III. ÚS 228/2016

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. decembra 2015 doručená sťažnosť , a (ďalej len „sťažovatelia“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) č. k. 9 Co 189/2011-149 z 1. decembra 2011 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Cdo 468/2014 z 26. augusta 2015, ktorou sťažovatelia žiadajú vydať tento nález: „Základné práva sťažovateľov na súdnu a inú ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 26. 08. 2015, sp. zn.: 4 Cdo 468/2014 ako aj rozsudkom Krajského súdu v Nitre sp. zn.: 9 Co 189/2011, zo dňa 01.12.2011 porušené boli.

Rozsudok

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 26. 08. 2015, sp. zn.: 4 Cdo 468/2014 ako súdu dovolacieho ako aj rozsudok Krajského súdu v Nitre sp. zn.: 9 Co 189/2011 zo dňa 01.12.2011 ako súdu odvolacieho sa zrušuje, a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.“

1 885 €. Po príchode na miesto zistili, že hotel v katalógu označený ako trojhviezdičkový je v skutočnosti dvojhviezdičkový, izba nemala výhľad na more, bola v nej poschodová posteľ, hoci sťažovatelia cestovali s deťmi vo veku troch a piatich rokov, a manželská posteľ v miestnosti, kde nebolo okno iba vetrací otvor, nábytok a vybavenosť bol v zlom

Výhrady mali sťažovatelia aj k prepravným službám, boli im delegátkou v deň odchodu poskytnuté nesprávne informácie, vstávali o šiestej hodine ráno a päť hodín čakali na lietadlo. Zájazd nezodpovedal ponuke v katalógu, ak by v katalógu boli uvedené pravdivé údaje, nikdy by si zájazd neobjednali. Sťažovatelia spísali s delegátkou žalovaného reklamačný protokol a po návrate požiadali žalovaného o vrátenie rozdielu zaplatenej sumy za zmluvne dohodnuté služby a služby skutočne poskytnuté. Žalovaný sa v konaní bránil tvrdením, že sťažovateľom bola poskytnutá 20 % zľava, zadarmo letenky pre dve deti, ubytovanie bolo v najnižšej cenovej úrovni, výhľad na more bol bočný, v zmluve nebolo uvedené, že posteľ pre deti nebude poschodová, popis stravovania v katalógu zodpovedal skutočnosti. Cesta z ostrova je komplikovaná s využitím trajektu a jej trvanie nevie žalovaný ovplyvniť. Žalovaný žiadal žalobu zamietnuť. Okresný súd rozsudkom č. k. 12 C 220/2009-106 zo 17. januára 2011 žalobe sťažovateľov v celom rozsahu vyhovel a žalovaného zaviazal zaplatiť sťažovateľom sumu

Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky zákonník“)], ustanovenia smernice z 13. júna 1990 o balíku cestovných, dovolenkových a výletných služieb (90/314/EEC) Rady Európskych spoločenstiev (ďalej len „smernica“) a ustanoveniami zakazujúcimi klamlivú reklamu (§ 44 a § 45 Obchodného zákonníka).

nebol. Krajský súd rozsudkom č. k. 9 Co 189/2011-149 z 1. decembra 2011 rozsudok okresného súdu potvrdil do sumy 152,40 € s 9 % úrokom z omeškania z tejto sumy od 5. augusta 2009 do zaplatenia, v prevyšujúcej časti rozsudok okresného súdu zmenil tak, že žalobu zamietol a náhradu trov konania žiadnemu z účastníkov nepriznal.

celý zájazd. Pokiaľ ide o priznanú náhradu nemajetkovej ujmy, dospel odvolací súd k záveru, podľa ktorého nárok na jej priznanie sťažovateľom nevznikol, keďže ho nemožno založiť ani na ustanovení § 13 Občianskeho zákonníka a ani na § 53 Obchodného zákonníka, pretože Občiansky zákonník obsahuje osobitnú úpravu zmluvy o obstaraní zájazdu (§ 741a až § 741k), ktorá doň bola zaradená s účinnosťou od 1. októbra 2001 a táto zmena bola vykonaná na základe smernice. Pri implementácii smernice Slovenská republika právo na náhradu imateriálnej ujmy do svojho právneho poriadku nezaradila. Pri nedostatočnej implementácii smernice do nášho právneho poriadku potom okolnosti daného prípadu, ktoré neboli výnimočné, iný postup neodôvodňujú.

Pokiaľ sťažovatelia uplatnili dovolací dôvod spočívajúci v nesprávnom právnom posúdení veci [§ 241 ods. 2 písm. c) OSP], tento dostatočne neodôvodnili, resp. sa obmedzili na tvrdenie, že rozsudok odvolacieho súdu nie je dostatočne odôvodnený.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľov podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Krajský súd rozsudok č. k. 9 Co 189/2011-149 z 1. decembra 2011 v časti nepriznania náhrady nemajetkovej ujmy sťažovateľom odôvodnil takto: „Odvolací súd, zaoberajúc sa návrhom žalobcov na posúdenie ich nároku z dôvodu náhrady nemajetkovej ujmy za stratu pôžitku z dovolenky v zmysle § 741k ods. 2 a § 13 ods. 2 OZ (druhý nárok), ako aj nároku na primerané zadosťučinenie v peniazoch za nekalosúťažné konanie spočívajúce v klamlivej reklame v zmysle § 53 Obchodného zákonníka (tretí nárok), dospel k záveru, že v danom prípade nebolo možné nimi žiadanú náhradu im priznať ani s poukazom na ust. § 13 ods. 2 OZ a ani podľa § 53 Obchodného zákonníka. Je tomu tak preto, že Občiansky zákonník č. 40/1964 Zb. v platnom znení obsahuje osobitnú úpravu zmluvy o obstaraní zájazdu (§ 741a až § 741k), ktorá bola doň zaradená zák. č. 281/2001 Z. z. o zájazdoch, podmienkach podnikania cestovných kancelárií a cestovných agentúr, v znení neskorších zmien a doplnkov, s účinnosťou od 01_

Jednotlivé členské štáty Európskej únie implementovali smernicu rôznymi spôsobmi, pričom Slovenská republika v súvislosti s jej implementáciou právo na imateriálnu ujmu v Občianskom zákonníku výslovne neupravila. Pokiaľ by aj odvolací súd zvažoval širší výklad Smernice č. 90/314/EHS, najmä čl. 5, pri nedostatočnej implementácii smernice do nášho právneho poriadku, podľa názoru odvolacieho súdu, okolnosti daného prípadu, ktoré neboli výnimočné, by neodôvodňovali takýto postup. Odvolací súd posudzoval nárok žalobcov na náhradu nemajetkovej ujmy (nárok za stratu pôžitku z dovolenky) aj v zmysle § 741 ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka (druhý nárok) a dospel k záveru, že náhradu škody (nemajetkovej ujmy) podľa tohto zákonného ustanovenia nemožno žalobcom priznať. Z výkladu ústavy, ako aj ustanovení Občianskeho zákonníka nepochybne vyplýva, že ak je daná špeciálna ochrana v Občianskom zákonníku, ktorá je uvedená v súlade so systematickým zaradením do VIII. hlavy 8. časti (záväzkové právo), nemožno potom zamieňať nárok podľa § 13

Občianskeho zákonníka. Rovnako tak nebolo možné žalobcom priznať nárok na primerané zadosťučinenie v peniazoch za nekalosúťažné konanie spočívajúce v klamlivej reklame v zmysle § 53 Obchodného zákonníka. Zo zákonného ustanovenia § 53 Obchodného zákonníka jednoznačne vyplýva, že toto zákonné ustanovenie upravuje právne prostriedky ochrany pre osoby, ktorých práva boli porušené alebo ohrozené nekalou súťažou. Nekalou súťažou v zmysle § 44 Obchodného zákonníka je konanie v hospodárskej súťaži, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi súťaže a je spôsobilé privodiť ujmu iným súťažiteľom alebo spotrebiteľom.

Pod hospodárskou súťažou sa teda rozumie súperenie podnikateľských subjektov v hospodárskej oblasti s cieľom predstihnúť iné subjekty a tým dosiahnuť hospodársky prospech. Obchodný zákonník určil aj subjekty, ktorým môže byť ujma privodená. Ide o súťažiteľov alebo spotrebiteľov.

Ide o široké vymedzenie tohto pojmu, ktorého cieľom je komplexná ochrana hospodárskej súťaže. V súdenej veci účastníci konania nie sú vo vzájomnom súťažnom vzťahu, a preto nebolo možné z tohto dôvodu priznať náhradu tak. ako to žalobcovia dožadovali.

V danom prípade sú zmluvnými stranami na jednej strane obstarávateľ - cestovná kancelária (žalovaný) a na druhej strane objednávateľ - žalobcovia v 1. a 2. rade, a preto na úpravu tohto vzťahu nemožno použiť žiadny typ zmluvy, ktorý upravuje Obchodný zákonník, keď naviac Občiansky zákonník, ako už bolo vyššie uvedené, obsahuje osobitnú úpravu zmluvy o obstaraní veci v § 741a až v § 741 k.“

z procesných vád uvedených v § 237 O. s. p., zaoberal sa najskôr dovolací súd otázkou, či konanie v tejto vecí nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ až g/ O. s. p. . . . Žalobcovia procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O. s. p. netvrdili a ich existenciu nezistil ani dovolací súd. Z obsahu dovolania žalobcov vyplýva, že ako dovolací dôvod výslovne uplatňujú odňatie možnosti konať pred súdom a nesprávne právne posúdenie (§ 237 písm. f/ a § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.). So zreteľom na obsah dovolania, dovolací súd preto osobitne skúmal, či v konaní (ne)došlo k odňatiu možnosti konať pred súdom (§ 241 ods. 2 písm. a/ O. s. p. v spojení s § 237 písm. f/ O. s. p.). Odňatím možnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky: 1/ odňatie možnosti

. . Z dovolania žalobcov je zrejmé, že k procesnej vade konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. malo podľa ich názoru dôjsť v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci súdmi. Dovolací súd preto považuje za potrebné uviesť, že ustanovenie § 237 písm. f/ O. s. p. dáva odňatie možnosti konať pred súdom do súvislosti výlučne s faktickou procesnou činnosťou súdu, a nie s jeho právnym hodnotením veci zaujatým v napadnutom

. . Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších stupňov zodpovedajú požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle citovaných zákonných ustanovení. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery.

Za tým účelom doplnil dokazovanie a výpočet určenia výšky zľavy podrobne odôvodnil. Rovnako odôvodnil prečo na žalobcami uplatnenú náhradu nemajetkovej ujmy nemožno aplikovať § 13 Občianskeho zákonníka a tiež, ako dospel k záveru, že na prejednávanú vec nemožno aplikovať ustanovenie § 53 Obchodného zákonníka týkajúce sa nekalej súťaže.

. . Žalobcovia namietali aj skutočnosť, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 1 písm. b/ O. s. p.). Inou vadou konania, na ktorú musí dovolací súd tiež zo zákona prihliadnuť, a to aj vtedy, keď na ňu dovolateľ nepoukazuje, je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 237 O. s. p., nezakladá zmätočnosť rozhodnutia.

. . odvolací súd prijal rozhodnutie vo veci samej, ktorým je v časti potvrdzujúci v časti zamietajúci rozsudok. . ., zaťažil svoje rozhodnutie vadou, ktorá môže mať, resp. má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej.“). Dovolací dôvod podľa § 241 ods.2 písm. b/ O. s .p. je daný vtedy, ak konanie je postihnuté vadou, a to takou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Dôvodom dovolania podľa uvedeného ustanovenia môže byť akákoľvek vada, ak súčasne spĺňa podmienku, že mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (možnosť takéhoto následku nestačí). O konaní možno povedať, že je postihnuté vadou, ak bolo porušené ktorékoľvek z ustanovení zákona upravujúcich konanie od jeho začatia až po jeho skončenie. Kedy však daná vada mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, záleží vždy len od posúdenia v konkrétnom prípade. .

. . Z obsahu spisu vyplýva, že ku skutkovým (nie právnym) záverom, na ktorých odvolací súd založil svoje hodnotiace závery, dospel odvolací súd na základe vyhodnotenia dôkazov, ktoré sám zopakoval. Odvolací súd vo veci opakoval dokazovanie vykonané súdom prvého stupňa a zároveň doplnil dokazovanie špecifikáciou ceny zájazdu (por. zápisnicu z pojednávania a špecifikáciu na č. l. 136 - 139), ktoré dôkazy boli rozhodujúce pre určenie výšky primeranej zľavy z ceny zájazdu. Zo zápisnice o pojednávaní spísanej na odvolacom súde 20. októbra 2011 a 1. decembra 2011 vyplýva, že predseda senátu oboznámil priebeh doterajšieho konania, doplneného dokazovania a právni zástupcovia sa vyjadrili k veci a súd ich na záver vyzval v zmysle ustanovenia § 118 ods. 4 O. s. p., aby zhrnuli svoje návrhy a vyjadrili sa i k právnej stránke veci. Odvolací súd potom na základe takto vykonaných a doplnených dôkazov dospel k odlišným skutkovým zisteniam ako súd prvého stupňa, keď predovšetkým vychádzal z doplneného dokazovania o cene zájazdu. Z uvedeného vyplýva, že odvolací súd zisťoval skutkové okolnosti prípadu vedúce k zmene

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Dovolatelia síce formálne namietli existenciu tohto dovolacieho dôvodu, obsahovo ale ničím nevysvetlili, aký omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav má na mysli, ktorý právny predpis nepoužil odvolací súd správne, alebo ktorý nesprávne interpretoval, alebo ktoré nesprávne závery vyvodil zo správnych skutkových záverov. Dovolateľ musí v zmysle § 241 ods. 1 veta prvá O. s. p. v dovolaní popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O. s. p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje jeho opravný prostriedok, v akom rozsahu a z akých dôvodov sa toto rozhodnutie napáda, prípadne ktoré dôkazy by sa mali vykonať na preukázanie dôvodov dovolania a čoho sa dovoláteľ

Ustanoveniu § 241 ods. 1 O. s. p. zodpovedá a ním uloženej osobitnej náležitosti dovolania vyhovuje len také dovolanie, v ktorom sa konkrétne uvádza, z ktorých dôvodov sa napáda rozhodnutie odvolacieho súdu. Predpokladom toho je, že dovolateľ popíše (špecifikuje) okolnosti, z ktorých usudzuje, že určitý dovolací dôvod je daný, a že dostatočne konkrétne uvedie, v čom vidí nesprávnosť rozhodnutia odvolacieho súdu.

v konaní postihnutom procesnou vadou v zmysle § 237 písm. f/ ani § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p. Ďalší dovolací dôvod ale dovolatelia neuplatnili spôsobom, ktorý by zodpovedal § 241 ods. 1 a 2 písm. c/ O. s. p., preto sa dovolací súd nemohol zaoberať správnosťou dovolaním napadnutého rozhodnutia z hľadiska správností právneho posúdenia veci, na ktorom toto rozhodnutie spočíva.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).

Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Ústavný súd považuje za potrebné tiež pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02, III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06).

Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody. Ústavný súd poukazuje i na skutočnosť, že nie je a ani nemôže byť súdom skutkovým, t. j. jeho úlohou nie je nahrádzať činnosť všeobecných súdov.

Zákonom č. 281/2001 Z. z. o zájazdoch, podmienkach podnikania cestovných kancelárií a cestovných agentúr a o zmene a doplnení Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon č. 281/2001 Z. z.“), ktorý nadobudol účinnosť 1. októbra 2001, bol okrem iného do Občianskeho zákonníka doplnený do jeho ôsmej hlavy štvrtý oddiel upravujúci zmluvu o obstaraní zájazdu, pričom v zmysle § 14 tohto zákona sa týmto preberá právny akt Európskych spoločenstiev a Európskej únie, ktorým je v zmysle zoznamu preberaných právnych aktov Európskych spoločenstiev a Európskej únie smernica. Podľa čl. 5 tejto smernice: 1. Členské štáty prijmú nevyhnutné opatrenia, aby zabezpečili, že organizátor a/alebo maloobchodník ako zmluvná strana je zodpovedný spotrebiteľovi za riadne vysporiadanie záväzkov vyplývajúcich zo zmluvy, bez ohľadu na to, či tieto záväzky majú byť splnené organizátorom a/alebo maloobchodníkom, či iným dodávateľom služieb, bez ujmy na právach organizátora a/alebo maloobchodníka stíhať týchto ďalších dodávateľoch služieb. 2. S odvolaním na škodu vyplývajúcu spotrebiteľovi z nedostatku pri plnení alebo z neprimeraného plnenia zmluvy členské štáty prijmú všetky nevyhnutné opatrenia, aby zabezpečili, že organizátor a/alebo maloobchodník nie je/sú zodpovední za takýto nedostatok pri plnení alebo za neprimerané plnenie zmluvy, ak tento nie je prisúditeľný buď akejkoľvek ich chybe alebo chybe ďalšieho dodávateľa služieb, pretože: - nedostatky, ktoré sa objavili v plnení zmluvy, sú prisúditeľné spotrebiteľovi, - takéto nedostatky sú prisúditeľné tretej strane, ktorá nie je prepojená s ustanovením na zmluvné služby, a sú nepredvídateľné a nevyhnuteľné, - takéto nedostatky sú spôsobené vyššou mocou, podľa čl. 4 ods. 6 druhého pododseku bodu ii), alebo udalosťou, ktorú organizátor a/alebo maloobchodník či dodávateľ služieb nemohli predvídať alebo jej predísť ani pri venovaní náležitej starostlivosti. V prípadoch uvedených v druhej a tretej odrážke sa bude od organizátora a/alebo maloobchodníka ako účastníkov kontraktu požadovať okamžité poskytnutie pomoci spotrebiteľovi pri ťažkostiach. Čo sa týka škôd vyplývajúcich z neuskutočnenej alebo neprimeranej realizácie služieb, ktoré sú súčasťou daného balíka služieb, členské štáty môžu povoliť ohraničenie kompenzácie, ktorá súvisí s kontraktom. Takéto ohraničenie nemá byť nerozumné. Čo sa týka iných škôd ako škôd na živote a zdraví vyplývajúcich z neuskutočnenej alebo neprimeranej realizácie služieb, ktoré sú súčasťou daného balíka služieb, členské štáty môžu povoliť ohraničenie kompenzácie, ktorá súvisí s kontraktom. Takéto ohraničenie nemá byť nerozumné. 3. Bez vplyvu na štvrtý pododsek odseku 2 sa nepripúšťa žiadna výnimka z opatrení v odsekoch 1 a 2 uskutočnená cestou kontraktačnej klauzuly. 4. Spotrebiteľ musí oznámiť akýkoľvek nedostatok v plnení kontraktu, ktorý zistil zo strany dodávateľa služieb a organizátora a/alebo maloobchodníka, a to písomnou alebo ľubovoľnou vhodnou formou a pri najbližšej príležitosti. Táto povinnosť musí byť v kontrakte jasne a explicitne stanovená.

Ústavný súd je toho názoru, že v prípade sťažovateľov nemožno považovať závery rozsudkov krajského súdu a najvyššieho súdu za také, ktoré by boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie sťažovateľmi označených základných práv alebo slobôd.

Ústavný súd tak nezistil, že by relevancia námietok sťažovateľov smerujúcich proti napadnutému rozsudku krajského súdu a najvyššieho súdu v kontexte posúdenia možného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru umožnila dospieť k záveru, ktorý by odôvodňoval vyslovenie porušenia uvedených práv.

Iba to, že sťažovatelia sa s názorom krajského súdu vyjadreným v napadnutom uznesení nestotožňujú, ešte nemôže zakladať splnenie podmienok prijateľnosti ich sťažnosti.

Za tejto situácie považuje ústavný súd za vylúčené, aby rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 468/2014 z 26. augusta 2015 a rozsudkom krajského súdu č. k. 9 Co 189/2011-149 z 1. decembra 2011 mohlo dôjsť k porušeniu sťažovateľmi označených základných práv a slobôd. Preto ich sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.