III. ÚS 215/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 215/2015­13

doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., vedené pod spisovými značkami: Rvp 5478/2014, Rvp 5479/2014, Rvp 5480/2014, Rvp 5481/2014, Rvp 5482/2014, Rvp 5483/2014, Rvp 5484/2014, Rvp 5485/2014, Rvp 5486/2014, Rvp 5487/2014, Rvp 5488/2014, Rvp 5489/2014, Rvp 5490/2014, Rvp 5491/2014, Rvp 5492/2014, Rvp 5493/2014, Rvp 5494/2014, Rvp 5495/2014, Rvp 5496/2014, Rvp 5497/2014, Rvp 5498/2014, Rvp 5499/2014, Rvp 5500/2014, Rvp 5501/2014, Rvp 5502/2014, Rvp 5503/2014, Rvp 5504/2014, Rvp 5505/2014, Rvp 5506/2014, Rvp 5507/2014, Rvp 5508/2014, Rvp 5509/2014, Rvp 5510/2014, Rvp 5511/2014, Rvp 5512/2014, Rvp 5513/2014, Rvp 5514/2014, Rvp 5515/2014, Rvp 5516/2014, Rvp 5517/2014, Rvp 5518/2014, Rvp 5519/2014, Rvp 5520/2014, Rvp 5521/2014 Rvp 5522/2014, Rvp 5523/2014, Rvp 5524/2014, Rvp 5525/2014, Rvp 5526/2014, Rvp 5527/2014, Rvp 5528/2014,

Rvp 5544/2014 a Rvp 5545/2014 vo veci namietaného porušenia jej základných práv zaručených v čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

z 27. februára 2014; 17 Co 205/2014 (Rvp 5501/2014) z 26. februára 2014; 14 Co 410/2013 (Rvp 5502/2014) z 11. februára 2014; 12 Co 145/2014 (Rvp 5503/2014), 12 Co 141/2014 (Rvp 5504/2014), 12 Co 143/2014 (Rvp 5505/2014), 12 Co 144/2014 (Rvp 5506/2014), 12 Co 146/2014 (Rvp 5507/2014), 12 Co 147/2014 (Rvp 5508/2014) z 28. februára 2014; 16 Co 1197/2013 (Rvp 5509/2014) z 30. januára 2014; 17 Co 187/2014 (Rvp 5510/2014), 17 Co 189/2014 (Rvp 5511/2014), 17 Co 193/2014 (Rvp 5512/2014), 17 Co 194/2014 (Rvp 5513/2014) z 27. februára 2014; 13 Co 190/2014 (Rvp 5514/2014), 13 Co 191/2014 (Rvp 5515/2014) z 3. marca 2014;13 Co 192/2014 (Rvp 5516/2014), 13 Co 193/2014 (Rvp 5517/2014) z 3. marca 2014; 17 Co 137/2014 (Rvp 5518/2014), 17 Co 136/2014 (Rvp 5519/2014), 17 Co 134/2014 (Rvp 5520/2014) z 26. februára 2014; 16 Co 1042/2013 (Rvp 5521/2014) z 30. januára 2014; 13 Co 194/2014 (Rvp 5522/2014), 13 Co 195/2014

z 3. marca 2014; 12 Co 149/2014 (Rvp 5526/2014), 12 Co 148/2014 (Rvp 5527/2014) z 28. februára 2014; 17 Co 225/2014 (Rvp 5528/2014), 17 Co 223/2014 (Rvp 5529/2014) z 26. februára 2014; 16 Co 1201/2013 (Rvp 5530/2014), 16 Co 1199/2013 (Rvp 5531/2014), 16 Co 1074/2013 (Rvp 5532/2014), 16 Co 1041/2013 (Rvp 5533/2014), 16 Co 1067/2013 (Rvp 5534/2014), 16 Co 1062/2013 (Rvp 5535/2014), 16 Co 1220/2013 (Rvp 5536/2014) z 30. januára 2014; 17 Co 138/2014 (Rvp 5537/2014), 17 Co 1125/2013 (Rvp 5538/2014) z 26. februára 2014; 12 Co 814/2013 (Rvp 5539/2014) z 31. januára 2014; 16 Co 1221/2013 (Rvp 5540/2014), 16 Co 1219/2013 (Rvp 554/2014), 16 Co 1217/2013 (Rvp 5542/2014) z 30. januára 2014; 15 Co 184/2014 (Rvp 5543/2014) z 12.februára 2014; 16 Co 1193/2013 (Rvp 5544/2014) z 30. januára 2014 a 15 Co 182/2014 (Rvp 5545/2014) z 12. februára 2014 a takto rozhodol:

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 12. mája 2014 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), vedené spisovými značkami: Rvp 5478/2014, Rvp 5479/2014, Rvp 5480/2014, Rvp 5481/2014, Rvp 5482/2014, Rvp 5483/2014, Rvp 5484/2014, Rvp 5485/2014, Rvp 5486/2014, Rvp 5487/2014, Rvp 5488/2014, Rvp 5489/2014, Rvp 5490/2014, Rvp 5491/2014, Rvp 5492/2014, Rvp 5493/2014, Rvp 5494/2014, Rvp 5495/2014, Rvp 5496/2014, Rvp 5497/2014, Rvp 5498/2014, Rvp 5499/2014, Rvp 5500/2014, Rvp 5501/2014, Rvp 5502/2014, Rvp 5503/2014, Rvp 5504/2014, Rvp 5505/2014, Rvp 5506/2014, Rvp 5507/2014, Rvp 5508/2014, Rvp 5509/2014, Rvp 5510/2014, Rvp 5511/2014, Rvp 5512/2014, Rvp 5513/2014, Rvp 5514/2014, Rvp 5515/2014, Rvp 5516/2014, Rvp 5517/2014, Rvp 5518/2014, Rvp 5519/2014, Rvp 5520/2014, Rvp 5521/2014 Rvp 5522/2014, Rvp 5523/2014, Rvp 5524/2014, Rvp 5525/2014, Rvp 5526/2014, Rvp 5527/2014, Rvp 5528/2014, Rvp 5529/2014, Rvp 5530/2014, Rvp 5531/2014, Rvp 5532/2014, Rvp 5533/2014, Rvp 5534/2014, Rvp 5535/2014, Rvp 5536/2014, Rvp 5537/2014, Rvp 5538/2014, Rvp 5539/2014, Rvp 5540/2014, Rvp 5541/2014, Rvp 5542/2014, Rvp 5543/2014, Rvp 5544/2014 a Rvp 5545/2014, ktorými namieta porušenie svojich základných práv zaručených v čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) označenými v záhlaví tohto rozhodnutia (ďalej len „napadnuté uznesenia“).

Podľa sťažovateľky krajský súd napadnuté uznesenia založil na nesprávnom právnom posúdení návrhov podaných sťažovateľkou ako námietok zaujatosti, hoci tieto podania neboli dostatočne určité a nespĺňali náležitosti námietky zaujatosti upravené v § 15a zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky súdny poriadok“). Napriek uvedenému okresné súdy aj krajský súd prejavy vôle sťažovateľky obsiahnuté v podaných žalobách vyhodnotili ako námietky zaujatosti.

Okrem toho sťažovateľka v sťažnostiach namieta, že aj keby v krajnom prípade bol jej prejav vôle vyhodnotený ako námietka zaujatosti, nemala v daných prípadoch platiť za podanie súdny poplatok, keďže už samotné konanie v merite veci je oslobodené od súdnych poplatkov (t. j. konanie o náhradu škody spôsobenú nesprávnym úradným postupom, pozn.), a teda podľa jej názoru aj všetky konania s ním súvisiace, teda aj námietkové konania by mali byť od súdnych poplatkov automaticky oslobodené.

Sťažovateľka v sťažnostiach tiež poukázala na rozhodnutia iných všeobecných súdov, ktoré v skutkovo a právne zhodných veciach rozhodli odlišne a nevyhodnotili podania sťažovateľky ako námietky zaujatosti.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu napadnutými uzneseniami krajského súdu, zruší napadnuté uznesenia krajského súdu a veci vráti tomuto súdu na ďalšie konanie a prizná jej finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania. Súčasne žiada ústavný súd o vydanie dočasných opatrení, ktorými rozhodne o odklade vykonateľnosti napadnutých uznesení krajského súdu. II.

S prihliadnutím na obsah sťažností ktoré sú predmetom tohto prerokovania pred ústavným súdom a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky a krajského súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd, uplatniac citované právne normy, tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami krajského súdu

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 78/03).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Sťažovateľka svoje sťažnosti založila v podstatnom najmä na skutočnosti, že okresné súdy nesprávne posúdili jej žalobné návrhy, ktorých súčasťou boli aj upovedomenia o skutočnostiach týkajúcich sa okresných súdov, ktoré mali v jej právnych veciach rozhodovať a súčasne sú štátnym orgánom, ktorý svojím nesprávnym úradným postupom spôsobil sťažovateľke škodu, takže na základe týchto upovedomení podľa jej tvrdenia išlo o podania smerujúce k rozhodnutiu o prikázaní veci inému vecne príslušnému súdu podľa § 12 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku z dôvodu, že sudcovia okresných súdov sú vylúčení z prerokúvania a rozhodovania vo veciach pre ich pomer k veci a k účastníkom konania, pričom tieto podľa sťažovateľky nemožno posúdiť ako námietky zaujatosti pre nesplnenie náležitostí vyplývajúcich z § 15a Občianskeho súdneho poriadku.

V uvedenom smere sa vzhľadom na uvedené okolnosti, odôvodnenia napádaných uznesení krajského súdu podľa názoru ústavného súdu javia ako zrozumiteľné a akceptovateľné. Krajský súd, ktorý tvrdenia uvádzané sťažovateľkou vyhodnotil tak, že v okolnostiach posudzovaných vecí išlo o námietku zaujatosti, vec ústavne akceptovateľným spôsobom právne posúdil podľa príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku a zákona o súdnych poplatkoch, pretože miera interpretácie a aplikácie do úvahy prichádzajúcich ustanovení Občianskeho súdneho poriadku nevybočuje z limitov základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. dohovoru. Skutočnosť, že všeobecné súdy neakceptovali sťažovateľkinu interpretáciu dotknutých ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, ešte sama osebe nezakladá porušenie sťažovateľkou označených práv. Z pohľadu ústavného súdu je podstatné to, či krajský súd ústavne súladným spôsobom interpretoval a aplikoval na vec vzťahujúce sa ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku a zákona o súdnych poplatkoch.

Obdobne nie je žiadny dôvod na prehodnocovanie námietok sťažovateľky, ktoré súvisia s tým, že nemal byť vyrubený súdny poplatok za námietku zaujatosti v tom­ ktorom prípade, pretože, ako už ústavný súd aj v minulosti konštatoval (napr. sp. zn. II. ÚS 124/2011), vecné oslobodenie občianskeho súdneho konania od súdneho poplatku podľa § 4 ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch nemá automaticky za následok aj oslobodenie od súdneho poplatku za v tomto konaní vznesenú námietku zaujatosti, na čo v napádaných uzneseniach poukazoval aj samotný krajský súd.

Ústavný súd vo vzťahu k tejto námietke sťažovateľky považuje za potrebné zopakovať svoj ustálený právny názor, podľa ktorého mu neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov, a suplovať tak poslanie, ktoré zákon č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje práve Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), resp. jeho plénu a kolégiám, keď mu okrem iných priznáva aj právomoc zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov (m. m. I. ÚS 17/01, IV. ÚS 267/05). Práve plénum a kolégiá najvyššieho súdu sú oprávnené odstraňovať nejednotnosť výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov tak, aby sa chránili okrem iného aj legitímne očakávania účastníkov súdnych konaní. Ústavný súd však vzhľadom na to, že nie je súčasťou systému všeobecného súdnictva, môže zasahovať do výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov všeobecnými súdmi len v prípadoch, keď sa ich výklad vyznačuje svojvôľou a zjavnou neodôvodnenosťou do tej miery, že to má za následok porušenie základného práva alebo slobody. Keďže ale ústavný súd v prípade napadnutých uznesení prejav svojvôle, resp. zjavnej neodôvodnenosti nezistil, nepovažoval v danom prípade argumentáciu sťažovateľky za spôsobilú na to, aby len na jej základe bolo možné toto rozhodnutie hodnotiť ako ústavne neakceptovateľné a neudržateľné.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 78/03).

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutými uzneseniami krajského súdu a základným právom podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 1 dodatkového protokolu neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie týchto práv po prijatí sťažností na ďalšie konanie, v dôsledku čoho pri predbežnom prerokovaní sťažností sťažovateľky ich aj v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnené podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Keďže sťažnosti boli odmietnuté ako celok, bolo preto už bez právneho významu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky uvedenými v sťažnostiach (napr. návrhom na odklad vykonateľnosti napádaných rozhodnutí).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. mája 2015