III. ÚS 222/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 222/2016-19

JUDr. Branislav Fridrich, PhD., vedené pod spisovými značkami Rvp 13890/2014 – Rvp 13896/2014, Rvp 14530/2014 – Rvp 14544/2014, Rvp 14826/2014 – Rvp 14835/2014, Rvp 15172/2014 – Rvp 15179/2014, Rvp 15427/2014 – Rvp 15437/2014 vo veci namietaného porušenia jej

v Banskej Bystrici sp. zn. 41 CoE 114/2012 z 27. augusta 2012 (Rvp 13890/2014), sp. zn. 13 CoE 212/2012 zo 4. októbra 2012 (Rvp 13891/2014), sp. zn. 43 CoE 316/2012 z 21. novembra 2012 (Rvp 13892/2014), sp. zn. 13 CoE 63/2013 z 27. mája 2013 (Rvp 13893/2014), sp. zn. 16 CoE 70/2013 z 30. apríla 2013 (Rvp 13894/2014), sp. zn. 41 CoE272/2012 z 12. decembra 2012 (Rvp 13895/2014), sp. zn. 2 CoE 270/2012 z 25. septembra 2012 (Rvp 13896/2014), sp. zn. 14 CoE 396/2012 zo 14. januára 2013 (Rvp 14530/2014), sp. zn. 2 CoE 427/2012 z 31. októbra 2012 (Rvp 14531/2014), sp. zn. 16 CoE 254/2012 z 29. októbra 2012 (Rvp 14532/2014), sp. zn. 17 CoE 222/2012 z 29. novembra 2012 (Rvp 14533/2014), sp. zn. 1 CoE 358/2012 z 30. októbra 2012 (Rvp 14534/2014), sp. zn. 2 CoE 414/2012 z 28. septembra 2012 (Rvp 14535/2014), sp. zn. 13 CoE 174/2012 z 20. novembra 2012 (Rvp 14536/2014), sp. zn. 14 CoE 62/2013

z 31. októbra 2012 (Rvp 14833/2014), sp. zn. 43 CoE 366/2013 z 30. októbra 2013 (Rvp 14834/2014), sp. zn. 13 CoE 68/2013 z 29. mája 2013 (Rvp 14835/2014), sp. zn. 1 CoE 20/2013 z 29. januára 2013 (Rvp 15172/2014), sp. zn. 6 ECdo 213/2013 z 21. augusta 2014 (Rvp 15173/2014), sp. zn. 15 CoE 168/2012 zo 17. októbra 2012 (Rvp 15174/2014), sp. zn. 2 CoE 143/2013 z 27. septembra 2013 (Rvp 15175/2014), sp. zn. 2 CoE 640/2012 z 19. decembra 2012 (Rvp 15176/2014), sp. zn. 16 CoE 117/2013 z 27. júna 2013 (Rvp 15177/2014), sp. zn. 12 CoE 41/2013 z 28. marca 2013 (Rvp 15178/2014), sp. zn. 6 CoE 31/2013 z 23. mája 2013 (Rvp 15179/2014), sp. zn. 16 CoE 206/2012 z 31. júla 2012 (Rvp 15427/2014), sp. zn. 43 CoE 278/2012 z 31. októbra 2012 (Rvp 15428/2014), sp. zn. 2 CoE 367/2012 z 26. septembra 2012 (Rvp 15429/2014), sp. zn. 1 CoE 557/2012 z 19. decembra 2012 (Rvp 15430/2014), sp. zn.

sp. zn. 6 Cdo 421/2012 z 15. júla 2014 (Rvp 13890/2014), sp. zn. 5 Oboer 223/2013 z 30. júna 2014 (Rvp 13891/2014), sp. zn. 7 ECdo 277/2013 zo 6. augusta 2014 (Rvp 13892/2014), sp. zn. 5 Oboer 303/2013 z 30. júna 2014 (Rvp 13893/2014), sp. zn. 3 Oboer 198/2013 z 15. júna 2014 (Rvp 13894/2014), sp. zn. 6 ECdo 167/2013 z 23. júla 2014 (Rvp 13895/2014), sp. zn. 4 Oboer 269/2013 z 25. júna 2014 (Rvp 13896/2014), sp. zn. 5 Oboer 203/2013 zo 17. júla 2014 (Rvp 14530/2014), sp. zn. 3 ECdo 201/2013 z 21. augusta 2014 (Rvp 14531/2014), sp. zn. 3 ECdo 149/2013 z 1. augusta 2014 (Rvp 14532/2014), sp. zn. 1 Oboer 173/2013 z 15. júla 2014 (Rvp 14533/2014), sp. zn. 5 ECdo 167/2013 z 10. júla 2014 (Rvp 14534/2014), sp. zn. 4 Oboer 353/2013 z 25. júna 2014 (Rvp 14535/2014), sp. zn. 1 ECdo 78/2013 z 24. apríla 2014 (Rvp 14536/2014), sp. zn. 3 Oboer 244/2013 z 21. júla 2014

z 31. júla 2014 (Rvp 14833/2014), sp. zn. 6 ECdo 69/2014 z 21. augusta 2014 (Rvp 14834/2014), sp. zn. 3 Oboer 280/2013 z 29. apríla 2014 (Rvp 14835/2014), sp. zn. 5 Oboer 135/2013 z 13. augusta 2014 (Rvp 15172/2014), sp. zn. 6 ECdo 213/2013 z 21. augusta 2014 (Rvp 15173/2014), sp. zn. 3 ECdo 290/2013 z 12. augusta 2014 (Rvp 15174/2014), sp. zn. 6 ECdo 77/2014 z 21. augusta 2014 (Rvp 15175/2014), sp. zn. 3 ECdo 128/2013 z 1. augusta 2014 (Rvp 15176/2014), sp. zn. 2 ECdo 275/2013 z 31. júla 2014 (Rvp 15177/2014), sp. zn. 2 ECdo 240/2013 z 31. júla 2014 (Rvp 15178/2014), sp. zn. 4 ECdo 222/2013 z 21. augusta 2014 (Rvp 15179/2014), sp. zn. 1 Cdo 49/2013 zo 14. augusta 2014 (Rvp 15427/2014), sp. zn. 1 ECdo 198/2013 z 26. júna 2014 (Rvp 15428/2014), sp. zn. 6 ECdo 196/2013 z 21. augusta 2014 (Rvp 15429/2014), sp. zn. 4 ECdo 131/2013 z 21. augusta 2014 (Rvp 15430/2014),

rozhodol:

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené pod spisovými značkami: Rvp 13890/2014, Rvp 13891/2014, Rvp 13892/2014, Rvp 13893/2014, Rvp 13894/2014, Rvp 13895/2014, Rvp 13896/2014, Rvp 14530/2014, Rvp 14531/2014, Rvp 14532/2014, Rvp 14533/2014, Rvp 14534/2014, Rvp 14535/2014, Rvp 14536/2014, Rvp 14537/2014, Rvp 14538/2014, Rvp 14539/2014, Rvp 14540/2014, Rvp 14541/2014, Rvp 14542/2014, Rvp 14543/2014, Rvp 14544/2014, Rvp 14826/2014, Rvp 14827/2014, Rvp 14828/2014, Rvp 14829/2014, Rvp 14830/2014, Rvp 14831/2014, Rvp 14832/2014, Rvp 14833/2014, Rvp 14834/2015, Rvp 14835/2014, Rvp 15172/2014, Rvp 15173/2014, Rvp 15174/2014, Rvp 15175/2014, Rvp 15176/2014, Rvp 15177/2014, Rvp 15178/2014, Rvp 15179/2014, Rvp 15427/2014, Rvp 15428/2014, Rvp 15429/2014, Rvp 15430/2014, Rvp 15431/2014, Rvp 15432/2014, Rvp 15433/2014, Rvp 15434/2014, Rvp 15435/2014, Rvp 15436/2014 a Rvp 15437/2014 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 13890/2014.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnené.

Odôvodnenie:

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 27. októbra 2014, 4. novembra 2014, 10. novembra 2014, 13. novembra 2014, 20. novembra 2014 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorými namietala porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), postupom a uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) uvedenými v záhlaví tohto uznesenia (ďalej len „napadnuté uznesenia krajského súdu“), ako aj postupom a uzneseniami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) uvedenými v záhlaví tohto uznesenia (ďalej len „uznesenia najvyššieho súdu“).

Sťažovateľka v predostretej argumentácii atakuje právne závery vyplývajúce z rozhodovacej činnosti krajského súdu a najvyššieho súdu, ktorým vytýka ich nesprávnosť z hľadiska právneho posúdenia relevantných hmotnoprávnych ustanovení príslušných právnych predpisov na predmetnú právnu vec. Za relevantné pochybenie v postupe a rozhodovaní krajského súdu, ako aj najvyššieho súdu považuje predovšetkým skutočnosť, že o zastavení uvedených exekučných konaní bolo rozhodnuté bez toho, aby boli predtým účastníci exekučných konaní upozornení na neprijateľnú podmienku konania a mali možnosť sa k nej vyjadriť, čím bola sťažovateľka ukrátená o reálnu možnosť domáhať sa, aby všeobecné súdy konajúce v jej právnych veciach zohľadnili jej nesúhlas s touto neprijateľnosťou podmienky. Uvedeným postupom krajského súdu a najvyššieho súdu došlo podľa sťažovateľky k porušeniu čl. 47 charty, teda k porušeniu práva na účinný prostriedok nápravy, ako aj práva na spravodlivý proces vrátane porušenia zásady kontradiktórnosti konania.

Sťažovateľka je tiež toho názoru, že najvyšší súd „sa mal obrátiť na Súdny dvor Európskej únie vo veci výkladu čl. 3 ods. 1 smernice 93/13/ES v tom zmysle, či rozhodcovská doložka, podľa ktorej musí spotrebiteľ riešiť spory s dodávateľom, ak tak navrhne dodávateľ, v rozhodcovskom konaní, je podľa § 53 ods. 1 a ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka neprijateľnou podmienkou, pretože pri prihliadnutí na relevantnú judikatúru Spolkového súdneho dvora v Nemecku a Ústavného súdu českej republiky by nemohol dodržať jednu z podmienok acte clair, že výklad a správna aplikácia čl. 3 ods. 1 smernice 93/13/ES musia byť úplne zjavné, čo vyžaduje zohľadniť okrem jazykových verzií textu, používania terminológie a právnych pojmov komunitárneho práva, vzatie na zreteľ odlišnosti interpretácie komunitárneho práva aj ubezpečenie sa, že výklad vnútroštátneho súdu je rovnako zjavný ostatným súdom členských štátov. Najvyšší súd Slovenskej republiky si túto povinnosť nesplnil.“. V tejto súvislosti sťažovateľka poukázala na viacero rozhodnutí Spolkového súdneho dvora Nemecka a Ústavného súdu Českej republiky.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vydal rozhodnutie, ktorým vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj základného práva podľa čl. 47 charty postupom a uzneseniami krajského súdu a postupom a uzneseniami najvyššieho súdu v uvedených konaniach, zruší uznesenia krajského súdu a uznesenia najvyššieho súdu, veci vráti na ďalšie konanie a sťažovateľke prizná primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

Podľa § 112 ods. 1 OSP môže súd v záujme hospodárnosti konania spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod spisovými značkami: Rvp 13890/2014 – Rvp 13896/2014, Rvp 14530/2014 – Rvp 14544/2014, Rvp 14826/2014 – Rvp 14835/2014, Rvp 15172/2014 – Rvp 15179/2014, Rvp 15427/2014 – Rvp 15437/2014 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť uvedených sťažností, ako aj vzhľadom na totožnosť v osobe sťažovateľky, krajského súdu, ako i najvyššieho súdu, proti ktorým sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd o ich spojení na spoločné konanie tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.

II.B K namietanému porušeniu označených práv postupom a uzneseniami krajského súdu

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05, II. ÚS 172/2011).

Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96, III. ÚS 151/05). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy (I. ÚS 13/01, I. ÚS 120/04).

Ústavný súd v danom prípade považoval za významné vyriešiť zásadný problém sťažovateľky, a to či krajský súd rozhodujúci v rámci exekučného konania o odvolaní proti prvostupňovým rozhodnutiam, ktorými bola exekúcia zastavená, mal právomoc skúmať prípustnosť exekúcie z hľadiska relevantnosti exekučných titulov, ktorými boli rozhodcovské rozsudky rozhodcovského súdu, resp. notárske zápisnice obsahujúce právny záväzok.

Ústavný súd po preskúmaní sťažností zistil, že argumenty sťažovateľky sú v podstate totožné s jej argumentmi, ktoré použila v stovkách iných sťažností, ktoré už riešil ústavný súd tak, že ich vo vzťahu k uzneseniam krajských súdov potvrdzujúcim rozhodnutia okresných súdov o zastavení exekúcie odmietol ako zjavne neopodstatnené. Sťažovateľka označila len iné konania krajského súdu, postupom ktorého malo dôjsť k porušeniu ňou označených práv. Zo skoro totožnej argumentácie sťažovateľky uvedenej v jej sťažnostiach možno vyvodiť, že odôvodnenie napadnutých rozhodnutí krajského súdu obsahovalo, čo sa týka skutkových zistení a právneho posúdenia veci krajským súdom, obdobné závery, ako vo veciach, ktoré už boli ústavným súdom preskúmané a rozhodnuté.

Keďže sťažovateľke sú už z predchádzajúcej rozhodovacej činnosti ústavného súdu notoricky známe dôvody, pre ktoré ústavný súd iné jej obdobné sťažnosti odmietol ako zjavne neopodstatnené, nepovažuje za účelné uvádzať podrobnejšie argumenty, pre ktoré dospel k rozhodnutiu vyplývajúcemu z 2. bodu výroku tohto uznesenia, a v tejto súvislosti odkazuje na odôvodnenie uvedených rozhodnutí ústavného súdu vydaných v obdobných sťažovateľkiných veciach.

Vzhľadom na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti všeobecných súdov a s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosti v časti smerujúcej proti postupu krajského súdu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu ich zjavnej neopodstatnenosti.

II.C K namietanému porušeniu označených práv postupom a uzneseniami najvyššieho súdu

Sťažovateľka v sťažnostiach tiež namietala porušenie základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a napadnutými uzneseniami najvyššieho súdu, ktorými boli ňou podané dovolania odmietnuté ako neprípustné.

Ústavný súd už uviedol, že: „Predpokladom uplatnenia práva na spravodlivý proces, ktoré sa zaručuje čl. 6 ods. 1 dohovoru, je nezávislosť a nestrannosť súdu. Formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru“ (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť.

Ústavný súd konštatuje, že právny názor najvyššieho súdu o neprípustnosti dovolania je v napadnutých rozhodnutiach zdôvodnený vyčerpávajúcim spôsobom a presvedčivo. V odôvodnení napadnutých rozhodnutí najvyšší súd dostatočným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré bolo potrebné dovolania sťažovateľky odmietnuť ako neprípustné, a to jednak podľa § 239 OSP, ako aj podľa § 237 OSP.

Otázka posúdenia, či sú, alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96).

Pokiaľ sa sťažovateľka s právnym názorom najvyššieho súdu v otázke akceptácie vyslovenej neprípustnosti ňou podaných dovolaní nestotožňuje, ústavný súd napokon dodáva, že otázka posúdenia podmienok dovolacieho konania je otázkou zákonnosti a jej riešenie nemôže viesť k záveru o porušení sťažovateľkou označených práv. K námietkam uvedeným v sťažnostiach ústavný súd tiež konštatuje, že najvyšší súd v rámci dovolacieho konania nerozhodoval o veci meritórne, ale iba procesne, nezistiac dovolacie dôvody podľa § 237 OSP.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd vyhodnotil argumentáciu sťažovateľky odôvodňujúcu porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru ako nedostatočnú na to, aby na jej základe bolo možné v prípade prijatia sťažnosti na ďalšie konanie zistiť a preskúmať spojitosť medzi napadnutými uzneseniami najvyššieho súdu a namietaným porušením označených práv. Napadnuté rozhodnutia najvyššieho súdu nemôžu byť v takej príčinnej súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru aj preto, že toto porušenie sa nedá vyvodiť iba z určitého výkladu a aplikácie platných procesných noriem upravujúcich postup občianskoprávnych súdov v opravných konaniach (podobne aj I. ÚS 66/98, II. ÚS 811/00).

Na uvedenom nemení nič ani argumentácia sťažovateľky o porušení základného práva na účinný prostriedok nápravy a na spravodlivý proces zaručeného čl. 47 charty a z neho vyplývajúcej zásady kontradiktórnosti konania tým, že konajúce súdy pred rozhodnutím o posúdení zmluvnej podmienky (rozhodcovskej doložky) ako nekalej nedali účastníkom konania príležitosť vyjadriť sa k týmto dôvodom, tak ako to sťažovateľka odvodzuje z rozsudku Súdneho dvora vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Csipai a spol. C-472/11 z 21. 2. 2013. Ústavný súd v tejto súvislosti predovšetkým pripomína, že sťažovateľka mala možnosť oboznámiť sa s dôvodmi zastavenia exekučného konania z už uvádzaných dôvodov z uznesení príslušných okresných súdov, proti ktorým aj podala odvolania, v ktorých sa k týmto dôvodom vyjadrila. Obdobne aj povinní z exekúcie, ktorí majú v zmluvnom vzťahu so sťažovateľkou postavenie spotrebiteľov, mali po doručení uznesení prvostupňového súdu možnosť vyjadriť sa (prípadne podať odvolanie proti uzneseniu okresného súdu) v tom smere, že si neprajú, aby bolo v ich prípadoch vylúčené uplatnenie nekalej zmluvnej podmienky. Sťažovateľkou uplatnenými argumentmi sa krajský súd v napadnutých uzneseniach náležite zaoberal a vyložil svoje závery, pre ktoré vzhliadol uznesenia príslušných okresných súdov ako vecne správne.

Pre ústavnú udržateľnosť napadnutého postupu a uznesení postačuje, aby bola zásada kontradiktórnosti dodržaná v konaní ako celku (v posudzovaných prípadoch v konaní na oboch stupňoch). Presadzovanie názoru, že na každom jednom stupni súdnictva musí byť uvedená zásada dodržaná bez výnimky, by podľa názoru ústavného súdu odvolaciemu súdu v zásade prisúdilo len funkciu akéhosi kasačného orgánu bez reálnej možnosti konvalidovať prípadné procesné nedostatky vlastným postupom. Na základe uvedeného preto ústavný súd dospel k záveru, že postupom najvyššieho súdu a jeho uzneseniami bol v daných veciach princíp kontradiktórnosti súdneho konania, ktorý je obsahom základného práva zaručeného aj v čl. 47 charty, dodržaný, čím k jeho porušeniu dôjsť nemohlo.