III. ÚS 217/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 217/2015­14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 19. mája 2015 predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, prostredníctvom ktorej koná jej konateľ a advokát doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., vedené pod spisovými značkami: Rvp 6862/2014, Rvp 6863/2014, Rvp 6864/2014, Rvp 6865/2014, Rvp 6866/2014, Rvp 6867/2014, Rvp 6868/2014, Rvp 6869/2014, Rvp 6870/2014, Rvp 6871/2014, Rvp 6872/2014, Rvp 6873/2014, Rvp 6874/2014, Rvp 6875/2014, Rvp 6876/2014, Rvp 6877/2014, Rvp 6878/2014, Rvp 6879/2014, Rvp 6880/2014, Rvp 6881/2014, Rvp 6882/2014, Rvp 6883/2014, Rvp 6884/2014, Rvp 6885/2014, Rvp 6886/2014, Rvp 6887/2014, Rvp 6888/2014, Rvp 6889/2014, Rvp 6890/2014, Rvp 6891/2014, Rvp 6892/2014, Rvp 6893/2014, Rvp 6894/2014, Rvp 6895/2014, Rvp 6896/2014, Rvp 6897/2014, Rvp 6898/2014, Rvp 6899/2014, Rvp 6900/2014, Rvp 6901/2014, Rvp 6902/2014, Rvp 6903/2014, Rvp 6904/2014, Rvp 6905/2014 Rvp 6906/2014, Rvp 6907/2014, Rvp 6908/2014, Rvp 6909/2014, Rvp 6910/2014, Rvp 6911/2014, Rvp 6912/2014, Rvp 6913/2014, Rvp 6914/2014, Rvp 6915/2014, Rvp 6916/2014, Rvp 6917/2014, Rvp 6918/2014, Rvp 6919/2014, Rvp 6920/2014, Rvp 6921/2014, Rvp 6922/2014, Rvp 6923/2014, Rvp 6924/2014, Rvp 6925/2014, Rvp 6926/2014, Rvp 6927/2014, Rvp 6928/2014, Rvp 6929/2014, Rvp 6930/2014, Rvp 6931/2014, Rvp 6932/2014, Rvp 6933/2014, Rvp 6934/2014, Rvp 6935/2014, Rvp 6936/2014, Rvp 6937/2014,

14 Co 740/2013 Rvp (6901/2014), 14 Co 741/2013 (Rvp 6902/2014), 14 Co 401/2014 (Rvp 6903/2014) z 12. marca 2014; 15 Co 694/2013 (Rvp 6904/2014) z 2. apríla 2014; 15 Co 250/2014 (Rvp 6905/2014), 15 Co 252/2014 (Rvp 6906/2014), 15 Co 253/20014 3(Rvp 6907/2014), 15 Co 254/2014 (Rvp 6908/2014) z 20. marca 2014; 14 Co 402/2014 (Rvp 6909/2014), 14 Co 403/2014 (Rvp 6910/2014), 14 Co 404/2014 (Rvp 6911/2014), 14 Co 405/2014 (Rvp 6912/2014), 14 Co 399/2014 (Rvp 6913/2014) z 12. marca 2014; 15 Co 398/2013 (Rvp 6914/2014), 15 Co 399/2013 (Rvp 6915/2014), 15 Co 400/2013 (Rvp 6916/2014), 15 Co 401/2013 (Rvp 6917/2014) zo 17. marca 2014; 16 Co 800/2013 (Rvp 6918/2014), 16 Co 798/2013 (Rvp 6919/2014) z 2. apríla 2014; 15 Co 397/2013 (Rvp 6920/2014), 15 Co 394/2013 (Rvp 6921/2014), 15 Co 396/2013 (Rvp 6922/2014) zo 17. marca 2014; 17 Co 383/2014 (Rvp 6923/2014), 17 Co 381/2014 (Rvp 6924/2014), 17 Co 384/2014 (Rvp 6925/2014) z 8. apríla 2014; 15 Co 573/2014 (Rvp 6926/2014) z 27. marca 2014, 17 Co 385/2014 (Rvp 6927/2014) z 8. apríla 2014; 15 Co 891/2013 (Rvp 6928/2014), 15 Co 893/2013 (Rvp 6929/2014), 15 Co 894/2013 (Rvp 6930/2014), 15 Co 895/2013 (Rvp 6931/2014) z 25. marca 2014; 14 Co 733/2013 (Rvp 6932/2014), 14 Co 735/2013 (Rvp 6933/2014), 14 Co 736/2013 (Rvp 6934/2014), 14 Co 737/2013 (Rvp 6935/2014) z 12. marca 2014; 15 Co 689/2013 (Rvp 6936/2014) z 25. marca 2014; 15 Co 766/2013(Rvp 6937/2014) z 3. apríla 2014; 16 Co 1048/2013 (Rvp 6938/2014) z 12. marca 2014, 15 Co 148/2014 (Rvp 6939/2014) z 2. apríla 2014; 15 Co 26/2014 (Rvp 6940/2014) z 1. apríla 2014; 13 Co 1138/2013 (Rvp 6941 /2014) z 11. marca 2014; 15 Co 158/2014 (Rvp 6942/2014), 15 Co 19/2014 (Rvp 6943/2014) z 20. marca 2014; 15 Co 318/2014 (Rvp 6944/2014) z 18. marca 2014; 17 Co 388/2014 (Rvp 6945/2014), 17 Co 395/2014 (Rvp 6946/2014), 17 Co 394/2014(Rvp 6947/2014), 17 Co 397/2014 (Rvp 6948/2014), 17 Co 399/2014 (Rvp 6949/2014), 17 Co 387/2014 (Rvp 6950/2014), 17 Co 390/2014 (Rvp 6951/2014) z 8. apríla 2014; Co 18/2014 z 28. februára 2014 (Rvp 6952/2014); 17 Co 386/2014 (Rvp 6953/2014),17 Co 398/2014 (Rvp 6954/2014), 17 Co 396/2014 (Rvp 6955/2014), 17 Co 393/2014 (Rvp 6956/2014), 17 Co 389/2014 (Rvp 6957/2014) z 8. apríla 2014; 15 Co 814/2013 (Rvp 6958/2014), 15 Co 813/2013 (Rvp 6959/2014), 1 Co 810/2013 (Rvp 6960/2014), 15 Co 812/2013 (Rvp 6961/2014) z 3.apríla 2014; 16 Co 820/2013 (Rvp 6962/2014) a 16 Co 811/2013 (Rvp 6963/2014) z 9. apríla 2014 a takto rozhodol:

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnené.

Odôvodnenie:

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 11. júna 2014 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie svojich základných práv zaručených v čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) označenými v záhlaví tohto rozhodnutia (ďalej len „napadnuté uznesenia“).

Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka vystupuje v postavení žalobcu v konaniach vedených Okresným súdom Lučenec, Okresným súdom Zvolen, Okresným súdom Žiar nad Hronom, Okresným súdom Banská Bystrica a Okresným súdom Veľký Krtíš (ďalej len „okresné súdy“), predmetom ktorých je náhrada majetkovej škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom okresných súdov, ktoré sú teda súčasne súdmi, ktoré sťažovateľke uvedenú škodu a nemajetkovú ujmu spôsobili. Na základe uvedeného sťažovateľka očakávala, že dôjde k vylúčeniu okresných súdov ako celku a spory budú prikázané inému vecne príslušnému okresnému súdu v obvode krajského súdu.

Na základe skutočností uvedených sťažovateľkou v žalobných návrhoch okresné súdy svojimi uzneseniami špecifikovanými v sťažnostiach (ďalej spoločne len „uznesenia okresných súdov“) zaviazali sťažovateľku na zaplatenie súdneho poplatku za vznesené námietky zaujatosti. Na základe odvolaní podaných sťažovateľkou, podstatou ktorých bolo jej tvrdenie o nepodaní námietky zaujatosti, krajský súd napadnutými uzneseniami potvrdil uznesenia okresných súdov ako vecne správne.

Sťažovateľka v sťažnostiach tiež poukázala na rozhodnutia iných všeobecných súdov, ktoré v skutkovo a právne zhodných veciach rozhodli odlišne a nevyhodnotili podania sťažovateľky ako námietky zaujatosti.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu napadnutými uzneseniami krajského súdu, zruší napadnuté uznesenia krajského súdu a veci vráti tomuto súdu na ďalšie konanie a prizná jej finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania. Súčasne žiada ústavný súd o vydanie dočasných opatrení, ktorými rozhodne o odklade vykonateľnosti napadnutých uznesení krajského súdu.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

S prihliadnutím na obsah sťažností ktoré sú predmetom tohto prerokovania pred ústavným súdom a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky a krajského súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami krajského súdu

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 78/03).

Ústavný súd je súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Túto ochranu poskytuje aj základným právam účastníkov v konaní o ich veci pred súdmi (všeobecnými) alebo pred inými orgánmi Slovenskej republiky v prípadoch ustanovených zákonom. Tieto práva vyplývajú z ústavnoprocesných princípov konania pred uvedenými orgánmi (čl. 46 až čl. 50 ústavy) a patrí medzi ne aj právo každého na rozhodnutie jeho veci tým sudcom, ktorého určuje zákon.

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Sťažovateľka svoje sťažnosti založila v podstatnom najmä na skutočnosti, že okresné súdy nesprávne posúdili jej žalobné návrhy, ktorých súčasťou boli aj upovedomenia o skutočnostiach týkajúcich sa okresných súdov, ktoré mali v jej právnych veciach rozhodovať a súčasne sú štátnym orgánom, ktorý svojím nesprávnym úradným postupom spôsobil sťažovateľke škodu, takže na základe týchto upovedomení podľa jej tvrdenia išlo o podania smerujúce k rozhodnutiu o prikázaní veci inému vecne príslušnému súdu podľa § 12 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku z dôvodu, že sudcovia okresných súdov sú vylúčení z prerokúvania a rozhodovania vo veciach pre ich pomer k veci a k účastníkom konania, pričom tieto podľa sťažovateľky nemožno posúdiť ako námietky zaujatosti pre nesplnenie náležitostí vyplývajúcich z § 15a Občianskeho súdneho poriadku.

Podľa § 12 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku ak nemôže príslušný súd o veci konať, pretože jeho sudcovia sú vylúčení (§ 14), musí byť vec prikázaná inému súdu toho istého stupňa.

Podľa § 14 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom možno mať pochybnosti o ich nezaujatosti.

V uvedenom smere sa vzhľadom na uvedené okolnosti, odôvodnenia napádaných uznesení krajského súdu podľa názoru ústavného súdu javia ako zrozumiteľné a akceptovateľné. Krajský súd, ktorý tvrdenia uvádzané sťažovateľkou vyhodnotil tak, že v okolnostiach posudzovaných vecí išlo o námietku zaujatosti, vec ústavne akceptovateľným spôsobom právne posúdil podľa príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku a zákona o súdnych poplatkoch, pretože miera interpretácie a aplikácie do úvahy prichádzajúcich ustanovení Občianskeho súdneho poriadku nevybočuje z limitov základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. dohovoru. Skutočnosť, že všeobecné súdy neakceptovali sťažovateľkinu interpretáciu dotknutých ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, ešte sama osebe nezakladá porušenie sťažovateľkou označených práv. Z pohľadu ústavného súdu je podstatné to, či krajský súd ústavne súladným spôsobom interpretoval a aplikoval na vec vzťahujúce sa ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku a zákona o súdnych poplatkoch.

Obdobne nie je žiadny dôvod na prehodnocovanie námietok sťažovateľky, ktoré súvisia s tým, že nemal byť vyrubený súdny poplatok za námietku zaujatosti v tom­ ktorom prípade, pretože, ako už ústavný súd aj v minulosti konštatoval (napr. sp. zn. II. ÚS 124/2011), vecné oslobodenie občianskeho súdneho konania od súdneho poplatku podľa § 4 ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch nemá automaticky za následok aj oslobodenie od súdneho poplatku za v tomto konaní vznesenú námietku zaujatosti, na čo v napádaných uzneseniach poukazoval aj samotný krajský súd.

Ústavný súd vo vzťahu k tejto námietke sťažovateľky považuje za potrebné zopakovať svoj ustálený právny názor, podľa ktorého mu neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov, a suplovať tak poslanie, ktoré zákon č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje práve Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), resp. jeho plénu a kolégiám, keď mu okrem iných priznáva aj právomoc zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov (m. m. I. ÚS 17/01, IV. ÚS 267/05). Práve plénum a kolégiá najvyššieho súdu sú oprávnené odstraňovať nejednotnosť výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov tak, aby sa chránili okrem iného aj legitímne očakávania účastníkov súdnych konaní. Ústavný súd však vzhľadom na to, že nie je súčasťou systému všeobecného súdnictva, môže zasahovať do výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov všeobecnými súdmi len v prípadoch, keď sa ich výklad vyznačuje svojvôľou a zjavnou neodôvodnenosťou do tej miery, že to má za následok porušenie základného práva alebo slobody. Keďže ale ústavný súd v prípade napadnutých uznesení prejav svojvôle, resp. zjavnej neodôvodnenosti nezistil, nepovažoval v danom prípade argumentáciu sťažovateľky za spôsobilú na to, aby len na jej základe bolo možné toto rozhodnutie hodnotiť ako ústavne neakceptovateľné a neudržateľné.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 78/03).

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutými uzneseniami krajského súdu a základným právom podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 1 dodatkového protokolu neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie týchto práv po prijatí sťažností na ďalšie konanie, v dôsledku čoho pri predbežnom prerokovaní sťažností sťažovateľky ich aj v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnené podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Keďže sťažnosti boli odmietnuté ako celok, bolo preto už bez právneho významu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky uvedenými v sťažnostiach (napr. návrhom na odklad vykonateľnosti napádaných rozhodnutí).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. mája 2015