III. ÚS 220/2026

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

NÁLEZ

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 220/2026-30

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Roberta Šorla a sudcov Ivana Fiačana a Martina Vernarského (sudca spravodajca) v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľa , zastúpeného Mgr. Elenou Szabóovou, advokátkou, Komárňanská 100, Hurbanovo, proti postupu Okresného súdu Nové Zámky v konaní sp. zn. 13C/147/2009 v období po právoplatnosti nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 604/2022 z 24. januára 2023 takto

rozhodol:

I. Ústavná sťažnosť sťažovateľa 1. Sťažovateľ sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 11. marca 2026 a doplnenou podaniami doručenými 18. marca 2026 a 25. marca 2026 domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom okresného súdu v konaní sp. zn. 13C/147/2009. Žiada prikázať okresnému súdu konať bez zbytočných prieťahov a o priznanie finančného zadosťučinenia 10 000 eur a náhrady trov konania. 2. Ústavný súd uznesením č. k. III. ÚS 220/2026-20 z 31. marca 2026 prijal podľa § 56 ods. 5 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie ústavnú sťažnosť sťažovateľa v časti, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní sp. zn. 13C/147/2009 v období po právoplatnosti nálezu ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 604/2022 z 24. januára 2023. Vo zvyšnej časti ústavnú sťažnosť sťažovateľa odmietol.

IV. Posúdenie dôvodnosti ústavnej sťažnosti 7. Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07, IV. ÚS 90/2010). 8. Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (i práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote) je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04, IV. ÚS 365/04). 9. Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníka súdneho konania a postup samotného súdu. V súlade s judikatúrou ESĽP v rámci prvého kritéria ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02). Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj ústavnú sťažnosť sťažovateľa. 10. Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej (3. júla 2025) je prejednávaná vec vo fáze rozhodovania o výške náhrady trov konania, čo možno zaradiť k štandardnej agende všeobecného súdnictva. Okresný súd zároveň v napadnutom konaní po podaní dovolania proti rozsudku krajského súdu č. k. 12Co/39/2024-1232 z 1. apríla 2025 vykonával procesné úkony potrebné na predloženie spisu dovolaciemu súdu, čo tiež možno zaradiť k štandardnej agende všeobecného súdnictva. Preto dĺžka konania vo fáze rozhodovania o výške náhrady trov konania a po podaní dovolania nebola závislá od skutkovej či právnej náročnosti prerokovávanej veci.

12. Pokiaľ ide o samotný postup okresného súdu, zo súdneho spisu okresného súdu ústavný súd zistil, že k rozhodnutiu okresného súdu o výške náhrady trov konania došlo 22. apríla 2026, a to aj napriek tomu, že vo veci nároku na náhradu trov konania bolo právoplatne rozhodnuté už 3. júla

Okresný súd teda o výške náhrady trov konania rozhodol (zatiaľ neprávoplatne) po vyše 9 mesiacoch od právoplatnosti rozsudku krajského súdu z 1. apríla 2025, ktorým sa konanie vo veci samej skončilo. Ide o niekoľkonásobné prekročenie 60-dňovej zákonnej lehoty plynúcej do právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí.

14. Pokiaľ ide o postup okresného súdu súvisiaci s podaným dovolaním, ide o jednoduché a štandardné procesné úkony „administratívnej povahy“, ktoré si nevyžadujú osobitnú časovú alebo odbornú náročnosť. Primeranou a z ústavnoprávneho hľadiska akceptovateľnou dobou, v ktorej súd prvej inštancie realizuje procesné úkony po podaní dovolania podľa § 436 a § 437 CSP (a to aj s prípadným odstránením vád predloženého dovolania a jeho príloh), by podľa názoru ústavného súdu mala byť doba do troch mesiacov. V opačnom prípade sa úplne stráca význam slova „bezodkladne“ a absencia rýchlosti postupu súdu v takých jednoduchých úkonoch dokáže výrazne prispieť k predĺženiu celkovej dĺžky konania (I. ÚS 437/2021).

17. Podľa čl. 127 ods. 2 druhej vety ústavy ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. 18. Vzhľadom na skutočnosť, že ústavný súd už v konaní sp. zn. IV. ÚS 604/2022 vyslovil príkaz podľa čl. 127 ods. 2 ústavy adresovaný okresnému súdu, aby v napadnutom konaní konal bez zbytočných prieťahov, nebolo potrebné tento príkaz opakovať v konaní o tejto ústavnej sťažnosti. 19.

20. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti žiadal o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia 10 000 eur, čo odôvodnil pocitom nevymožiteľnosti svojich práv a ich opakovaným porušovaním, keďže predchádzajúce rozhodnutia a príkazy ústavného súdu nezabránili okresnému súdu v pokračovaní, resp. opakovaní postupov porušujúcich sťažovateľove práva. 21. Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04). 22. Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti aplikovaných ESĽP, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu. 23. Vzhľadom na celkovú dĺžku napadnutého konania po podaní dovolania a rozhodovania o výške náhrady trov konania, ako aj okresným súdom uznanú nedostatočnú promptnosť a plynulosť konania, a to napriek tomu, že v predmetnej veci už ústavný súd dvakrát konštatoval zbytočné prieťahy, berúc do úvahy predmet konania na okresnom súde a správanie sťažovateľa, ústavný súd považoval priznanie 500 eur pre sťažovateľa za primerané finančné zadosťučinenie. Vo zvyšnej časti požadovaného finančného zadosťučinenia, ktorú už ústavný súd nepovažoval za primeranú, návrhu sťažovateľa nevyhovel. V. Trovy konania 24. Podľa § 73 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti nahradil inému účastníkovi konania alebo štátu trovy konania. 25. Ústavný súd podľa § 1 ods. 3 a § 11 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov priznal sťažovateľovi náhradu trov konania 824,72 eur z dôvodu trov právneho zastúpenia, a to za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2026 (príprava a prevzatie veci a písomné vyhotovenie ústavnej sťažnosti) v hodnote po 396,50 eur vrátane dvoch režijných paušálov v hodnote po 15,86 eur. 26. Priznanú náhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej zástupkyne sťažovateľa (§ 62 zákona o ústavnom súde v spojení s § 263 ods. 1 CSP) v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.