III. ÚS 228/2015

Sťažnosť a odmieta.

Odôvodnenie:

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. februára 2015 doručená sťažnosť , , a , (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie ústavného princípu v zmysle čl. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1, na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, na právnu pomoc v konaní pred súdmi podľa čl. 47 ods. 2 a na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 Co 661/2014 v časti výroku o náhrade trov odvolacieho konania (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia boli účastníkmi konania na strane odporcu v konaní vedenom Okresným súdom Košice I (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 24 C 98/2013, ktorého predmetom bolo určenie neplatnosti právneho úkonu. Okresný súd uznesením z 8. apríla 2014 konanie zastavil a navrhovateľku zaviazal na náhradu trov konania. Navrhovateľka podala proti uvedenému uzneseniu prvostupňového súdu odvolanie v časti výroku o trovách, o ktorom rozhodol krajský súd napadnutým uznesením tak, že odvolaním napadnutý výrok prvostupňového súdu týkajúci sa náhrady trov konania potvrdil a účastníkom konania nepriznal náhradu trov odvolacieho konania.

Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd

o nej nálezom takto rozhodol:

„1. Základné práva sťažovateľov zaručené v čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 2 a 3 Ústavy SR, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo na majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu a ústavný princíp podľa čl. 1 Ústavy SR uznesením Krajského súdu v Košiciach zo dňa 05. 11. 2014, sp. zn. 5Co/661/2014 boli porušené . 2. Ústavný súd SR Uznesenie Krajského súdu v Košiciach zo dňa 05. 11. 2014, sp. zn. 5Co/661/2014 vo výroku o náhrade trov odvolacieho konania zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie a rozhodnutie. 3. Krajský súd v Košiciach je povinný nahradiť trovy právneho zastúpenia sťažovateľom vo výške 355,73 Eur na účet ich právneho zástupcu GRABAN, TORMA & PARTNERS s. r. o., and , a to do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu Ústavného súdu SR.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98 tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (III. ÚS 415/2011, IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).

Sťažovatelia namietali porušenie svojich označených práv výrokom napadnutého uznesenia krajského súdu o náhrade trov odvolacieho konania, pričom podstata ich argumentácie spočíva v tvrdení, že krajský súd nesprávne rozhodol o trovách konania, keď im nepriznal náhradu trov odvolacieho konania, hoci podľa výsledku konania im mal priznať a svoje rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov konania založil na argumente o nadbytočnosti vyjadrenia, ktoré nebolo potrebné pre rozhodnutie veci, teda neúčelnosťou vynaložených trov v súvislosti s podaným vyjadrením.

Ústavný súd nespochybňuje, že za určitých okolností možno k záveru o porušení základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj základného práva na právnu pomoc v konaní pred súdmi podľa čl. 47 ods. 2 ústavy, na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy dôjsť aj v súvislosti s námietkami sťažovateľov smerujúcimi proti právoplatnému rozhodnutiu všeobecného súdu o náhrade trov súdneho konania. Vo všeobecnosti však platí, že rozhodnutie o náhrade trov konania nedosahuje spravidla samo osebe intenzitu predstavujúcu možnosť vyslovenia porušenia základných práv a slobôd bez ohľadu na to, akokoľvek sa môže účastníka konania citeľne dotknúť. Ústavný súd pri posudzovaní problematiky trov konania, t. j. problematiky vo vzťahu k predmetu konania pred všeobecnými súdmi akcesorickej, postupuje nanajvýš zdržanlivo a k zrušeniu napadaného výroku o trovách konania sa uchyľuje iba výnimočne, napr. keď zistí, že došlo k porušeniu práva na súdnu ochranu (spravodlivý proces) extrémnym spôsobom alebo že bolo zasiahnuté aj iné základné právo (m. m. II. ÚS 78/03, II. ÚS 31/04, IV. ÚS 45/06, I. ÚS 156/2010, IV. ÚS 40/2011).

Ústavný súd už pri svojej rozhodovacej činnosti vyslovil, že ak sťažnosť smeruje proti rozhodnutiu, v ktorom ide zjavne o bagateľnú sumu, poskytnutie ústavnoprávnej ochrany sťažovateľovi prichádza do úvahy len v celkom výnimočných prípadoch, v ktorých došlo k porušeniu základných práv alebo slobôd v mimoriadne závažnom rozsahu [intenzite (IV. ÚS 414/2010, IV. ÚS 79/2011, IV. ÚS 251/2011)]. Posudzovaná vec takúto intenzitu zjavne nedosahuje, keďže výrok o trovách konania bol navyše aj riadne odôvodnený, čo zakladá dôvod na jej odmietnutie z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že sťažnosť sťažovateľov v časti, ktorou namietali porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj základného práva na právnu pomoc v konaní pred súdmi podľa čl. 47 ods. 2 ústavy a na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy napadnutým uznesením krajského súdu, je zjavne neopodstatnená, a preto ju v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Pokiaľ ide o namietané porušenie čl. 1 ústavy, ústavný súd v prvom rade konštatuje, že argumentácia, respektíve odôvodnenie k údajnému porušeniu uvedeného článku ústavy v sťažnosti absentuje, a navyše uvádza, že uvedený článok ústavy má charakter všeobecného ústavného princípu a primárne neformuluje základné právo ani slobodu fyzickej osoby alebo právnickej osoby. Vychádzajúc z charakteru predmetného článku ústavy ústavný súd ďalej konštatuje, že tento článok nie je priamo aplikovateľný orgánmi verejnej moci Slovenskej republiky v individuálnych prípadoch. Ústavný súd preto nemá dostatok právomoci konať a rozhodnúť o porušení uvedenej ústavnej normy v konaní podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Z uvedeného dôvodu ústavný súd túto časť sťažnosti sťažovateľov odmietol pre nedostatok svojej právomoci.

Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť už pri jej predbežnom prerokovaní, bolo bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľov uvedenými v petite sťažnosti.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. mája 2015