III. ÚS 2/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

NÁLEZ

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 2/2015­48

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 16. júna 2015 v senáte zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika a zo sudkyne Jany Baricovej a sudcu Ľubomíra Dobríka vo veci sťažnosti , ; , , a , , zastúpených Advokátskou kanceláriou Ivan Syrový, s. r. o., Kadnárova 83, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Ivan Syrový , vo veci namietaného porušenia základného práva na ochranu vlastníctva zaručeného v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 63/2011 z 27. marca 2013 takto

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k. III. ÚS 2/2015­17 zo 14. januára 2015 prijal na ďalšie konanie sťažnosť , ; , , a , (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie svojho základného práva na ochranu vlastníctva zaručeného v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Cdo 63/2011 z 27. marca 2013 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že žalobou podanou 10. októbra 1997 Okresnému súdu Dunajská Streda (ďalej len „okresný súd“) sa právny predchodca (ďalej len „žalobca“) súčasných žalobcov domáhal proti sťažovateľom určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam ̶ pozemkom (ďalej len „sporné nehnuteľnosti“), ktoré mali byť podľa žalobcu skonfiškované jeho právnej predchodkyni , zomrelej 23. júna

O odvolaní sťažovateľov proti označenému rozhodnutiu okresného súdu rozhodol krajský súd rozsudkom č. k. 10 Co 445/09­521 z 15. júna 2010 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“), ktorým v prvom výroku tohto rozsudku zmenil výrok rozsudku okresného súdu a v druhom výroku konštatoval všeobecnú prípustnosť dovolania proti tomuto svojmu rozsudku. V súvislosti so zmenou výroku rozsudku okresného súdu krajský súd konštatoval, že ide iba o zmenu formálno­právnu, avšak „... žaloba v prejednávanej veci bola i podľa odvolacieho súdu dôvodnou a pretože jej súd prvého stupňa vyhovel, odvolací súd jeho

rozsudok

vo veci samej fakticky potvrdil ( § 219 ods. 1 a 2 O. s. p.), právne ho však i s prihliadnutím k spresneniu žaloby v odvolacom konaní spôsobom zodpovedajúcim platnému právu musel zmeniť ( § 220 O. s. p.), i keď pri zachovaní spôsobu rozhodnutia (takže z hľadiska do úvahy prichádzajúcich ustanovení procesného práva ide o zmeňujúci

rozsudok

len formálne)“.

V súvislosti s výrokom o prípustnosti dovolania proti svojmu rozsudku krajský súd iba v odôvodnení konštatoval, že toto je prípustné, len pokiaľ ide o posúdenie otázky existencie naliehavého právneho záujmu žalobcov na určení s prihliadnutím na špecifiká dedenia podľa viacerých právnych úprav a pokiaľ ide o posúdenie otázky pomeru „... tzv. všeobecného zákonodarstva a zákonodarstva reštitučného v prípade, v ktorom by mal byť daný reštitučný dôvod...“, pričom otázku nadobudnutia vlastníckeho práva dobromyseľného držiteľa s ohľadom na špecifiká daného prípadu krajský súd nepovažoval za nejasnú.

Vyjadrenie najvyššieho súdu bolo ústavnému súdu doručené 20. apríla 2015. V jeho prílohe sa nachádzal zberný súdny spis, vyjadrenie predsedníčky najvyššieho súdu, ktorá k veci uviedla: „Pokiaľ sťažovatelia namietali, že sa dovolací súd nezaoberal vecou z hľadiska nimi uvádzaných námietok v podanom dovolaní, je potrebné uviesť, že ak je prípustnosť dovolania založená rozhodnutím súdu, môže byť dovolanie podané len z dôvodu tej právnej otázky, pre riešenie ktorej odvolací súd dovolanie pripustil, a ktorá súčasne musí byť pre rozhodnutie veci zásadná (významná). ... Pokiaľ sťažovatelia tvrdia, že dovolací súd sa mal – napriek v tomto smere procesnej neprípustnosti jeho dovolania zaoberať nimi uplatnenými dovolacími dôvodmi, mimo okruh pripustených otázok zo strany odvolacieho súdu, a to opätovne otázkou vydržania, takýto prieskum zo strany dovolacieho súdu je procesne neprípustný, ako už bolo vyššie uvedené. Najvyšší súd Slovenskej republiky uvádza, že prípustnosť dovolania posúdil aj z hľadiska vád konania uvedených v § 237 O. s. p., výlučne ktoré mohli zakladať procesnú prípustnosť dovolania, a po zistení, že dovolanie nie je prípustné podľa §237 O. s. p. a tiež nedôvodné z hľadiska § 238 ods. 3 O. s. p. dovolanie zamietol.“

Predsedníčka najvyššieho súdu v závere svojho vyjadrenia vyjadrila súhlas s upustením od ústneho pojednávania, „keďže od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci“, a zároveň navrhla, aby ústavný súd „predmetnú sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú“.

Vyjadrenie najvyššieho súdu zaslal ústavný súd 29. apríla 2015 právnemu zástupcovi sťažovateľov s možnosťou zaujať k nemu stanovisko. Požiadal aj o vyjadrenie k možnému upusteniu od ústneho pojednávania o sťažnosti.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97).

Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy) (IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 214/04, II. ÚS 249/2011, IV. ÚS 295/2012).

Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovi súdneho konania sa súdna ochrana poskytne v zákonom predpokladanej kvalite, pričom výklad a používanie príslušných zákonných ustanovení musí v celom rozsahu rešpektovať uvedené základné právo účastníkov garantované v čl. 46 ods. 1 ústavy (IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 214/04, II. ÚS 249/2011, IV. ÚS 295/2012).

Výklad a aplikácia zákonných predpisov zo strany všeobecných súdov musí byť preto v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu, ktorým je poskytnutie materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov konania. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení nemožno obmedziť toto základné právo v rozpore s jeho podstatou a zmyslom (IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 214/04, II. ÚS 249/2011, IV. ÚS 295/2012).

Pokiaľ ide o požiadavky na odôvodnenie rozhodnutia súdu v limitoch čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd sa už odvolal na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“), podľa ktorej čl. 6 ods. 1 dohovoru súd síce zaväzuje, aby odôvodnil svoje rozhodnutie, čo však neznamená, že sa vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie, ktorá vyplýva z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno podľa záverov ESĽP posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu (rozhodnutie vo veci Ruiz Torija proti Španielsku z 9. 12. 1994, séria A, č. 288).

Podľa judikatúry ústavného súdu (III. ÚS 209/04) je súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Pritom všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia (m. m. napr. IV. ÚS 115/03).

Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane ústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu, boli relevantné aj v danej veci, a preto z týchto hľadísk posudzoval ústavný súd aj sťažovateľmi napadnutý rozsudok najvyššieho súdu.

Zo sťažnosti a z predloženého spisu najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 63/2011 ústavný súd zistil, že najvyšší súd zamietol dovolanie sťažovateľov smerujúce proti rozsudku krajského súd, ktorým krajský súd zmenil výrok rozsudku prvostupňového súdu (ktorým okresný súd určil, že nehnuteľnosti patria do dedičstva po nebohej, pozn.), pričom nešlo o zmenu v pravom slova zmysle, pretože podľa obsahu išlo o potvrdzujúci rozsudok, a zároveň samostatným výrok rozhodol, že „proti tomuto rozsudku je dovolanie prípustné“. Najvyšší súd v odôvodnení svojho napadnutého rozsudku argumentoval tým, že nezistil vady konania podľa § 237 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“) a vzhľadom na prípustnosť dovolania založenú rozsudkom krajského súdu preskúmal najvyšší súd dovolaním napadnutý rozsudok výlučne len z hľadiska otázok pripustených krajským súdom, pričom v závere odôvodnenia svojho rozhodnutia konštatoval, že dovolanie podané sťažovateľmi je nedôvodné, preto ho zamietol. K ostatným námietkam sťažovateľov týkajúcim sa namietaného nesprávneho právneho posúdenia veci, ktoré najvyšší súd aj uviedol v rámci rekapitulácie obsahu dovolania v odôvodnení svojho rozhodnutia, neuviedol nič.

Všeobecný súd poskytujúci ochranu účastníkovi konania je povinný poskytnúť mu ju v požadovanej kvalite, ktorej zodpovedá odôvodnenie rozhodnutia reflektujúce na všetky zásadné otázky. Ide pritom o tie otázky, ktoré majú pre vec zásadný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania (napr. rozhodnutia ESĽP vo veci Georgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997 a vo veci Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).

V tejto súvislosti ústavný súd uvádza, že v štandardných prípadoch podaného dovolania, ktoré smeruje proti potvrdzujúcemu rozhodnutiu odvolacieho súdu a sťažovateľ namieta nesprávne právne posúdenie veci, čo je uznaným dôvodom dovolania podľa § 241 ods. 2 písm. c) OSP, avšak nezakladá samo osebe jeho procesnú prípustnosť, je výrok najvyššieho súdu nemeritórny ̶ procesný teda dovolanie sa odmieta, čo má zásadný význam pre rozsah možného prieskumu ústavným súdom z hľadiska namietaného porušenia základných práv a slobôd vo vzťahu k rozhodnutiu odvolacieho súdu. V zmysle judikatúry ESĽP, ktorú rešpektuje a prevzal aj ústavný súd, je potom v takých prípadoch zachovaná lehota voči poslednému meritórnemu rozhodnutiu odvolacieho súdu, aby bola zachovaná možnosť prieskumu z hľadiska existencie porušenia základných práv a slobôd ústavným súdom. Práve nepredvídateľnosť postupu najvyššieho súdu s ohľadom na jeho prax (ako aj prax ústavného súdu), čo sa týka posudzovania procesných podmienok meritórneho prieskumu súdnych rozhodnutí všeobecných súdov z hľadiska namietaného porušenia základných práv a slobôd, bola predmetom kritiky ESĽP. Táto prax totiž napokon mala za následok, že namietaným porušením práv účastníka konania (pred ústavným súdom sťažovateľa) sa v konečnom dôsledku meritórne nezaoberal ani najvyšší súd, ani ústavný súd (ten sťažnosti odmietal z dôvodov subsidiarity) a otázky týkajúceho sa možného porušenia základných práv a slobôd zostali v konečnom dôsledku nezodpovedané (pozri rozsudok ESĽP z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99).

Pokiaľ ide o údajnú procesnú neprípustnosť námietok sťažovateľov týkajúcich sa nesprávneho právneho posúdenia veci krajským súdom, ústavný súd v prvom rade konštatuje, že najvyšší súd v odôvodnení svojho napadnutého rozsudku k nim neuviedol nič, až následne predsedníčka najvyššieho súdu uviedla, že najvyšší súd ich neskúmal z dôvodu ich procesnej neprípustnosti, čo samo osebe postačuje na vyslovenie porušenia označených práv sťažovateľov napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu, keďže sa s nimi vôbec nevysporiadal v odôvodnení svojho rozsudku. Ústavný súd v okolnostiach prípadu ani túto následnú argumentáciu najvyššieho súdu nemohol akceptovať, pretože ako už bolo uvedené, procesné okolnosti prípadu si vyžadovali, aby najvyšší súd v záujme poskytnutia súdnej ochrany v požadovanej kvalite dal meritórnu odpoveď na všetky námietky sťažovateľov týkajúce sa nesprávneho právneho posúdenia veci odvolacím súdom, aby bol naplnený princíp spravodlivosti, a to aj s ohľadom na dôsledky vyplývajúce z jeho meritórneho výroku, a tým aj následnej nemožnosti prieskumu z hľadiska možného porušenia označených práv sťažovateľov krajským súdom ako súdom odvolacím. V tejto súvislosti nie je možné prehliadnuť ani skutočnosť, že krajský súd v danej veci viackrát zrušil rozsudok okresného súdu a formuloval aj právny názor na vec, ktorým sa následne okresný súd musel riadiť.

Výklad relevantných právnych noriem nemôže byť taký formalistický, aby sa ním v konečnom dôsledku nielen zmaril účel súdnej ochrany, ale aj zabránilo v prístupe k súdnej ochrane z dôvodov, ktoré nemožno v právnom štáte v žiadnom prípade pričítať účastníkovi konania, ktorý sa tejto ochrany domáha.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva sťažovateľov podľa čl. 20 ods. 1 ústavy ústavný súd uvádza, že v nadväznosti na vyslovenie porušenia základného práva sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a zrušenie rozsudku najvyššieho súdu sa v súlade s doterajšou judikatúrou ústavného súdu (II. ÚS 182/06, IV. ÚS 311/08) otvára priestor na to, aby sa najvyšší súd sám vyrovnal s ochranou označeného základného práva hmotného charakteru. Ústavný súd preto sťažnosti v tejto časti nevyhovel, uprednostňujúc právomoc všeobecného súdu na ochranu subjektívnych hmotných práv účastníkov konania pred ochranou v konaní pred ústavným súdom. Ústavný súd v tejto súvislosti prihliadol aj na zásadu minimalizovania zásahov do právomoci iných orgánov verejnej moci, keďže nálezom zrušujúcim rozhodnutie o poslednom procesnom prostriedku, ktorý zákon sťažovateľom na ochranu ich práv poskytuje, sa vytvoril priestor na ochranu namietaného porušenia týchto práv v rámci sústavy všeobecných súdov (obdobne pozri napr. IV. ÚS 128/07, IV. ÚS 24/2010, I. ÚS 244/2011, IV. ÚS 495/2011).

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy v spojení s ustanovením § 56 ods. 2 a 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

Vzhľadom na to, že ústavný súd vyslovil porušenie základného práva sťažovateľov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu, bolo pre dovŕšenie ochrany porušených práv potrebné využiť aj právomoc podľa čl. 127 ods. 2 ústavy, resp. podľa § 56 ods. 2 a 3 písm. b) zákona o ústavnom súde, a preto zrušil napadnutý rozsudok najvyššieho súdu (bod 2 výroku nálezu).

náhradu trov konania za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2013 (príprava a prevzatie veci a písomné vyhotovenie sťažnosti) po 195,24 €. Ďalej má právny zástupca sťažovateľov nárok aj na náhradu režijného paušálu 7,81 € za dva úkony podľa vyhlášky vykonané v roku 2013. Právny zástupca je zároveň platiteľom dane z pridanej hodnoty, preto sa odmena a náhrady zvyšujú podľa § 18 ods. 3 vyhlášky o daň z pridanej hodnoty v sume 81,22 €. Pokiaľ ide o vyjadrenie doručené ústavnému súdu 12. mája 2015, ústavný súd za tento úkon náhradu trov konania nepriznal, keďže obsah vyjadrenia nepriniesol nové skutočnosti alebo argumenty, ktoré by boli potrebné pre rozhodnutie vo veci samej, respektíve ktoré by bolo potrebné zohľadniť pri rozhodovaní.

Na základe uvedených skutočností rozhodol ústavný súd priznal celkovú náhradu trov konania v sume 487,32 €, tak ako to je uvedené vo výroku tohto nálezu (bod 3 výroku nálezu).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. júna 2015