III. ÚS 224/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky III. ÚS 224/2015­12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. mája 2015 predbežne prerokoval sťažnosť , , a , , zastúpených advokátom JUDr. Martinom Olosom, M. R. Štefánika 71, Žilina, vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Žiline č. k. 10 Co 34/2012­78 z 27. septembra 2012 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7 Cdo 139/2013 zo 17. júna 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť a odmieta ako zjavne neopodstatnenú.

Odôvodnenie:

Podľa názoru sťažovateľov je uznesenie krajského súdu „svojvoľné, arbitrárne, v nesúlade so zákonnými ustanoveniami upravujúcich okruh účastníkov konania a vymykajúce sa ustálenej procesnej praxi súdov a judikatúre. Možno konštatovať, že postup krajského súdu pri rozhodnutí o podanom odvolaní bol nesprávny, pričom súd krajský súd nám svojím procesným postupom odňal možnosť konať pred súdom.“.

Sťažovatelia argumentujú skutočnosťou, že po „späťvzatí žaloby a zastavení konania môže žalobca svoj nárok uplatniť na súde opätovne, avšak až v samostatnom novom konaní s pridelením veci zákonnému sudcovi. Zastavením konania na základe dispozitívneho úkonu žalobcu sa jeho účasť v tomto konaní nezvratne procesne končí, pričom podľa judikatúry, ako správne uviedol okresný súd, späťvzatie nemožno odvolať. Nové podanie žaloby v tom istom konaní by tak bolo obchádzaním zákona. Nič pritom nebráni žalobcovi p.

Sťažovatelia vo vzťahu k obom namietaným uzneseniam uvádzajú, že konajúce súdy nimi „odmietli vecne preskúmavať opravné prostriedky a čisto arbitrárne odmietli rozhodnúť o podaných opravných prostriedkoch účastníka, ktorý sa účinne bránil voči nezákonnému postupu prvostupňovému súdu v konaní. Procesnú obranu účastník môže uplatniť nielen až v rozsudku vydanom merite veci, a o týchto námietkach by mal súd rozhodnúť a nie odvolanie formalisticky odmietať.“.

V závere svojej sťažnosti sťažovatelia navrhli vysloviť porušenie nimi označených základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru namietanými uzneseniami krajského súdu a najvyššieho súdu. Sťažovatelia tiež navrhli zrušiť namietané uznesenia krajského súdu a najvyššieho súdu a priznať im spoločne a nerozdielne trovy právneho zastúpenia.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

K námietke smerujúcej proti uzneseniu krajského súdu ústavný súd uvádza, že lehoty na podanie sťažností proti uzneseniu krajského súdu považoval za zachované, a to v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva [ďalej len „ESĽP“ (napr. rozsudok ESĽP z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 52, 53 a 54)], podľa ktorej dvojmesačná lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu začne plynúť dňom doručenia rozhodnutia o mimoriadnom opravnom prostriedku (dovolaní) a je považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, v tomto prípade vo vzťahu k uzneseniu krajského súdu (obdobne napr. I. ÚS 169/09, IV. ÚS 58/2011).

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala, a bola vyhlásená spôsobom, ktorý predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. I. ÚS 8/96, III. ÚS 197/02, III. ÚS 284/08). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.

«Odvolací súd sa stotožnil s názorom súdu prvého stupňa, že späťvzatím svojho návrhu prejavila voči súdu vôľu, aby sa nekonalo o jej návrhu a meritórne sa vo veci nerozhodlo. Takisto je správny názor, že ak navrhovateľ vzal návrh späť, nemôže späťvzatie odvolať. Podľa názoru odvolacieho súdu však uvedené nemá za následok nemožnosť domáhať sa nového, ďalšieho vstupu do konania, resp. uplatňovania práva v tom istom konaní opäťovne na základe „nového“ návrhu. Taký postup nie je vylúčený, keďže žiadne ustanovenie Občianskeho súdneho poriadku ho neznemožňuje. Späťvzatie návrhu ako prejav vôle účastníka, aby sa nekonalo o tomto jeho návrhu, však súvisí bezprostredne s tým­ktorým návrhom na začatie konanie ako procesným úkonom; teda aby sa nekonalo na základe konkrétneho návrhu (ktorý bol vzatý späť). Takisto nemožnosť odvolať späťvzatie návrhu je potrebné vnímať bezprostredne ku konkrétnemu procesnému úkonu späťvzatia návrhu, teda, že nie je možné odvolať konkrétne späťvzatie. Uvedené však nevylučuje, aby sa subjekt opätovne domáhal, hoc aj v tom istom konaní (v duchu súdom prvého stupňa konštatovaného, že späťvzatím návrhu uplatnený nárok nezaniká a možno ho uplatniť znova); v súdenej veci je to možné, keďže na strane navrhovateľa vystupuje niekoľko subjektov a nedošlo k zastaveniu konania ako celku. Prejav vôle navrhovateľa, aby sa nepokračovalo v konaní, aby nebolo súdom rozhodnuté o merite veci, resp. nemožnosť odvolať späťvzatie návrhu však nezostáva bez dôsledkov. Jedným z najvýznamnejších je plynutie premlčacej doby.»

K odvolaniu sťažovateľov proti výroku uznesenia okresného súdu o pripustení zmeny návrhu krajský súd uviedol: „Podľa § 202 ods. 3 písm. f/ O. s. p., odvolanie nie je prípustné proti uzneseniu, ktorým sa pripustila alebo nepripustila zmena návrhu. Vzhľadom k tomu, že podľa vyššie citovaného ust. § 202 ods. 3 písm. f/ O. s. p. nie je odvolanie prípustné proti uzneseniu, ktorým sa pripustila zmena návrhu, pričom odporcovia podali odvolanie práve proti takémuto uzneseniu, odvolací súd nemal inú možnosť, než ich odvolanie odmietnuť. Preto sa dôvodmi v ňom uvedenými ani bližšie nezaoberal.“

V zmysle § 239 ods. 2 O. s. p. je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej

dovolaciemu prieskumu, len ak nejde o prípady, kedy zákon prípustnosť dovolania výslovne vylučuje (v prípadoch uvedených v § 239 ods. 3 O. s. p.) a súčasne ak je dovolanie procesne prípustné (v prípadoch uvedených v § 239 ods. 1 a 2 O. s. p.), čo však nie je tento prípad (viď predchádzajúci odsek). Z uvedeného (i pre toto dovolacie konanie) plynie, že v prípade procesne neprípustného dovolania dovolací súd nemá oprávnenie preskúmavať dovolateľmi uplatnené dovolacie dôvody založené v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ a c/ O. s. p. Dovolateľmi uplatnený dovolací dôvod ohľadne správnosti právneho posúdenia veci odvolacím súdom (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.) dovolací súd nemohol podrobiť dovolaciemu prieskumu, za tohto stavu nie je umožnené zaoberať sa tým, či odvolací súd na vec aplikoval (ne)správne normy a či ich aj (ne)správne vykladal.

žalobu späť. Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/ O. s. p., je procesne nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odníme možnosť uplatňovať procesné oprávnenia účastníka občianskeho súdneho konania priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv. Dovolatelia argumentáciu o existencii procesnej vady konania uvedenej v § 237 písm. f/ O. s. p. nezakladajú na tvrdení, že súdy porušili ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku upravujúce postup súdu v občianskom súdnom konaní alebo že nezachovali zákonom stanovenú procedúru prejednania veci, znemožnili im urobiť niektorý procesný úkon a podobne.

žalobcov. Z určujúceho – obsahového – hľadiska (viď § 41 ods. 2 O. s. p.) teda z ich strany nejde o námietku odňatia možnosti konať pred súdom, ale o námietku inú, ktorú dovolatelia uvádzajú vo väzbe na otázku správneho právneho posúdenia veci, na ktorej v danom prípade založil svoje zrušujúce rozhodnutie odvolací súd.

veci. Právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov je síce relevantný dovolací dôvod, ktorým možno úspešne odôvodniť procesne prípustné dovolanie (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.); nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov nie je ale procesnou vadou konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. a nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 (viď tiež R 54/2012 a niektoré ďalšie rozhodnutia najvyššieho súdu, napr. sp. zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011, 7 Cdo 216/2013).

V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo).

hľadiska. Preto ho nemožno považovať za nepreskúmateľné, neodôvodnené, či zjavne arbitrárne (svojvoľné). Interpretácií ustanovenia § 92 ods. 1 vety prvej O. s. p. („Na návrh účastníka môže súd pripustiť, aby do konania vstúpil ďalší účastník.“) prima facie neodporuje názor odvolacieho súdu, podľa ktorého vstúpiť do prebiehajúceho konania na strane žalobcu môže i ten, kto sa už skôr účinne vzdal tohto procesného postavenia tým, že ako ďalší zo žalobcov vzal svoju žalobu späť. Dovolací súd nezistil také skutočnosti, ktoré by potvrdili tvrdenia dovolateľov v dovolaní, najmä že ide o rozhodnutie nezlučiteľné s požiadavkami vyplývajúcimi zo základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie. Vzhľadom na to, že prípustnosť dovolania žalovaných nemožno vyvodiť zo žiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, Najvyšší súd

Samotná skutočnosť, že sťažovatelia sa s právnym názorom osobitne krajského súdu nestotožňujú, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným (m. m. I. ÚS 313/2010, II. ÚS 134/09). Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu tak právny výklad krajského súdu vo vzťahu k otázke možného pripustenia vstupu ďalšieho účastníka do konania na strane navrhovateľov a k odmietnutiu odvolania sťažovateľov, ako aj výklad najvyššieho súdu k dôvodom odmietnutia ich dovolania takéto nedostatky nevykazujú.

Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutých rozhodnutí, ktoré sú dostatočne odôvodnené. Pretože namietané rozhodnutie krajského súdu a najvyššieho súdu nevykazujú znaky svojvôle a sú dostatočne odôvodnené na základe vlastných myšlienkových postupov a hodnotení konajúcich súdov, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj

I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu či najvyššieho súdu. Preto bolo potrebné sťažnosť odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.