III. ÚS 233/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 233/2015­13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. júna 2015 predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, prostredníctvom ktorej koná jej konateľ a advokát doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., vedené pod spisovými značkami: Rvp 5846/2014, Rvp 5847/2014, Rvp 5848/2014, Rvp 5849/2014, Rvp 5850/2014, Rvp 5851/2014, Rvp 5852/2014, Rvp 5853/2014, Rvp 5854/2014, Rvp 5855/2014, Rvp 5856/2014, Rvp 5857/2014, Rvp 5858/2014, Rvp 5859/2014, Rvp 5860/2014, Rvp 5861/2014, Rvp 5862/2014, Rvp 5863/2014, Rvp 5864/2014, Rvp 5865/2014, Rvp 5866/2014, Rvp 5867/2014, Rvp 5868/2014, Rvp 5869/2014, Rvp 5870/2014, Rvp 5871/2014, Rvp 5872/2014, Rvp 5873/2014, Rvp 5874/2014, Rvp 5875/2014, Rvp 5876/2014, Rvp 5877/2014, Rvp 5878/2014, Rvp 5879/2014, Rvp 5880/2014, Rvp 5881/2014, Rvp 5882/2014, Rvp 5883/2014, Rvp 5884/2014, Rvp 5885/2014, Rvp 5886/2014, Rvp 5887/2014, Rvp 5888/2014 Rvp 5889/2014, Rvp 5890/2014, Rvp 5891/2014, Rvp 5892/2014, Rvp 5893/2014, Rvp 5894/2014, Rvp 5895/2014, Rvp 5896/2014, Rvp 5897/2014, Rvp 5898/2014, Rvp 5899/2014, Rvp 5900/2014, Rvp 5901/2014, Rvp 5902/2014, Rvp 5903/2014, Rvp 5904/2014, Rvp 5905/2014, Rvp 5906/2014, Rvp 5907/2014, Rvp 5908/2014, Rvp 5909/2014, Rvp 5910/2014, Rvp 5911/2014, Rvp 5912/2014, Rvp 5913/2014, Rvp 5914/2014, Rvp 5915/2014, Rvp 5916/2014,

vo veci namietaného porušenia jej základných práv zaručených v čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu

z 27. februára 2014; 17 Co 326/2014 (Rvp 5864/2014) 12. marca 2014; 12 Co 690/2013 (Rvp 5865/2014) z 31. januára 2014; 14 Co 192/2014 (Rvp 5866/2014) z 3. marca 2014,17 Co 203/2014 (Rvp 5867/2014) z 26. februára 2014; 12 Co 28/2014 (Rvp 5868/2014) z 28. februára 2014, 15 Co 21/2014 (Rvp 5869/2014) z 12. februára 2014; 14 Co 31/2014 (Rvp 5870/2014) z 30. januára 2014, 17 Co 26/2014 (Rvp 5871/2014) z 26. februára 2014; 17 Co 273/2014 (Rvp 5872/2014), 17 Co 271/2014 (Rvp 5873/2014) z 13. marca 2014; 17 Co 272/2014 (Rvp 5874/2014) z 13. marca 2014; 16 Co 269/2014 (Rvp 5875/2014), 16 Co 267/2014 (Rvp 5876/2014) 27. februára 2014; 16 Co 1184/2013 (Rvp 5877/2014), 16 Co 1182/2013 (Rvp 5878/2014), 16 Co 1185/2013 (Rvp 5879/2014) z 30. januára 2014; 17 Co 227/2014 (Rvp 5880/2014), 17 Co 229/2014 (Rvp 5881/2014) z 13. marca 2014;

14 Co 588/2013 (Rvp 5904/2014) z 30. januára 2014; 12 Co 197/2014 (Rvp 5905/2014) z 28. februára 2014; 17 Co 262/2014 (Rvp 5906/2014), 17 Co 263/2014 (Rvp 5907/2014), 17 Co 265/2014 (Rvp 5908/2014), 17 Co 264/2014 (Rvp 5909/2014)

12 Co 192/2014 (Rvp 5932/2014), 12 Co 163/2014 (Rvp 5933/2014) z 28. februára 2014; 17 Co 226/2014 (Rvp 5934/2014) z 13. marca 2014; 14 Co 792/2013 (Rvp 5935/2014), 14 Co 791/2013 (Rvp 5936/2014), 14 Co 790/2013 (Rvp 5937/2014) z 30. januára 2014; 13 Co 391/2014 (Rvp 5938/2014), 13 Co 390/2014 (Rvp 5939/2014), 13 Co 389/2014 (Rvp 5940/2014), 13 Co 392/2014 (Rvp 5941/2014), 13 Co 393/2014 (Rvp 5942/2014) z 3. marca 2014; 14 Co 797/2013 (Rvp 5943/2014), 14 Co 795/2013 (Rvp 5944/2014), 14 Co 793/2013 (Rvp 5945/2014), 14 Co 794/2013 (Rvp 5946/2014) z 30. januára 2014; 13 Co 388/2014 (Rvp 5947/2014), 13 Co 386/2014 (Rvp 5948/2014), 13 Co 387/2014 (Rvp 5949/2014) z 3. marca 2014; 14 Co 1087/2013 (Rvp 5950/2014), 14 Co 1086/2013 (Rvp 5951/2014), 14 Co 1115/2013 (Rvp 5952/2014) z 25. februára 2014; 13 Co 121/2013 z 26. februára 2014

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené pod spisovými značkami: Rvp 5846/2014, Rvp 5847/2014, Rvp 5848/2014, Rvp 5849/2014, Rvp 5850/2014, Rvp 5851/2014, Rvp 5852/2014, Rvp 5853/2014, Rvp 5854/2014, Rvp 5855/2014, Rvp 5856/2014, Rvp 5857/2014, Rvp 5858/2014, Rvp 5859/2014, Rvp 5860/2014, Rvp 5861/2014, Rvp 5862/2014, Rvp 5863/2014, Rvp 5864/2014, Rvp 5865/2014, Rvp 5866/2014, Rvp 5867/2014, Rvp 5868/2014, Rvp 5869/2014, Rvp 5870/2014, Rvp 5871/2014, Rvp 5872/2014, Rvp 5873/2014, Rvp 5874/2014, Rvp 5875/2014, Rvp 5876/2014, Rvp 5877/2014, Rvp 5878/2014, Rvp 5879/2014, Rvp 5880/2014, Rvp 5881/2014, Rvp 5882/2014, Rvp 5883/2014, Rvp 5884/2014, Rvp 5885/2014, Rvp 5886/2014, Rvp 5887/2014, Rvp 5888/2014 Rvp 5889/2014, Rvp 5890/2014, Rvp 5891/2014, Rvp 5892/2014, Rvp 5893/2014, Rvp 5894/2014, Rvp 5895/2014, Rvp 5896/2014, Rvp 5897/2014, Rvp 5898/2014, Rvp 5899/2014, Rvp 5900/2014, Rvp 5901/2014, Rvp 5902/2014, Rvp 5903/2014, Rvp 5904/2014, Rvp 5905/2014, Rvp 5906/2014, Rvp 5907/2014, Rvp 5908/2014, Rvp 5909/2014, Rvp 5910/2014, Rvp 5911/2014, Rvp 5912/2014, Rvp 5913/2014, Rvp 5914/2014, Rvp 5915/2014, Rvp 5916/2014, Rvp 5917/2014, Rvp 5918/2014, Rvp 5919/2014, Rvp 5920/2014, Rvp 5921/2014, Rvp 5922/2014, Rvp 5923/2014, Rvp 5924/2014, Rvp 5925/2014, Rvp 5926/2014, Rvp 5927/2014, Rvp 5928/2014, Rvp 5929/2014, Rvp 5930/2014, Rvp 5931/2014, Rvp 5932/2014, Rvp 5933/2014, Rvp 5934/2014, Rvp 5935/2014, Rvp 5936/2014, Rvp 5937/2014, Rvp 5938/2014, Rvp 5939/2014, Rvp 5940/2014, Rvp 5941/2014, Rvp 5942/2014, Rvp 5943/2014, Rvp 5944/2014, Rvp 5945/2014, Rvp 5946/2014, Rvp 5947/2014, Rvp 5948/2014, Rvp 5949/2014, Rvp 5950/2014, Rvp 5951/2014, Rvp 5952/2014, Rvp 5953/2014, Rvp 5954/2014, Rvp 5955/2014 a Rvp 5956/2014 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. III. ÚS 233/2015.

Sťažovateľka v predostretej argumentácii uviedla, že napadnutými uzneseniami krajský súd porušil ňou označené práva, keď: „a) rozhodol nad rámec zverenej právomoci; b) rozhodol bez návrhu na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný; c) svoje rozhodnutie oprel o neexistujúce právne skutočnosti; d) svoje rozhodnutie formuloval na základe nesprávneho právneho posúdenia veci a s použitím chybnej aplikácie a interpretácie práva; e) svojím rozhodnutím porušil bez uvedenia dôvodov ustálenú rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR; a osobitne v spojení s porušením označených justičných práv porušil právo vlastniť majetok zaručené čl. 20 ods. 1 Ústavy SR, právo na pokojné užívanie majetku zaručené čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru, keď uložil sťažovateľovi povinnosť poskytnúť finančné plnenie štátu bez existencie práva štátu na takéto plnenie, čím nedôvodne znížil majetok sťažovateľa.“

Podľa sťažovateľky krajský súd napadnuté uznesenia založil na nesprávnom právnom posúdení návrhov podaných sťažovateľkou ako námietok zaujatosti, hoci tieto podania neboli dostatočne určité a nespĺňali náležitosti námietky zaujatosti upravené v § 15a zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky súdny poriadok“). Napriek uvedenému okresné súdy aj krajský súd prejavy vôle sťažovateľky obsiahnuté v podaných žalobách vyhodnotili ako námietky zaujatosti.

Okrem toho sťažovateľka v sťažnostiach namieta, že aj keby v krajnom prípade bol jej prejav vôle vyhodnotený ako námietka zaujatosti, nemala v daných prípadoch platiť za podanie súdny poplatok, keďže už samotné konanie v merite veci je oslobodené od súdnych poplatkov (t. j. konanie o náhradu škody spôsobenú nesprávnym úradným postupom, pozn.), a teda podľa jej názoru aj všetky konania s ním súvisiace, teda aj námietkové konania by mali byť od súdnych poplatkov automaticky oslobodené.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu napadnutými uzneseniami krajského súdu.

II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku. V zmysle § 112 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku.

Z argumentácie uvedenej v sťažnostiach vyplýva, že sťažovateľka namieta porušenie svojich v sťažnostiach označených práv uzneseniami krajského súdu, ktorými „potvrdil uznesenie Okresného súdu..., ktorým Okresný súd... zviazal sťažovateľa na zaplatenie súdneho poplatku za vznesenie námietky zaujatosti“ , pričom za rozhodnutia, ktorými malo dôjsť k porušeniu jej v sťažnosti uvedených práv, označuje rozhodnutie krajského súdu, ktorým bolo rozhodnuté o opravnom prostriedku sťažovateľky tak, že prvostupňové rozhodnutie bolo zrušené a vec bola vrátené na ďalšie konanie.

Keďže neexistuje príčinná súvislosť medzi namietaným porušením sťažovateľkou označených práv a označeným uznesením krajského súdu, ktoré vôbec nebolo spôsobilé porušiť označené práva sťažovateľky, ústavný súd odmietol túto časť sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

II.3 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ostatnými napadnutými uzneseniami krajského súdu

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 78/03).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Sťažovateľka svoje sťažnosti založila v podstatnom najmä na skutočnosti, že okresné súdy nesprávne posúdil jej žalobné návrhy, ktorých súčasťou boli aj upovedomenia o skutočnostiach týkajúcich sa okresných súdov, ktoré mali v jej právnych veciach rozhodovať a súčasne sú štátnym orgánom, ktorý svojím nesprávnym úradným postupom spôsobil sťažovateľke škodu, takže na základe týchto upovedomení podľa jej tvrdenia išlo o podania smerujúce k rozhodnutiu o prikázaní veci inému vecne príslušnému súdu podľa § 12 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku z dôvodu, že sudcovia okresných súdov sú vylúčení z prerokúvania a rozhodovania vo veciach pre ich pomer k veci a k účastníkom konania, pričom tieto podľa sťažovateľky nemožno posúdiť ako námietky zaujatosti pre nesplnenie náležitostí vyplývajúcich z § 15a Občianskeho súdneho poriadku.

V uvedenom smere sa vzhľadom na uvedené okolnosti, odôvodnenia napádaných uznesení krajského súdu podľa názoru ústavného súdu javia ako zrozumiteľné a akceptovateľné. Krajský súd, ktorý tvrdenia uvádzané sťažovateľkou vyhodnotil tak, že v okolnostiach posudzovaných vecí išlo o námietku zaujatosti, vec ústavne akceptovateľným spôsobom právne posúdil podľa príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku a zákona o súdnych poplatkoch, pretože miera interpretácie a aplikácie do úvahy prichádzajúcich ustanovení Občianskeho súdneho poriadku nevybočuje z limitov základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Skutočnosť, že všeobecné súdy neakceptovali sťažovateľkinu interpretáciu dotknutých ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, ešte sama osebe nezakladá porušenie sťažovateľkou označených práv. Z pohľadu ústavného súdu je podstatné to, či krajský súd ústavne súladným spôsobom interpretoval a aplikoval na vec vzťahujúce sa ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku a zákona o súdnych poplatkoch.

Obdobne nie je žiadny dôvod na prehodnocovanie námietok sťažovateľky, ktoré súvisia s tým, že nemal byť vyrubený súdny poplatok za námietku zaujatosti v tom­ ktorom prípade, pretože, ako už ústavný súd aj v minulosti konštatoval (napr. sp. zn. II. ÚS 124/2011), vecné oslobodenie občianskeho súdneho konania od súdneho poplatku podľa § 4 ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch nemá automaticky za následok aj oslobodenie od súdneho poplatku za v tomto konaní vznesenú námietku zaujatosti, na čo v napádaných uzneseniach poukazoval aj samotný krajský súd.

Ústavný súd vo vzťahu k tejto námietke sťažovateľky považuje za potrebné zopakovať svoj ustálený právny názor, podľa ktorého mu neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov, a suplovať tak poslanie, ktoré zákon č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje práve Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), resp. jeho plénu a kolégiám, keď mu okrem iných priznáva aj právomoc zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov (m. m. I. ÚS 17/01, IV. ÚS 267/05). Práve plénum a kolégiá najvyššieho súdu sú oprávnené odstraňovať nejednotnosť výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov tak, aby sa chránili okrem iného aj legitímne očakávania účastníkov súdnych konaní. Ústavný súd však vzhľadom na to, že nie je súčasťou systému všeobecného súdnictva, môže zasahovať do výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov všeobecnými súdmi len v prípadoch, keď sa ich výklad vyznačuje svojvôľou a zjavnou neodôvodnenosťou do tej miery, že to má za následok porušenie základného práva alebo slobody. Keďže ale ústavný súd v prípade napadnutých uznesení prejav svojvôle, resp. zjavnej neodôvodnenosti nezistil, nepovažoval v danom prípade argumentáciu sťažovateľky za spôsobilú na to, aby len na jej základe bolo možné toto rozhodnutie hodnotiť ako ústavne neakceptovateľné a neudržateľné.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 78/03).

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutými uzneseniami krajského súdu a základným právom podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 1 dodatkového protokolu neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie týchto práv po prijatí sťažností na ďalšie konanie, v dôsledku čoho pri predbežnom prerokovaní sťažností sťažovateľky ich aj v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnené podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Keďže sťažnosti boli odmietnuté ako celok, bolo preto už bez právneho významu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky uvedenými v sťažnostiach (napr. návrhom na odklad vykonateľnosti napádaných rozhodnutí).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. júna 2015