III. ÚS 214/2016

Odôvodnenie:

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. júna 2015 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s. r. o., pre namietané porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1, čl. 20 ods. 1, čl. 35 ods. 3 a čl. 39 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní sp. zn. 1 So/26/2014 a jeho rozsudkom z 24. februára 2015.

Predmetom sťažnosti sťažovateľa je postup najvyššieho súdu, ktorý v rozsudku sp. zn. 1 So/26/2014 z 24. februára 2015 zmenil rozsudok Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) č. k. 19 Sp/35/2013-44 z 13. decembra 2013 a potvrdil rozhodnutie Sociálnej poisťovne – ústredia (ďalej len „Sociálna poisťovňa) č. 6537-43/2013-BA z 19. apríla 2013 o tom, že sťažovateľ nemá nárok na úrazovú rentu z titulu choroby z povolania zo systému slovenského sociálneho zabezpečenia.

Ako z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, sťažovateľ si nárok na úrazovú rentu uplatnil na základe hlásenia choroby z povolania a ohrozenia chorobou z povolania vystaveného (ďalej len „hlásenie“) Klinikou pracovného lekárstva a toxikológie LF UK a UNB v Bratislava (ďalej len ,,klinika pracovného lekárstva“) z 5. mája 2011, v zmysle ktorej bol dátum prvého zistenia choroby z povolania určený na 11. november 2010. Žiadosť bola Sociálnej poisťovni – pobočke (ďalej len „pobočka“) doručená 12. mája 2011.

Konaniu a rozhodnutiu Sociálnej poisťovne sťažovateľ vytkol, že sa nevysporiadala s existenciou viacerých posudkov vystavených klinikou pracovného lekárstva, ako ani s jeho námietkami voči podkladom rozhodnutia, ktoré označil za prekvapivé. Vo vzťahu k rozsudku najvyššieho súdu bol sťažovateľ toho názoru, že dospel k nesprávnym zisteniam, keď nesprávne posúdil jeho námietky uvedené v opravnom prostriedku [§ 250l a nasl. OSP, § 195 ods. 4 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,Zákonník práce“)], resp. sa nimi vôbec nezaoberal, čím neposkytol riadne a presvedčivé odôvodnenie svojho rozsudku. Samo zistenie skutkového stavu označil sťažovateľ za rozporné s obsahom spisov.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ žiada, aby ústavný súd vydal takýto nález: „Základné právo , na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky... na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských právach a základných slobôd... na primerané hmotné zabezpečenie... podľa čl. 35 ods. 3 Ústavy... a čl. 39 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky... vlastniť majetok podľa čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 24. 2. 2015, sp. zn. 1So/26/2014, porušené bolo.

...Rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 24. 2. 2015, sp. zn. 1So/26/2014 sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie. ... priznáva finančné zadosťučinenie v sume 1.000 eur, ktoré je mu povinný vyplatiť Najvyšší súd Slovenskej republiky... ... Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť , trovy konania, tak ako budú vyčíslené v písomnom vyhotovení nálezu, na účet jeho právneho zástupcu , a.s. a to do troch dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

Za zjavne neopodstatnenú možno považovať aj takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (III. ÚS 175/03).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 35 ods. 3 ústavy občania majú právo na prácu. Štát v primeranom rozsahu hmotne zabezpečuje občanov, ktorí nie z vlastnej viny nemôžu toto právo vykonávať. Podmienky ustanoví zákon.

Podľa čl. 39 ods. 1 ústavy občania majú právo na primerané hmotné zabezpečenie v starobe a pri nespôsobilosti na prácu, ako aj pri strate živiteľa.

Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).

Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je taktiež právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (III. ÚS 209/04, III. ÚS 206/06, III. ÚS 78/07).

Ústavné právo na súdnu ochranu však neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym) súdom, teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. II. ÚS 4/94, I. ÚS 8/96, III. ÚS 197/02).

Pre účely komplexnejšieho posúdenia okolností, za ktorých malo dôjsť k porušeniu základných práv sťažovateľa a účely overenia opodstatnenosti ním vznesených námietok si ústavný súd vyžiadal spis Sociálnej poisťovne vedený vo veci sťažovateľa.

Ústavný súd poznamenáva, že Sociálna poisťovňa je okrem iného povinná pri svojom rozhodovaní vychádzať zo spoľahlivo zisteného skutočného stavu (§ 209 ods. 1 zákona o sociálnom poistení). Z toho vyplýva, že po tom, ako sa určenie dátumu vzniku choroby z povolania sťažovateľa a zodpovedného zamestnávateľa stalo sporným, mala nielen právomoc, ale aj povinnosť na základe dostupných listín a aj opätovnými dopytmi na kliniku pracovného lekárstva spoľahlivo ustáliť obe tieto skutočnosti. Namietané stanovisko Regionálneho úradu verejného zdravotníctva pritom nepredstavuje ten jediný podklad na ustálenie záverov o dátume vzniku choroby z povolania a určení zodpovedného zamestnávateľa, je len jedným z podkladov na preverenie pôvodných zistení; vo vzťahu k jednotlivým hláseniam kliniky pracovného lekárstva sťažovateľ namietal legálnu neexistenciu „opravného hlásenia“, avšak akceptovanie jeho námietky by viedlo k negácii požiadavky úplného zistenia skutočného stavu veci v konaní pred Sociálnou poisťovňou. Ako z obsahu sťažnosti, jej príloh, ako aj vyžiadaného administratívneho spisu Sociálnej poisťovne vyplynulo, sťažovateľ však nikdy nespochybnil vyšetrenie z 30. júla 2009, v ktorom bolo konštatované poškodenie sluchu presahujúce hodnoty pre chorobu z povolania a na základe ktorého bol následne uznaný za čiastočne invalidného.

. . Za dobu, kedy som pracoval v , teda subjektu z , som nikdy nebol poslaný na ušné vyšetrenie, Chcem povedať a predkladám k tomu dohody s českým zamestnávateľom , že môj pracovný pomer bol stále predlžovaný na krátke trojmesačné obdobia, teda na dobu určitú, ale v konečnom dôsledku som prácu ako obsluha stavebných strojov z časového hľadiska vykonával sústavne asi od 2003 do 2005. Pred rokom 2003 som pracoval tiež u českých zamestnávateľov a pracovné zmluvy o tom som doložil. Poukazujem na poukaz na vyšetrenie od , ktorý nemá dátum a podľa ktorého som bol odoslaný na vyšetrenie do na Kliniku chorôb z povolania z dôvodu ťažkej nedoslýchavosti mňa ako strojníka. Pretože na poukaze nie je dátum, nechal som si obálku, kde je dátum 3. 9. 2010, z ktorého vyplýva, že až vtedy mi bol doručený tento poukaz na vyšetrenie.

Tam nám robili viacero vyšetrení: EEG vyšetrenie, neurologické vyšetrenie, interné vyšetrenie, ušné vyšetrenie, RTG. Tieto vyšetrenia dal urobiť zamestnávateľ z dôvodu, že nás zamestnancov chcel vyslať pracovať pre , t.j. stále sa jednalo a malo ísť o českého zamestnávateľa. To vyslanie mojej osoby na práce pre sa začalo od 6_ 10_

posledné vyšetrenie vlani 11. 11. 2010 u ušného od .“ Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľ bol jednak oboznámený s tým, že Sociálna poisťovňa bude ďalej skúmať moment vzniku (prvého zistenia) choroby z povolania, ako aj s tým, že , spochybnil svoju zodpovednosť.

Ak možno rozsudku najvyššieho súdu vo vzťahu k rozhodnutiu Sociálnej poisťovne niečo vytknúť, je to skutočnosť, že nekonfrontoval námietky sťažovateľa uvedené v odvolaní s už citovanou zápisnicou, keďže sťažovateľ sa v neskorších podaniach adresovaných jednak Sociálnej poisťovni, ale aj v žalobe a podaniach v konaní pred správnymi súdmi vyjadruje spôsobom nereflektujúcim tieto jeho vyjadrenia.

Napriek už uvedenej výhrade je namieste skonštatovať, že rozsudok najvyššieho súdu nevykazuje znaky svojvôle a je dostatočne odôvodnený, a ústavný súd teda nie je oprávnený a ani povinný jeho postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04). Navyše, v tejto situácii ani nemá dôvod do právneho názoru najvyššieho súdu zasiahnuť.

V súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 20 ods. 1, čl. 35 ods. 3 a čl. 39 ods. 1 ústavy ústavný súd poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru (napr. II. ÚS 78/05, IV. ÚS 301/07), ktorej súčasťou je aj právny názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a slobôd hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z ústavy čl. 20 ods. 1 ústavy (a tiež právo podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd), čl. 35 ods. 3 a čl. 39 ods. 1, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. O prípadnom porušení týchto práv by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením (IV. ÚS 326/07). Z uvedeného dôvodu s ohľadom na zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti sťažovateľa v časti namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ústavný súd sťažnosť sťažovateľa aj v tejto zvyšnej časti ako zjavne neopodstatnenú odmietol (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Keďže ústavný súd sťažnosť sťažovateľa z hľadiska možnosti porušenia jeho označených základných práv vyhodnotil ako zjavne neopodstatnenú a ako takú ju podľa § 25 ods. 2 zákon o ústavnom súde odmietol, nezaoberal sa jeho ďalšími návrhmi vrátane návrhu na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia a náhrady trov konania.