III. ÚS 23/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky III. ÚS 23/2016-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. januára 2016 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti VAS, s. r. o., Mojšova Lúčka, Žilina, zastúpenej advokátom JUDr. Michalom Krnáčom, Vojtecha Tvrdého 793/21, Žilina, vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s právom podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základného práva podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, a to rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 20. mája 2015 sp. zn. 2 Sžhpu 1/2014 a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave z 24. januára 2014 č. k. 4 S 159/2009-262 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti VAS, s. r. o., o d m i e t a .

Odôvodnenie:

Dohoda obmedzujúca súťaž spočívala v jednotnom postupe sťažovateľky a žalobkyne v 2. rade voči producentom vedľajších živočíšnych produktov, konkrétne: - v období januára až marca 2007 ukončili zmluvné vzťahy s producentmi vedľajších živočíšnych produktov týkajúce sa veterinárnej asanácie vedľajších živočíšnych produktov; - nové zmluvy o veterinárnej asanácii vedľajších živočíšnych produktov mohli producenti živočíšnych vedľajších produktov uzavrieť už len s podnikateľom , ktorá vznikla ako personálne a ekonomicky prepojená spoločnosť s podnikateľmi VAS, s. r. o. (sťažovateľka), a (žalobkyňa v 2. rade); - prostredníctvom podnikateľa , spoločne stanovili jednotné ceny a ostatné zmluvné podmienky výkonu veterinárnej asanácie vedľajších živočíšnych produktov pre producentov týchto produktov; - prostredníctvom podnikateľa , si prideľovali objednávky producentov vedľajších živočíšnych produktov na veterinárnu asanáciu týchto produktov.

Krajský súd označeným rozsudkom žalobu zamietol, najvyšší súd na odvolanie sťažovateľky a spoločnosti , rozsudok krajského súdu potvrdil.

Sťažovateľka je presvedčená, že týmito rozhodnutiami krajský súd a najvyšší súd porušili jej právo na spravodlivý súdny proces (čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 46 ods. 1 ústavy), ako aj jej právo na ochranu vlastníckeho práva (čl. 20 ústavy).

Poukázala na to, že je právnickou osobou, podnikateľom, ktorej základným predmetom činnosti je výkon asanačnej činnosti ̶ t. j. činnosť spočívajúca v zbere, zvoze a zneškodnení živočíšnych vedľajších produktov, a teda je nositeľkou povinnosti podľa § 29 ods. 10 zákona č. 39/2007 Z. z. o veterinárnej starostlivosti v znení neskorších predpisov a znáša všetky riziká vyplývajúce z tejto povinnosti. V záujme plnenia povinností vyplývajúcich jej zo zákona uzatvára s producentmi živočíšnych vedľajších produktov zmluvy o výkone zneškodnenia živočíšnych vedľajších produktov. Zdôraznila, že zákon nerieši, ako má plnenie všetkých zákonom ukladaných povinností ako súkromná právnická osoba podnikajúca na trhu veterinárnej asanácie financovať ani mu neponúka iné kompenzácie ukladaných povinností.

Pokiaľ teda všeobecný súd len uzavrel, že sťažovateľka a žalobkyňa v 2. rade ostali vo vzťahu k uzatváraniu nových zmlúv s bývalými obchodnými partnermi pasívne, dospel podľa k sťažovateľky k zjavne neodôvodnenému záveru bez toho, aby mu predchádzala racionálna úvaha založená na uskutočnenom konaní a dokazovaní v jeho priebehu. Považuje tiež za nesprávny názor najvyššieho súdu, že je nepodstatná skutočnosť, či producenti živočíšnych vedľajších produktov mali alebo nemali možnosť na uzatvorenie zmlúv s inými subjektmi. Sťažovateľka je toho názoru, že ak by producenti reagovali na jej návrh na uzavretie novej zmluvy, bol by daný dôvod na úplne iný výrok rozhodnutia úradu.

Sťažovateľka ďalej poukázala na spornosť vyhodnotenia tvrdenia o náraste cien zberu, zvozu, zneškodnenia živočíšnych vedľajších produktov v podstatnej časti, ku ktorej podľa nej nedošlo. Bolo pre ňu tiež nezrozumiteľné, a teda nepreskúmateľné tvrdenie najvyššieho súdu v súvislosti s touto jej námietkou poukazom na to, že pre aplikáciu § 6 ods. 3 zákona č. 136/2001 Z. z. sa vyžaduje kumulatívne splnenie všetkých štyroch podmienok. Súčasne rozporovala zistenia najvyššieho súdu o osobnom prepojení medzi sťažovateľkou, žalobkyňou v 2. rade a spoločnosťou , tvrdením, že síce bol jediným konateľom žalobkyne v 2. rade, nebolo však podľa sťažovateľky možné, aby koordinoval postup spoločnosti, keďže v rozhodnom čase nemal ako spoločník nadpolovičnú väčšinu hlasov na valnom zhromaždení.

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto

rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods.

1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Sžhpu/1/2014 a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č.k. 4S 159/2009-262 zo dňa 24. 01. 2014 porušené bolo. 2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Sžhpu/1/2014 a rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 4S 159/2009-262 zo dňa 24. 01. 2014 sa zrušuje a vec sa Krajskému súdu Bratislava vracia na ďalšie konanie. 3. Najvyšší súdu Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania na účet jeho právneho zástupcu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavnou kompetenciou ústavného súdu je v prípadoch napadnutia rozhodnutí (opatrení alebo iných zásahov) všeobecných súdov kontrola zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie právnych noriem a postupu, ktorý im predchádzal, s ústavou, prípadne s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Preskúmanie rozhodnutia všeobecného súdu v konaní pred ústavným súdom má opodstatnenie len v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo rozhodnutím (opatrením alebo iným zásahom) došlo k porušeniu základného práva alebo základnej slobody. Skutkový stav a právne závery všeobecného súdu sú predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by prijaté právne závery boli so zreteľom na skutkový stav zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (podobne I. ÚS 20/03, IV. ÚS 252/04, II. ÚS 78/05).

Ak nie sú splnené tieto predpoklady na preskúmanie rozhodnutí všeobecných súdov, ústavný súd nemôže dospieť k záveru o vecnej spojitosti medzi označenými základnými právami alebo slobodami a napádaným rozhodnutím všeobecných súdov a postupom, ktorý im predchádzal. V takom prípade ústavný súd považuje sťažnosti za zjavne neopodstatnené a podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ich odmietne. Zjavná neopodstatnenosť teda znamená, že už pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd nezistí žiadnu reálnu možnosť porušenia základného práva alebo základnej slobody napadnutým rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne postupmi, ktoré im predchádzali v konaní pred orgánmi verejnej moci, osobitne v konaní pred všeobecnými súdmi.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

2.1 K namietanému porušeniu v sťažnosti označených práv postupom a rozsudkom krajského súdu

Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd je viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.

Právomoc ústavného súdu rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je založená na princípe subsidiarity, ktorého zmysel a účel spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04).

Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú osobu. Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany a pred tým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, požiadať o ochranu ten orgán verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza právomoci ústavného súdu (IV. ÚS 128/04).

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 299/04, II. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platná a účinná právna norma (IV. ÚS 77/02).

Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).

Uvedené východiská bol povinný dodržiavať v konaní a pri rozhodovaní o namietanej veci aj najvyšší súd. Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania sťažnosti rámcovo posúdil, či ich najvyšší súd skutočne rešpektoval, a to v miere z ústavného hľadiska akceptovateľnej a udržateľnej, alebo či sú tu skutočnosti nasvedčujúce opaku, a na tomto základe formulovať záver, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.

Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).

Z obsahu pripojeného spisu nevyplýva, že by sa najvyšší súd nevenoval so všetkou potrebnou starostlivosťou posúdeniu zákonnosti záverov krajského súdu o zákonnosti preskúmavaného správneho rozhodnutia z hľadiska námietok sťažovateľkou a žalobkyňou v 2. rade. Okrem toho, že najvyšší súd uviedol podstatné zistenia a dôvody, na ktorých je postavené ním preskúmavané rozhodnutie krajského súdu, sám sa vysporiadal s opakovanými námietkami sťažovateľky a žalobkyne v 2. rade, uviedol právne normy a výkladové usmernenia vyplývajúce z judikatúry Súdneho dvora Európskej únie a vlastnej rozhodovacej činnosti, ktorými sa spravoval. Jeho rozsudok si súčasne zachováva vecnosť, prehľadnosť a zrozumiteľnosť. Preto nemožno priznať relevanciu tvrdeniam sťažovateľky o arbitrárnosti rozsudku najvyššieho súdu či jeho „nepreskúmateľnosti pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov“.

To platí aj pre konštatovanie, že „Pokiaľ ide o samotné zvýšenie cien, žalobca v prvom rade tvrdil, že k zvýšeniu cien nedošlo, a preto prichádzalo do úvahy použitie výnimky uvedenej v § 6 ods. 3 ZOHS a žalobca v druhom rade namietal, že likvidoval ŽVP za iné ceny ako žalobca v prvom rade, pričom však neuviedol, v ktorom období. K tvrdeniu žalobcu v prvom rade odvolací súd poukazuje na to, že pre uplatnenie výnimky uvedenej v § 6 ods. 3 ZOHS je potrebné splnenie všetkých štyroch tam uvedených podmienok kumulatívne k čomu evidentne nedošlo.“. Keďže sťažovateľke sa javí toto konštatovanie nezrozumiteľné, ústavný súd dodáva, že ak zákon vyžaduje splnenie v ňom uvedených podmienok kumulatívne na to, aby sa určité jeho ustanovenie aplikovalo, treba, aby bola naplnená každá jedna v ňom uvedená podmienka.

Ústavný súd nezistil, že by výklad a závery najvyššieho súdu v danej veci boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia.

Pretože namietané rozhodnutie najvyššieho nevykazuje znaky svojvôle a je dostatočne odôvodnené, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný jeho postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru najvyššieho súdu.

Za tejto situácie nemohlo rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sžhpu 1/2014 z 20. mája 2015 dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy alebo práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

V súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy ústavný súd poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru (napr. II. ÚS 78/05, IV. ÚS 301/07), ktorej súčasťou je aj právny názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a slobôd hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 ústavy (a tiež právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu), ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. O prípadnom porušení týchto práv by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením (IV. ÚS 326/07).