III. ÚS 234/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky III. ÚS 234//2015­14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. júna 2015 predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, prostredníctvom ktorej koná jej konateľ a advokát doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., vedené pod spisovými značkami: Rvp 6244/2014, Rvp 6245/2014, Rvp 6246/2014, Rvp 6247/2014, Rvp 6248/2014, Rvp 6249/2014, Rvp 6250/2014, Rvp 6251/2014, Rvp 6252/2014, Rvp 6253/2014, Rvp 6254/2014, Rvp 6255/2014, Rvp 6256/2014, Rvp 6257/2014, Rvp 6258/2014, Rvp 6259/2014, Rvp 6260/20014, Rvp 6261/2014, Rvp 6262/2014, Rvp 6263/2014, Rvp 6264/2014, Rvp 6265/2014, Rvp 6266/2014, Rvp 6267/2014, Rvp 6268/2014, Rvp 6269/2014, Rvp 6270/2014, Rvp 6271/2014, Rvp 6272/2014, Rvp 6273/2014, Rvp 6274/2014, Rvp 6275/2014, Rvp 6276/2014, Rvp 6277/2014, Rvp 6278/2014, Rvp 6279/2014, Rvp 6280/2014, Rvp 6281/2014, Rvp 6282/2014, Rvp 6283/2014, Rvp 6284/2014, Rvp 6285/2014, Rvp 6286/2014, Rvp 6287/2014, Rvp 6288/2014, Rvp 6289/2014, Rvp 6290/2014, Rvp 6291/2014), Rvp 6292/2014, Rvp 6293/2014, Rvp 6294/2014, Rvp 6295/20014, Rvp 6296/2014, Rvp 6297/2014, Rvp 6298/2014, Rvp 6299/2014, Rvp 6300/2014, Rvp 6301/2014, Rvp 6302/2014, Rvp 6303/2014, Rvp 6304/2014, Rvp 6305/2014, Rvp 6306/2014, Rvp 6307/2014, Rvp 6308/2014, Rvp 6309/2014, Rvp 6310/2014, Rvp 6311/2014, Rvp 6312/2014, Rvp 6313/2014, Rvp 6314/2014, Rvp 6315/2014, Rvp 6316/2014, Rvp 6317/2014, Rvp 6318/2014, Rvp 6319/2014, Rvp 6320/2014, Rvp 6321/2014, Rvp 6322/2014, Rvp 6323/2014, Rvp 6324/2014, Rvp 6325/2014, Rvp 6326/2014, Rvp 6327/2014, Rvp 6328/2014, Rvp 6329/2014, Rvp 6330/2014, Rvp 6331/2014, Rvp 6332/2014, Rvp 6333/2014, Rvp 6334/2014, Rvp 6335/2014, Rvp 6336/2014, Rvp 6337/2014, Rvp 6338/2014, Rvp 6339/2014, Rvp 6340/2014, Rvp 6341/2014,

13 Co 182/2014 z 3. marca 2014 (Rvp 6279/2014), 13 Co 181/2014 z 3. marca 2014 (Rvp 6280/2014), 13 Co 180/2014 z 3. marca 2014 (Rvp 6281/2014), 13 Co 178/2014 z 3. marca 2014 (Rvp 6282/2014), 13 Co 187/2014 z 3. marca 2014 (Rvp 6283/2014), 13 Co 71/2014 z 26. februára 2014 (Rvp 6284/2014), 15 Co 891/2013 z 25. marca 2014 (Rvp 6285/2014), 15 Co 895/2013 z 25. marca 2014 (Rvp 6286/2014), 15 Co 894/2013 z 25. marca 2014 (Rvp 6287/2014), 15 Co 893/2013 z 25. marca 2014 (Rvp 6288/2014), 15 Co 672/2013 zo 17. marca 2014 (Rvp 6289/2014), 17 Co 1109/2013 z 28. marca 2014 (Rvp 6290/2014), 17 Co 1111/2013 z 28. marca 2014 (Rvp 6291/2014), 17 Co 1112/2013 z 28. marca 2014 (Rvp 6292/2014), 17 Co 1113/2013 z 28. marca 2014 (Rvp 6293/2014), 16 Co 251/2014 z 27. februára 2014 (Rvp 6294/2014), 16 Co 253/2014 z 27. februára 2014 (Rvp 6295/20014), 17 Co 219/2014 z 28. marca 2014 (Rvp 6296/2014), 17 Co 222/2014 z 28. marca 2014 (Rvp 6297/2014), 13 Co 1173/2013 z 11. marca 2014 (Rvp 6298/2014), 13 Co 1175/2013 z 11. marca 2014 (Rvp 6299/2014), 13 Co 1176/2013 z 11. marca 2014 (Rvp 6300/2014), 17Co 239/2014 z 28. marca 2014 (Rvp 6301/2014), 17 Co 244/2014 z 28. marca 2014 (Rvp 6302/2014), 17 Co 238/2014 z 31. marca 2014 (Rvp 6303/2014), 17 Co 242/2014 z 31. marca 2014 (Rvp 6304/2014), 17 Co 243/2014 z 31. marca 2014 (Rvp 6305/2014), 17 Co 245/2014 z 31. marca 2014 (Rvp 6306/2014), 17 Co 246/2014 z 31. marca 2014 (Rvp 6307/2014), 17 Co 247/2014 z 31. marca 2014 (Rvp 6308/2014), 17 Co 248/2014 z 31. marca 2014 (Rvp 6309/2014), 17 Co 357/2014 zo 17. marca 2014 (Rvp 6310/2014), 17 Co 358/2014 zo 17. marca 2014 (Rvp 6311/2014), 17 Co 359/2014 zo 17. marca 2014 (Rvp 6312/2014), 17 Co 360/2014 zo 17. marca 2014 (Rvp 6313/2014), 17 Co 361/2014 zo 17. marca 2014 (Rvp 6314/2014), 17 Co 356/2014 zo 17. marca 2014 (Rvp 6315/2014), 17 Co 354/2014 zo 17. marca 2014 (Rvp 6316/2014), 15 Co 674/2013 zo 17. marca 2014 (Rvp 6317/2014), 15 Co 675/2013 zo 17. marca 2014 (Rvp 6318/2014), 17 Co 269/2014 z 13. marca 2014 (Rvp 6319/2014), 17 Co 273/2014 z 13. marca 2014 (Rvp 6320/2014), 17 Co 271/2014 z 13. marca 2014 (Rvp 6321/2014), 17 Co 272/2014 z 13. marca 2014 (Rvp 6322/2014), 17 Co 259/2014 z 24. marca 2014 (Rvp 6323/2014), 17 Co 262/2014 z 24. marca 2014 (Rvp 6324/2014), 17 Co 263/2014 z 24. marca 2014 (Rvp 6325/2014), 17 Co 266/2014 z 24. marca 2014 (Rvp 6326/2014), 17 Co 237/2014 zo 17. marca 2014 (Rvp 6327/2014), 17 Co 236/2014 zo 17. marca 2014 (Rvp 6328/2014),

Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené pod spisovými značkami: Rvp 6244/2014, Rvp 6245/2014, Rvp 6246/2014, Rvp 6247/2014, Rvp 6248/2014, Rvp 6249/2014, Rvp 6250/2014, Rvp 6251/2014, Rvp 6252/2014, Rvp 6253/2014, Rvp 6254/2014, Rvp 6255/2014, Rvp 6256/2014, Rvp 6257/2014, Rvp 6258/2014, Rvp 6259/2014, Rvp 6260/20014, Rvp 6261/2014, Rvp 6262/2014, Rvp 6263/2014, Rvp 6264/2014, Rvp 6265/2014, Rvp 6266/2014, Rvp 6267/2014, Rvp 6268/2014, Rvp 6269/2014, Rvp 6270/2014, Rvp 6271/2014, Rvp 6272/2014, Rvp 6273/2014, Rvp 6274/2014, Rvp 6275/2014, Rvp 6276/2014, Rvp 6277/2014, Rvp 6278/2014, Rvp 6279/2014, Rvp 6280/2014, Rvp 6281/2014, Rvp 6282/2014, Rvp 6283/2014, Rvp 6284/2014, Rvp 6285/2014, Rvp 6286/2014, Rvp 6287/2014, Rvp 6288/2014, Rvp 6289/2014, Rvp 6290/2014, Rvp 6291/2014), Rvp 6292/2014, Rvp 6293/2014, Rvp 6294/2014, Rvp 6295/20014, Rvp 6296/2014, Rvp 6297/2014, Rvp 6298/2014, Rvp 6299/2014, Rvp 6300/2014, Rvp 6301/2014, Rvp 6302/2014, Rvp 6303/2014, Rvp 6304/2014, Rvp 6305/2014, Rvp 6306/2014, Rvp 6307/2014, Rvp 6308/2014, Rvp 6309/2014, Rvp 6310/2014, Rvp 6311/2014, Rvp 6312/2014, Rvp 6313/2014, Rvp 6314/2014, Rvp 6315/2014, Rvp 6316/2014, Rvp 6317/2014, Rvp 6318/2014, Rvp 6319/2014, Rvp 6320/2014, Rvp 6321/2014, Rvp 6322/2014, Rvp 6323/2014, Rvp 6324/2014, Rvp 6325/2014, Rvp 6326/2014, Rvp 6327/2014, Rvp 6328/2014, Rvp 6329/2014, Rvp 6330/2014, Rvp 6331/2014, Rvp 6332/2014, Rvp 6333/2014, Rvp 6334/2014, Rvp 6335/2014, Rvp 6336/2014, Rvp 6337/2014, Rvp 6338/2014, Rvp 6339/2014, Rvp 6340/2014, Rvp 6341/2014, Rvp 6342/2014, Rvp 6343/2014, Rvp 6344/2014, Rvp 6345/2014, Rvp 6346/2014, Rvp 6347/2014, Rvp 6348/2014, Rvp 6349/2014, Rvp 6350/2014, Rvp 6351/2014, Rvp 6352/2014, Rvp 6353/2014, Rvp 6354/2014, Rvp 6355/2014, Rvp 6356/2014, Rvp 6357/2014, Rvp 6358/2014, Rvp 6359/2014, Rvp 6360/2014, Rvp 6361/2014, Rvp 6362/2014 a Rvp 6363/2014 spája na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. III. ÚS 234/2015.

Rvp 6345/2014, Rvp 6346/2014, Rvp 6347/2014, Rvp 6348/2014, Rvp 6349/2014, Rvp 6350/2014, Rvp 6351/2014, Rvp 6352/2014, Rvp 6353/2014, Rvp 6354/2014, Rvp 6355/2014, Rvp 6356/2014, Rvp 6357/2014, Rvp 6358/2014, Rvp 6359/2014, Rvp 6360/2014, Rvp 6361/2014, Rvp 6362/2014 a Rvp 6363/2014, ktorými namietala porušenie svojich základných práv zaručených v čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) označenými v záhlaví tohto rozhodnutia (ďalej len „napadnuté uznesenia“).

Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka vystupuje v postavení žalobcu v konaniach vedených Okresným súdom Rimavská Sobota, Okresným súdom Žiar nad Hronom, Okresným súdom Zvolen, Okresným súdom Banská Bystrica a Okresným súdom Lučenec (ďalej len „okresné súdy“), predmetom ktorých je náhrada majetkovej škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom okresných súdov, ktoré sú teda súčasne súdmi, ktoré sťažovateľke uvedenú škodu a nemajetkovú ujmu spôsobili. Na základe uvedeného sťažovateľka očakávala, že dôjde k vylúčeniu okresných súdov ako celku a spory budú prikázané inému vecne príslušnému okresnému súdu v obvode krajského súdu.

Na základe skutočností uvedených sťažovateľkou v žalobných návrhoch okresné súdy svojimi uzneseniami špecifikovanými v sťažnostiach (ďalej spoločne len „uznesenia okresných súdov“) zaviazali sťažovateľku na zaplatenie súdneho poplatku za vznesené námietky zaujatosti. Na základe odvolaní podaných sťažovateľkou, podstatou ktorých bolo jej tvrdenie o nepodaní námietky zaujatosti, krajský súd napadnutými uzneseniami potvrdil uznesenia okresných súdov ako vecne správne.

Sťažovateľka v sťažnostiach tiež poukázala na rozhodnutia iných všeobecných súdov, ktoré v skutkovo a právne zhodných veciach rozhodli odlišne a nevyhodnotili podania sťažovateľky ako námietky zaujatosti.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu napadnutými uzneseniami krajského súdu, zruší napadnuté uznesenia krajského súdu a veci vráti tomuto súdu na ďalšie konanie a prizná jej finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania. Súčasne žiada ústavný súd o vydanie dočasných opatrení, ktorými rozhodne o odklade vykonateľnosti napadnutých uznesení krajského súdu.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

S prihliadnutím na obsah sťažností, ktoré sú predmetom tohto prerokovania pred ústavným súdom, a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky a krajského súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd, uplatniac citované právne normy, tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami krajského súdu

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 78/03).

Ústavný súd je súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Túto ochranu poskytuje aj základným právam účastníkov v konaní o ich veci pred súdmi (všeobecnými) alebo pred inými orgánmi Slovenskej republiky v prípadoch ustanovených zákonom. Tieto práva vyplývajú z ústavnoprocesných princípov konania pred uvedenými orgánmi (čl. 46 až čl. 50 ústavy) a patrí medzi ne aj právo každého na rozhodnutie jeho veci tým sudcom, ktorého určuje zákon.

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Sťažovateľka svoje sťažnosti založila v podstatnom najmä na skutočnosti, že okresné súdy nesprávne posúdili jej žalobné návrhy, ktorých súčasťou boli aj upovedomenia o skutočnostiach týkajúcich sa okresných súdov, ktoré mali v jej právnych veciach rozhodovať a súčasne sú štátnymi orgánmi, ktoré svojím nesprávnym úradným postupom spôsobili sťažovateľke škodu, takže na základe týchto upovedomení podľa jej tvrdenia išlo o podania smerujúce k rozhodnutiu o prikázaní veci inému vecne príslušnému súdu podľa § 12 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku z dôvodu, že sudcovia okresných súdov sú vylúčení z prerokúvania a rozhodovania vo veciach pre ich pomer k veci a k účastníkom konania, pričom tieto podľa sťažovateľky nemožno posúdiť ako námietky zaujatosti pre nesplnenie náležitostí vyplývajúcich z § 15a Občianskeho súdneho poriadku.

Podľa § 12 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku ak nemôže príslušný súd o veci konať, pretože jeho sudcovia sú vylúčení (§ 14), musí byť vec prikázaná inému súdu toho istého stupňa.

Podľa § 14 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom možno mať pochybnosti o ich nezaujatosti.

V uvedenom smere sa vzhľadom na uvedené okolnosti, odôvodnenia napádaných uznesení krajského súdu podľa názoru ústavného súdu javia ako zrozumiteľné a akceptovateľné. Krajský súd, ktorý tvrdenia uvádzané sťažovateľkou vyhodnotil tak, že v okolnostiach posudzovaných vecí išlo o námietku zaujatosti, vec ústavne akceptovateľným spôsobom právne posúdil podľa príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku a zákona o súdnych poplatkoch, pretože miera interpretácie a aplikácie do úvahy prichádzajúcich ustanovení Občianskeho súdneho poriadku nevybočuje z limitov základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Skutočnosť, že všeobecné súdy neakceptovali sťažovateľkinu interpretáciu dotknutých ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, ešte sama osebe nezakladá porušenie sťažovateľkou označených práv. Z pohľadu ústavného súdu je podstatné to, či krajský súd ústavne súladným spôsobom interpretoval a aplikoval na vec vzťahujúce sa ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku a zákona o súdnych poplatkoch. Obdobne nie je žiadny dôvod na prehodnocovanie námietok sťažovateľky, ktoré súvisia s tým, že nemal byť vyrubený súdny poplatok za námietku zaujatosti v tom­ktorom prípade, pretože ako už ústavný súd aj v minulosti konštatoval (napr. sp. zn. II. ÚS 124/2011), vecné oslobodenie občianskeho súdneho konania od súdneho poplatku podľa § 4 ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch nemá automaticky za následok aj oslobodenie od súdneho poplatku za v tomto konaní vznesenú námietku zaujatosti, na čo v napádaných uzneseniach poukazoval aj samotný krajský súd.

Ústavný súd vo vzťahu k tejto námietke sťažovateľky považuje za potrebné zopakovať svoj ustálený právny názor, podľa ktorého mu neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov, a suplovať tak poslanie, ktoré zákon č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje práve Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), resp. jeho plénu a kolégiám, keď mu okrem iných priznáva aj právomoc zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov (m. m. I. ÚS 17/01, IV. ÚS 267/05). Práve plénum a kolégiá najvyššieho súdu sú oprávnené odstraňovať nejednotnosť výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov tak, aby sa chránili okrem iného aj legitímne očakávania účastníkov súdnych konaní. Ústavný súd však vzhľadom na to, že nie je súčasťou systému všeobecného súdnictva, môže zasahovať do výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov všeobecnými súdmi len v prípadoch, keď sa ich výklad vyznačuje svojvôľou a zjavnou neodôvodnenosťou do tej miery, že to má za následok porušenie základného práva alebo slobody. Keďže ale ústavný súd v prípade napadnutých uznesení prejav svojvôle, resp. zjavnej neodôvodnenosti nezistil, nepovažoval v danom prípade argumentáciu sťažovateľky za spôsobilú na to, aby len na jej základe bolo možné toto rozhodnutie hodnotiť ako ústavne neakceptovateľné a neudržateľné.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 78/03).

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutými uzneseniami krajského súdu a základným právom podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 1 dodatkového protokolu neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie týchto práv po prijatí sťažností na ďalšie konanie, v dôsledku čoho pri predbežnom prerokovaní sťažností sťažovateľky ich aj v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnené podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Keďže sťažnosti boli odmietnuté ako celok, bolo preto už bez právneho významu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky uvedenými v sťažnostiach (napr. návrhom na odklad vykonateľnosti napádaných rozhodnutí).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. júna 2015