III. ÚS 219/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky III. ÚS 219/2015­15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. mája 2015 predbežne prerokoval sťažnosť , , , vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, v čl. 36 ods. 1, čl. 38 ods. 2 a čl. 40 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd a práv zaručených v čl. 6 ods. 1 a 3 písm. b) a d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Špecializovaného trestného súdu, pracoviska Banská Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn. BB­3 Nt 4/2013 a jeho uznesením z 30. augusta 2013 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Tost 30/2013 a jeho uznesením zo 17. apríla 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť odmieta.

Odôvodnenie:

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Špecializovaného trestného súdu Pezinok sp. zn. PK­2 T 9/2011 zo 4. augusta 2011 uznaný vinným z obzvlášť závažného zločinu úkladnej vraždy podľa § 144 ods. 1 a 2 písm. c) s poukazom na § 138 písm. c) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) a zo zločinu nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa § 294 ods. 1 a 2 Trestného zákona, za čo mu bol podľa § 144 ods. 2 Trestného zákona s použitím § 41 ods. 2 Trestného zákona uložený úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 25 rokov so zaradením na jeho výkon podľa § 48 ods. 3 písm. b) Trestného zákona do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s maximálnym stupňom stráženia. Podľa § 60 ods. 1 písm. a) a b) Trestného zákona bol sťažovateľovi uložený aj trest prepadnutia viacerých vecí, ktoré boli určené a použité na spáchanie trestného činu. Zároveň bol sťažovateľovi podľa § 76 ods. 1 a § 78 ods. 1 Trestného zákona uložený ochranný dohľad v trvaní dvoch rokov a podľa § 77 ods. 1 písm. b) Trestného zákona mu bola uložená povinnosť jedenkrát v kalendárnom týždni osobne sa hlásiť u probačného a mediačného úradníka okresného súdu v mieste svojho trvalého bydliska. Napokon rozsudok zaviazal sťažovateľa zaplatiť trestným činom poškodenej osobe náhradku škody podľa § 287 ods. 1 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“).

Najvyšší súd uznesením sp. zn. 5 To 12/2011 z 10. novembra 2011 podľa § 319 Trestného poriadku odvolanie sťažovateľa proti prvostupňovému rozsudku zamietol.

Sťažovateľ je presvedčený, že všeobecné súdy v konaniach o jeho návrhu na povolenie obnovy konania porušili ním označené základné práva zaručené ústavou a listinou, ako aj práva zaručené dohovorom, čo odôvodnil takto: «Návrh na povolenie obnovy konania v mojej trestnej veci vedenej na Špecializovanom trestnom súde v Pezinku pod sp. zn. PK 2T/9/2011. . . som odôvodňoval uznesením Ministerstva vnútra, sekcie kontroly a inšpekčnej služby, odboru inšpekčnej služby Banská Bystrica z 23. 11. 2012, sp. zn. ČVS: SKIS 361/OISS

. . Vzhľadom na to, že OČTK, ale ani súdy nepovažovali za dôležité vyšetriť pôvod zbrane. . . podal som trestné oznámenie na nestotožnenú osobu. . ., ktorá bola poverená dohľadom nad likvidáciou zbrane – brokovnice. . . Dňa 03. 12. 2012 mi bolo doručené Uznesenie MV SR, sekcia kontroly a inšpekčnej služby, úrad inšpekčnej služby, odbor inšpekčnej služby Banská Bystrica zo dňa 23. 11. 2012, sp. zn. ČVS: SKIS 361/OISS

. . Dňa 25. 01. 2013 mi. . . bolo doručené. . . Uznesenie Okresnej prokuratúry Brezno zo dňa 21. 01. 2013 sp. zn. 1 Pn 366/12 10, kde moju sťažnosť proti uzneseniu. . . MV SR SKIS ÚIS OIS Banská Bystrica. .

. brokovnica, kaliber 16, výrobného čísla 5633, nemohla byť prvostupňovým a odvolacím súdom ustálená ako vražedná zbraň, nakoľko je jednoznačne preukázané, že táto bola v skutočnosti zlikvidovaná, a teda logicky nemôže byť v zmysle ustanovenia § 153 ods. 2 Tr. poriadku vecným dôkazom, a teda sa nemohla s touto zbraňou spáchať úkladná vražda, ako ani nedovolené ozbrojovanie a obchodovanie so zbraňami a preto sa jedná o nezákonný a nezákonne vykonaný dôkaz.

. . viedlo k nesprávnemu rozhodnutiu súdov, kde som bol uznaný vinným. . . z úkladnej vraždy a. . . nedovoleného ozbrojovania. . . Uvádzané skutočnosti a dôkazy súdu skôr neznáme sú pritom takého charakteru, že by mohli sami o sebe odôvodniť iné rozhodnutie vo veci.

. . neobsahujú žiadne nové skutočnosti a dôkazy súdu skôr neznáme, kedy súd cituje rozsudok zo 04. 08. 2011. . . Z.. . rozhodnutí. . . . vyplýva, že predmetná zbraň mala byť v roku 2000 ako nefunkčná znehodnotená spálením, rozbitím a rozrezaním a kovový odpad sa mal roztaviť, ale podľa názoru súdov sa tak nestalo a preto predmetnú zbraň označili ako vražednú zbraň!

. ale… o závery vyšetrovania orgánov činných v trestnom konaní, z čoho tiež rezultuje záver, že akýkoľvek dôkaz predložený odsúdeným bude zo strany súdu považovaný a automaticky vyhodnotený ako dôkaz, ktorému sa nedá veriť, čo znamená absolútnu svojvôľu súdu a hrubé porušenie práva na obhajobu, čo je v demokratickom právnom štáte absolútne neprijateľné!

. . . tvrdenie súdu. . ., že žiadnou osobou ani dôkazom nebolo spochybnené, že som strieľal, považujem za nesprávne, kedy súd opomenul skutočnosti uvedené v mojom návrhu na povolenie obnovy konania,. . . teda skutočnosti, ktoré preukazujú, že som nemohol strieľať a ani som predmetnú zbraň nemohol držať v rukách!

. . . . . je zarážajúce, že súd odmietol vypočuť. . . svedkov, pritom by práve súd mal mať eminentný záujem zistiť, na základe uvádzaných skutočností, či predmetná zbraň bola či nebola fyzicky zlikvidovaná, pričom by pri („len“) administratívnom zlikvidovaní zbrane.

. . . . . počas môjho príchodu na verejné pojednávanie konaného dňa 30. 08. 2013, na ktorom sa rozhodovalo o mojom návrhu na povolenie obnovy konania, som ani pred pojednávacou miestnosťou, ale ani v pojednávacej miestnosti nevidel mnou navrhovaných svedkov, a teda o nepredvolaní (nepotrebnosti vypočutia) svedkov bolo rozhodnuté už pred otvorením verejného pojednávania. Takéto súdne konanie rozhodne nemôže byť považované za transparentné, ktorého úlohou je nastoliť právnu istotu ohľadne otázky, ktorá je predmetom konania! Toto konanie, z ktorého vzišlo rozhodnutie bolo nepochybne iba formálnym a bezvýznamným procesom vopred prijatého a pripraveného rozhodnutia!

! ! . . . Z dôvodov uvedených vyššie, ako aj z celého rozsahu mojej ústavnej sťažnosti mám za to, že právne závery tak Špecializovaného trestného súdu v uznesení z 30. 08. 2013, ako aj Najvyššieho súdu v uznesení zo 17. 04. 2014 sú v extrémnom rozpore s vykonanými dôkazmi a skutkovými zisteniami z nich vyplývajúcimi, resp. z nich v žiadnej možnej interpretácii odôvodnení súdnych rozhodnutí nevyplývajú a preto uznesenie z 30. 08. 2013 v spojení s uznesením zo 17. 04. 2014 sú arbitrárne a nepreskúmateľné, v dôsledku čoho boli porušené moje práva vyplývajúce z čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2, čl. 50 ods. 3 Ústavy, čl. 36 ods. 1, čl. 38 ods. 2, čl. 40 ods. 3 Listiny a čl. 6 ods. 1, čl. 6 ods. 3 písm. b), písm. d)

Podaním zo dňa 26. 10. 2013. . . som požiadal súd o oslobodenie od povinnosti obhajovania mne ustanoveného obhajcu. . . zo závažných dôvodov, pre úplnú stratu dôvery, v zmysle § 43 ods. 1 Tr. poriadku. Až opatrením Najvyššieho súdu z 28. 02. 2014 sp. zn. 6 Tost 30/2013.

. . Uvedeným konaním Špecializovaného trestného súdu a Najvyššieho súdu bolo porušené moje právo na obhajobu garantované podľa čl. 50 ods. 3 Ústavy, čl. 40 ods. 3 Listiny a čl. 6 ods. 3 písm. b) Dohovoru.

Do dnešného dňa mi však táto možnosť nazretia do spisu umožnená nebola, kedy v čase prijatia mojej žiadosti Najvyšším súdom ešte rozhodnuté o sťažnosti vo veci pod sp. zn. 6 Tost 30/2013 nebolo a Najvyšší súd mi odoprel právo nazretia do spisu a tým porušil moje právo na obhajobu vyplývajúce mi z čl. 50 ods. 3 Ústavy, čl. 40 ods. 3 Listiny a čl. 6 ods. 3 písm. b) Dohovoru.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom rozhodol, že: „1. Špecializovaný trestný súd postupom v konaní sp. zn. BB­3 Nt 4/2013 a jeho uznesením z 30. 08. 2013, Najvyšší súd Slovenskej republiky postupom v konaní sp. zn. 6 Tost 30/2013 a jeho uznesením zo 17. 04. 2014 porušili právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie, právo sťažovateľa na rozhodnutie o trestnom obvinení v súlade s konaním ustanoveným zákonom, právo sťažovateľa mať primeraný čas a možnosti na prípravu obhajoby, právo sťažovateľa na obhajobu, právo sťažovateľa vyslúchať alebo dať vyslúchať svedkov proti sebe a dosiahnuť predvolanie a výsluch svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok, ako svedkov proti sebe a právo sťažovateľa na zákonné a preskúmateľné súdne rozhodnutie vyplývajúce z čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2, čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1, čl. 38 ods. 2, čl. 40 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1, čl. 6 ods. 3 písm. b), čl. 6 ods. 3 písm. d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. 2. Uznesenie Špecializovaného trestného súdu sp. zn. BB­3 Nt 4/2013 z 30. 08. 2013 v spojení s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Tost 30/2013 zo 17. 04. 2014 sa zrušuje a Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky sa vec vracia na ďalšie konanie. 3. Zrušujú sa aj ďalšie rozhodnutia, ktoré majú v uznesení Špecializovaného trestného súdu sp. zn. BB­3 Nt 4/2013 z 30. 08. 2013 v spojení s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Tost 30/2013 svoj podklad. 4. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie peňažnú sumu vo výške 20.000 €, ktorú mu je povinný zaplatiť spoločne a nerozdielne Špecializovaný trestný súd a Najvyšší súd Slovenskej republiky do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 ústavy a v čl. 36 ods. 1, čl. 38 ods. 2 a čl. 40 ods. 3 listiny, ako aj práv zaručených v čl. 6 ods. 1 a 3 písm. b) a d) dohovoru postupom špecializovaného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. BB­3 Nt 4/2013 a jeho uznesením z 30. augusta 2013, ako aj postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Tost 30/2013 a jeho uznesením zo 17. apríla 2014.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 6 ods. 3 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu má tieto minimálne práva:... b) mať primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby;... d) vyslúchať alebo dať vyslúchať svedkov proti sebe a dosiahnuť predvolanie a výsluch svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok, ako svedkov proti sebe;...

1. K namietanému porušeniu základných práv zaručených ústavou a listinou a práv zaručených dohovorom postupom a uznesením špecializovaného súdu

Z ustálenej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany týchto základných práv alebo slobôd, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ mohol domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonom upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (m. m. I. ÚS 6/04, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06, III. ÚS 42/07).

2. K namietanému porušeniu základných práv zaručeného ústavou a listinou a práv zaručených dohovorom postupom a uznesením najvyššieho súdu

Sťažovateľ predovšetkým namieta, že rozhodnutia všeobecných súdov konajúcich o jeho návrhu na obnovu konania sú arbitrárne a nepreskúmateľné, pretože ich závery sú v extrémnom rozpore s vykonanými dôkazmi a skutkovými zisteniami z nich vyplývajúcimi. Sťažovateľ nesúhlasí s názorom oboch súdov, že na obnovu konania v jeho trestnej veci neboli splnené podmienky. Tvrdí, že vyšli najavo nové skutočnosti – dôkazy, ktorými sú uznesenie Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, sekcie kontroly a inšpekčnej služby, úradu inšpekčnej služby, odboru inšpekčnej služby – stred Banská Bystrica (ďalej len „inšpekčná služba ministerstva vnútra“) sp. zn. ČVS: SKIS­361/OISS­V­ 2012 z 23. novembra 2012, ako aj uznesenie prokurátora Okresnej prokuratúry Brezno (ďalej len „okresná prokuratúra“) č. k. 1 Pn 366/12­10 z 21. januára 2013. Tieto podľa sťažovateľa dokazujú, že vražedná zbraň, ktorou mal byť spáchaný skutok, z ktorého bol uznaný vinným, bola zlikvidovaná 10 rokov predtým. Sťažovateľ porušenie svojich označených práv vidí v tom, že všeobecné súdy neprihliadli ani na ďalšie ním uvádzané dôkazy, nevykonali ním navrhované výsluchy svedkov, nereagovali na jeho žiadosť o oslobodenie jemu ustanoveného obhajcu od povinnosti obhajovať sťažovateľa, ako aj v tom, že mu nebolo najvyšším súdom pred rozhodnutím o jeho sťažnosti proti prvostupňovému rozhodnutiu umožnené nahliadnuť do spisu.

Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia, ktorým zamietol sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu špecializovaného súdu sp. zn. BB 3 Nt 4/2013 z 30. augusta 2013, okrem iného uviedol tieto vo vzťahu k aktuálnym sťažnostným námietkam relevantné skutočnosti:

zákonnosť a odôvodnenosť pôvodného rozhodnutia, či správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo. Pokiaľ ide o návrh odsúdeného na povolenie obnovy konania, tento bol zdôvodňovaný predovšetkým poukazom na uznesenie vyšetrovateľa Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, sekcie kontroly a inšpekčnej služby, úradu inšpekčnej služby, odboru inšpekčnej služby – stred Banská Bystrica z 23. novembra 2012 sp. zn. ČVS:

vyšetrovateľa. Sťažovateľ v tejto súvislosti viackrát zdôrazňoval, že z oboch vyššie citovaných uznesení, súdu skôr neznámych, vyplýva, že broková strelná zbraň značky Hubertus Prague kal. 16/16, výr. č. 5633, ktorá bola v jeho trestnej vecí ustálená ako vražedná zbraň nie že mala byť, ale skutočne aj bola zlikvidovaná, čo má byť v zmysle tam uvedeného dostatočným spôsobom doložené listinnými dôkazmi. K tomu považuje tunajší súd za potrebné uviesť niekoľko skutočností.

Objektívne došlo k jej zaisteniu, a to je pre účely trestného konania relevantné. Predložené rozhodnutia OČTK v inom konaní nemôže spôsobiť v tomto smere žiadnu pochybnosť (nemôžu zvrátiť skutkový záver o fyzickej existencii zbrane). S ohľadom na uvedené dôvody by bolo potom tiež celkom zbytočné vypočúvať svedkov navrhovaných v návrhu na povolenie obnovy konania za účelom „objasnenia“ otázky fyzickej likvidácie zbrane značky Hubertus Prague kal. 16/16, výr. č. 5633. Čo sa týka námietok odsúdeného, smerujúcich k tomu, že zo zabezpečených stôp z miesta činu majú vyplývať pochybnosti o tom, že držal v ruke zaistenú zbraň a že z nej strieľal, tak tu treba podotknúť iba toľko, že tieto už boli predmetom jeho obhajoby v základnom konaní, s ktorou sa súd patričným spôsobom vysporiadal. Z právoplatného rozhodnutia o vine je zrejmé, na základe čoho bolo preukázané, že z vražednej zbrane strieľal práve , a to za okolností bližšie popísaných v skutkovej vete. Najvyšší súd tiež považuje na tomto mieste za potrebné zdôrazniť tú skutočnosť (naproti odlišnému stanovisku Špecializovaného trestného súdu), že predložené rozhodnutia

treste. Súd nie je viazaný tam uvedeným názorom a nebol by ním viazaný ani keby takéto rozhodnutia existovali už v čase pred právoplatným rozhodnutím o vine odsúdeného . Ide tu o otázku viny (skutkovú), ktorú súd vždy posudzuje samostatne (viď k tomu i § 7 ods. 1 Tr. por.). Predbežnou otázkou môže byť otázka, ktorá je sama predmetom trestného konania, ale v inej trestnej veci. Pritom nezáleží na tom, že orgán riešiaci predbežnú otázku je príslušný konať v inej trestnej veci. Ak ide o otázku viny, musí súd túto predbežnú otázku posúdiť samostatne aj v prípade, že už existuje právoplatné rozhodnutie príslušného orgánu o tejto otázke. Skutočnosť, že súdy v trestnom konaní musia riešiť predbežnú otázku týkajúcu sa posúdenia viny obvineného samostatne, napriek tomu, že v nej bolo už právoplatne rozhodnuté, však neznamená, že sa týmto rozhodnutím príslušného orgánu vôbec nemajú zaoberať a nebrať ho do úvahy. Takéto rozhodnutie aj spisy týkajúce sa tejto veci (predbežnej otázky) sú dôkazným materiálom (listinné dôkazy), s ktorými sa musia

Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu predovšetkým pripomína, že jeho kompetencie nenahrádzajú postupy a rozhodnutia všeobecných súdov a nepoužívajú sa na skúmanie namietanej vecnej nesprávnosti, pretože ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo vzťahu k všeobecným súdom. Kritériom na rozhodovanie ústavného súdu musí byť najmä spôsob, akým malo byť zasiahnuté do ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou zaručených základných práv alebo slobôd, a v spojitosti s tým zistenie, že v okolnostiach daného prípadu ide o zásah, ktorý zjavne viedol k obmedzeniu, resp. odopretiu základných práv alebo slobôd.

Najvyšší súd jasne a zreteľne uviedol, že zbraň, ktorou bol spáchaný zločin úkladnej vraždy a ktorá zároveň súvisela so spáchaním zločinu nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami, nemohla byť vzhľadom na objektívnu realitu (keďže bola reálne fyzicky zaistená na mieste činu) fyzicky zlikvidovaná desať rokov pred spáchaním zločinov, za ktoré bol sťažovateľ odsúdený (čo predstavuje aj odpoveď na sťažovateľom položenú základnú otázku). Zároveň najvyšší súd presvedčivo ozrejmil, prečo rozhodnutia orgánov činných v trestnom konaní vydané v súvislosti s trestným oznámením sťažovateľa, ktoré mali byť novými dôkazmi odôvodňujúcimi opodstatnenosť návrhu na obnovu pôvodného konania, za také nepovažoval. Nepovšimnutú neponechal ani argumentáciu sťažovateľa spočívajúcu v hodnotení zaistených stôp, ktoré mali spochybňovať, že z vražednej zbrane strieľal on. Poukazom na rozsudky o vine a treste sťažovateľa vydané v jeho trestnej veci, ktorých obsah musel byť sťažovateľovi známy, odkázal na v nich uvedené okolnosti svedčiace o tom, že páchateľom zločinov bol skutočne a nepochybne sťažovateľ.

Neopomenul reagovať ani na sťažnosť sťažovateľa v časti prejavenej nespokojnosti s nevykonaním ním navrhovaných dôkazov špecializovaným súdom, ktorými mali byť výsluchy svedkov – osôb dohliadajúcich na zničenie inkriminovanej brokovej zbrane. S tým sťažovateľ spájal aj porušenie svojho základného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny, ako aj práva zaručeného v čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru. Bez potreby opakovania odôvodnenia citovaného z napadnutého rozhodnutia na tomto mieste ústavný súd poznamenáva, že najvyšší nadbytočnosť (až zbytočnosť) týchto procesných úkonov vyvodil z logických súvislostí fyzickej existencie zbrane zaistenej na mieste činu. Aj podľa názoru ústavného súdu by bolo absolútne irelevantné v tejto veci výpoveďami svedkov zisťovať skutočnosť, či vražedná zbraň bola zlikvidovaná, keď objektívna realita je preukázaná samotnou hmotnou existenciou tejto zbrane.

Vzhľadom na dosiaľ uvedené ústavný súd konštatuje, že právny záver o zamietnutí návrhu sťažovateľa na povolenie obnovy konania bol založený na racionálnej analýze skutkového stavu a ústavne akceptovateľnom výklade relevantnej právnej úpravy. Ingerencia ústavného súdu do výkonu právomoci najvyššieho súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecnými súdmi, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor najvyššieho súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, a teda ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad najvyšším súdom takéto nedostatky nevykazuje. Ústavný súd navyše poukazuje na právny názor ustálený v jeho doterajšej judikatúre, podľa ktorého právo na spravodlivý proces neznačí právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom (II. ÚS 3/97, II. ÚS 173/07).

Pokiaľ ide o námietku porušenia základného práva na obhajobu [čl. 50 ods. 3 ústavy, čl. 40 ods. 3 listina a čl. 6 ods. 3 písm. b) dohovoru] tým, že sťažovateľovi nebolo umožnené nahliadnuť do súdneho spisu, ústavný súd uvádza, že účelom práva nazerať do spisu (ako súčasti práva na obhajobu) je poskytnutie príležitosti oboznámiť sa so všetkými skutočnosťami podstatnými pre rozhodnutie vo veci, a tým aj v plnej miere predložiť súdu vlastnú argumentáciu v záujme ochrany vlastných práv, najmä pokiaľ ide o konanie vo veci samej. Naplnenie práva na súdnu previerku zákonnosti v trestnom konaní predpokladá okrem iného aj rešpektovanie procesných oprávnení sťažovateľa v konaní pred súdom (napr.

Porušenie práva na obhajobu sťažovateľ videl aj v tom, že na jeho žiadosť z 26. októbra 2013 o oslobodenie jemu ustanoveného obhajcu od povinnosti obhajovať sťažovateľa špecializovaný súd ani najvyšší súd nereagovali a obhajcu oslobodili od tejto povinnosti až opatrením vydaným 28. februára 2014 na základe podania tohto obhajcu.

Je nesporné, že zámer, ktorý sťažovateľ svojou žiadosťou sledoval, bol naplnený vydaním opatrenia najvyššieho súdu o oslobodení ustanoveného obhajcu od povinnosti obhajovať sťažovateľa a zároveň mu bol ustanovený iný obhajca. Argumentácia sťažovateľa k porušeniu práva na obhajobu v tomto smere spočíva v tvrdení, že štyri mesiace bol zastúpený obhajcom, ktorému absolútne nedôveroval. Avšak už žiadne iné relevantné okolnosti, ktoré by preukázali reálny dopad takéhoto postupu najvyššieho súdu na jeho obhajobné práva, sťažovateľ neuviedol. Absentuje tak príčinná súvislosť medzi tvrdeným porušením základného práva na obhajobu a označeným postupom druhostupňového všeobecného súdu. Inak povedané, sťažovateľ neuviedol nijakú skutočnosť, v dôsledku ktorej by bol reálne ukrátený na svojom základnom práve na obhajobu. Samotné tvrdenie o porušení uvedeného práva z materiálneho hľadiska na poskytnutie ochrany ústavným súdom nestačí.

Ako z obsahu sťažnosti vyplýva, sťažovateľovi je spomenutá judikatúra ESĽP, ale aj ústavného súdu týkajúca sa vzťahu čl. 6 ods. 1 dohovoru a konania o mimoriadnych opravných prostriedkoch známa, avšak napriek tomu žiadal o poskytnutie ochrany jeho právu na spravodlivé súdne konanie v zmysle tohto článku v označenom konaní. Ústavný súd však konštatuje, že sťažovateľ neuviedol žiadnu relevantnú okolnosť, pre ktorú by sa mal v tejto veci odchýliť od svojej stabilnej judikatúry. Jeho tvrdeniu, že sťažnosťou nenapáda „(len) samotné rozhodnutie o povolení obnovy konania, resp. zamietnutie návrhu na povolenie obnovy konania, ale celé konanie (nekonanie) Špecializovaného trestného súdu a Najvyššieho súdu“, nenasvedčuje už samotné znenie návrhu na rozhodnutie (petit) obsiahnutého v sťažnosti, ktorým je ústavný súd podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný a ktorým je v podstate vymedzený aj rozsah prieskumnej právomoci ústavného súdu.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti, t. j. namietaného porušenia základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 ústavy a v čl. 36 ods. 1, čl. 38 ods. 2 a čl. 40 ods. 3 listiny a práv zaručených v čl. 6 ods. 1 a 3 písm. b) a d) dohovoru postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Tost 30/2013 a jeho uznesením zo 17. apríla 2014 odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú už pri jej predbežnom prerokovaní.

Pretože ústavný súd sťažnosť sťažovateľa ako celok odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa jeho ďalšími návrhmi, ktorými žiadal zrušiť napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov a priznať mu primerané finančné zadosťučinenie, rozhodovanie o ktorých je podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody (pozri znenie čl. 127 ods. 2 a 3 ústavy, t. j. vyhovenie sťažnosti), k čomu v tomto prípade nedošlo.