným Okresnému súdu Martin (ďalej len „okresný súd“) 13. augusta 2012 sa sťažovateľka ako navrhovateľka domáhala proti (ďalej len „odporca“) zaplatenia sumy 5 000 € s príslušenstvom. Uvedený nárok sťažovateľka odôvodňovala tým, že na základe zmluvy o postúpení pohľadávky uzatvorenej medzi Prvou stavebnou sporiteľnou, a. s., ako postupcom a ňou ako postupníkom sa 1. apríla 2012 stala vlastníkom pohľadávky z mimoriadneho medziúveru a stavebného úveru vo výške 17 366,32 €, ktorý právny predchodca sťažovateľky poskytol , ktorá ho však riadne a včas nesplatila. Na základe písomného ručiteľského vyhlásenia odporcu ako ručiteľa zo 17. októbra 2005 si preto sťažovateľka proti nemu uvedeným návrhom uplatnila „nárok na zaplatenie sumy len vo výške 5 000 €, a to z dôvodu, že nedisponuje dostatočnými finančnými prostriedkami ani nehnuteľným majetkom“.

Proti rozsudku okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, v ktorom mu vytkla, že „pochybil, keď posudzoval právny vzťah z úverovej zmluvy uzatvorenej v roku 2005 podľa ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka v znení platnom a účinnom od 01. 01. 2008... Nesprávne právne posúdenie na strane prvostupňového súdu je aj vo výklade ust. § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka... Odlišne stanovená dĺžka premlčacej doby v Občianskom a Obchodnom zákonníku je výsledkom rôznych legislatívnych procesov, z ktorých však žiadny nesmeruje k ochrane slabšej strany (spotrebiteľa)... Právny inštitút premlčania nie je neprijateľnou podmienkou, pôsobí voči všetkým účastníkom právneho vzťahu rovnako... Nárok navrhovateľa bol teda uplatnený v súdnom konaní včas.“.

Krajský súd napadnutým rozsudkom rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil.

Sťažovateľka opakujúc argumenty, ktoré vzniesla už v konaní pred všeobecnými súdmi, v sťažnosti namieta, že v jej prípade „sú výklad a aplikácia predmetného ustanovenia § 54 ods. 1 OZ zo strany Krajského súdu v Žiline v priamom rozpore s platným ustanovením § 52 ods. 2 OZ, z ktorého je zrejmé, že obchodnoprávne vzťahy so spotrebiteľom vzniknuté do 31. 03. 2015 sa spravujú Obchodným zákonníkom...

V rozhodovacej činnosti slovenských súdov existujú rozhodnutia, v ktorých ešte pred jednoznačným vymedzením pôsobnosti Občianskeho zákonníka na obchodnoprávne vzťahy v ustanovení § 52 ods. 2 OZ súdy vykladali ustanovenie § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka odlišne ako Krajský súd v Žiline (porovnaj rozhodnutie KS v Bratislave pod sp. zn. 5 Co 293/12).“.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) pritom možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konania (napr. I. ÚS 66/98, III. ÚS 168/05, IV. ÚS 136/05, I. ÚS 453/2011).

Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03). Všeobecný súd je povinný na procesné úkony účastníkov primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným právnym poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu a štádia civilného procesu, v ktorom účastník konania uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich uplatneniu (I. ÚS 372/06).

Do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy však nepatrí právo účastníka dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03, IV. ÚS 340/04, III. ÚS 240/2013).

Krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku uviedol: „... prvostupňový súd v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti potrebné pre posúdenie veci, vykonal dokazovanie, ktoré vyhodnotil v súlade s ust. § 132 O. s. p. a dospel k skutkovým a právnym záverom, s ktorými sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil, a preto s poukazom na ust. § 219 ods. 2 O. s. p... obmedzuje sa len na skonštatovanie správnosti jeho dôvodov... V danej veci námietka navrhovateľa, že v prejednávanej veci je potrebné aplikovať Obchodný zákonník neobstojí, pretože všetky režimy a opatrenia určené na ochranu spotrebiteľov platia bez ohľadu na typ štandardnej formulárovej zmluvy a teda platia aj vo vzťahu k úverom, teda absolútnym obchodnoprávnym vzťahom. Keď zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa v zmysle ust. § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa, je neprípustné dojednať so spotrebiteľom nevýhodnejšie zmluvné podmienky, ako upravuje Občiansky zákonník, a to vrátane dĺžky plynutia času, v ktorom zo strany veriteľa môže dôjsť k vykonaniu jeho subjektívneho práva vo vzťahu k existencii práva dlžníka na vznesenie námietky premlčania a odmietnutie plnenie veriteľa... Keďže otázka premlčania je v Občianskom zákonníku upravená výhodnejšie pre spotrebiteľa oproti jej úprave v Obchodnom zákonníku, na premlčanie správne okresný súd aplikoval ust. § 100 a nasl. Občianskeho zákonníka na základe námietky premlčania vznesenej odporcom... Z uvedených dôvodov považoval aj odvolací súd za nedôvodnú odvolaciu námietku navrhovateľa, že na predmetnú spotrebiteľskú vec nedopadá právna úprava občianskeho práva, ale právna úprava uvedená v Obchodnom zákonníku... Odvolací súd s poukazom na vyššie uvedené skutočnosti napadnutý rozsudok okresného súdu podľa § 219 ods. 1 O. s. p. ako vecne správny potvrdil.“

Pokiaľ sťažovateľka pre účely podpory svojich argumentov poukázala na existenciu viacerých rozhodnutí všeobecných súdov, ktoré „rovnako ako Krajský súd v Žiline v záujme domnelej ochrany spotrebiteľa ignorujú všeobecne platný zákaz retroaktivity právnych predpisov“, ústavný súd konštatuje, že mu neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov a suplovať právomoc, ktorá podľa § 8 ods. 3 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov je zverená Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky. Okrem toho vývoj právnych názorov všeobecných súdov v právne obdobných prípadoch nemožno automaticky stotožňovať s porušením základného práva na súdnu ochranu, pokiaľ je prípadná odlišnosť týchto právnych názorov založená na racionálnej právnej argumentácii. Je pritom vecou (a najmä povinnosťou) vo veci konajúcich všeobecných súdov vysporiadať sa nielen so zákonnosťou, ale aj ústavnosťou svojich rozhodnutí (čl. 144 ods. 1 ústavy, m. m. III. ÚS 595/2012).

Na základe uvedených skutočností ústavný súd dospel k záveru, že medzi namietaným porušením základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a napadnutým rozsudkom krajského súdu nenachádza žiadnu príčinnú súvislosť, preto sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Pokiaľ ide o sťažovateľkou namietané porušenie čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy, ústavný súd zdôrazňuje, že citované články majú charakter ústavných princípov, a preto sú vždy implicitnou súčasťou rozhodovania ústavného súdu, t. j. aj jeho rozhodovania o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (m. m. IV. ÚS 332/2012, IV. ÚS 119/07). Keďže v posudzovanom prípade ústavný súd nedospel k záveru o porušení základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu krajským súdom, nemohol dospieť ani k záveru o porušení čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy, a preto sťažnosť aj v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú (IV. ÚS 5/2014).