III. ÚS 236/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

NÁLEZ

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 236/2015­34

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. septembra 2015 v senáte zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika a zo sudcov Jany Baricovej a Ľubomíra Dobríka prerokoval prijatú sťažnosť obchodnej spoločnosti KOVO spol. s r. o., Čergovská 539, Raslavice, zastúpenej advokátkou JUDr. Elenou Ľalíkovou, Podbrezovská 34, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na rovnosť v konaní pred súdom podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 5 Cob/74/2013 z 30. apríla 2014 a takto

rozhodol:

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti KOVO spol. s r. o. (ďalej len „sťažovateľka“) a uznesením č. k. III. ÚS 236/2015­10 z 2. júna 2015 ju podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácií Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) prijal na ďalšie konanie pre namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na rovnosť v konaní pred súdom podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 Cob/74/2013 z 30. apríla 2014 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie krajského súdu“).

Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku uvádza: „Predmetom konania je nárok žalobcu na zaplatenie sumy 551,43 eur (16,612,50 Sk) z titulu neuhradenia faktúry č. 5060486, splatnej 10.8.2006, ktorou žalobca žalovanému vyúčtoval kúpnu cenu za dodaný tovar. Obrana žalovaného počas celého konania spočívala iba v tom, že tovar fakturovaný touto faktúrou mu nikdy doručený nebol, čo tvrdil aj jeho zamestnanec . Naopak, zamestnanec prepravnej spoločnosti tvrdil, že tovar od žalobcu prevzal dňa 27.7.2006, ktorého súčasťou bola aj predmetná faktúra. Na odvolacom pojednávaní dňa 18.3.2014 zástupcovia účastníkov zhodne potvrdili, že tak ako v minulosti, tak aj v prípade predmetnej dodávky bol dohodnutý spôsob dodania tovaru odoslaním cestou prepravnej spoločností . Sporné je však to, že žalobca nemôže predložiť dôkaz o tom, že táto prepravná spoločnosť v skutočnosti tovar žalovanému odovzdala. Podľa § 412 ods. 1, veta prvá, Obch. zákonníka, ak predávajúci nie je povinný podľa zmluvy dodať tovar v určitom mieste, uskutočňuje sa dodanie tovaru jeho odovzdaním prvému dopravcovi na prepravu pre kupujúceho, ak zmluva určuje odoslanie tovaru predávajúcim. Ako už bolo vyššie uvedené, v prípade konkrétnej dodávky tovaru žalobcom žalovanému na základe označenej faktúry bol spôsob dodania tovaru dohodnutý odovzdaním prepravnej spoločnosti . Pritom bolo preukázané a zároveň je nesporné, že prepravná spoločnosť od žalobcu prevzala tovar dňa 27.7.2006, čo vyplýva z dokladu tejto spoločnosti zo dňa 27.7.2006 (č. l. 43) ako aj z čestného prehlásenia zamestnanca žalobcu zo dňa 19.2.2008 (č. l. 41). Menovaný prehlásil, že dňa 27.7.2006 osobne odovzdal zásielku č. 703­030­61042230, určenú pre spoločnosť žalovaného, kuriérovi spoločnosti , ktorý doklad o prevzatí tovaru vlastnoručne podpísal. Teda týmto okamihom došlo zo strany žalobcu k dodaniu tovaru žalovanému, aj keď len jeho odovzdaním prvému dopravcovi na prepravu pre kupujúceho (žalovaného), pričom tento spôsob dodania tovaru bol dohodnutý nie len v tomto konkrétnom prípade, ale i v minulosti. Na dodaní tovaru týmto spôsobom žalovanému nič nemení ani tvrdenie prepravnej spoločnosti , že z interných dokladov nemôže zistiť okamih odovzdania tovaru zamestnancom prepravnej spoločnosti zamestnancovi žalovaného . Z tohto dôvodu v ničom nepochybil súd prvého stupňa, ak nároku žalobcu čo do istiny fakturovanej faktúrou č. 5060486 vyhovel. Z uvedeného dôvodu odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi istinu vo výške 551,43 eur ako vecne správny (§ 219 ods. 1 O. s. p.)...“

Podľa sťažovateľky sa mal krajský súd svojím postupom a rozhodnutím dopustiť nesprávnej aplikácie právnej normy, keď právnu normu aplikoval zjavne svojvoľne, argumentačne vybudovanú, bez presvedčivého a racionálneho logického odôvodnenia,

výsluchom potvrdil, že žiadnu zásielku 28.7.2006 od dopravcu ani nemohol prevziať, lebo v rámci celozávodnej dovolenky bol tiež na dovolenke, o čom sme predložili jeho dovolenkový lístok je skutočne svojvoľný; /ii/ neuhradenie ceny dodaného tovaru sťažovateľom a nevrátenie tovaru dopravcom, viedlo žalobcu o začatie konania o náhradu škody voči nemu na 0S Bratislava 2 v konaní pod sp. zn. 24Cb/89/2009, ktoré bolo prerušené do skončenia predmetného konania, čo logicky evokuje záver, že žalobca sám predpokladal neúspech v tomto konaní a po jeho skončení by pokračoval v konaní o náhradu škody za nedodaný tovar, a nie opak a na záver /iii/ okresný súd uzavrel, že žalobca si splnil povinnosť tvrdenia i povinnosť dôkaznú, keď relevantným spôsobom preukázal dodanie objednaného tovaru na základe ústne uzatvorenej kúpnej zmluvy sťažovateľovi, ktorý tento záver nevyvrátil ani neexistenciou predloženia doručovacieho hárku na preukázanie doručenia tovaru, ktorý záver je diametrálne odlišný od záveru pod bodom /i/, ale to už krajskému súdu vôbec nevadilo a b/ označené rozporuplné dôvody okresného súdu doplnil o „novo“ zistené

/iii/ pri existencii prepravnej zmluvy súdy túto skutočnosť absolútne neskúmali či pri dohodnutom spôsobe dodania tovaru cestou dopravcu, by v zmysle ust. § 412 ods. 1 OBZ toto právo prislúchalo sťažovateľovi a nie predávajúcemu žalobcovi, ktorý si ho aj reálne uplatnil pred OS BA 2, čiže ide o svojvoľnú aplikáciu tohto zákonného ustanovenia, ktoré neposúdil komplexne, ale izolovane iba vetu prvú, ktorá mu vyhovovala pre arbitrárny výklad, namiesto aplikácie ust. § 335 a nasl. OBZ, na základe ktorého miestom dodania tovaru bolo výlučne miesto sídla a prevádzky sťažovateľa, t. j. KOVO Raslavice, takže úmyselne prehliadol širšie súvislosti vzniku a existencie obchodnoprávneho vzťahu medzi účastníkmi konania, z ktorých vyplynulo aj spontánne konanie kupujúceho sťažovateľa nezaplatiť za nedodaný tovar a predávajúceho žalobcu zažalovať dopravcu za nedodaný tovar, čo krajský súd ex catedra obrátil naruby. c/ Z odôvodnenia napadnutých rozhodnutí sa javí aj porušenie princípu rovnosti účastníkov, lebo tvrdenie jednej strany je do nich nekriticky prevzaté, zatiaľ čo relevantný protiargument nebol vôbec reflektovaný, v dôsledku čoho ide o rozhodnutie

zamietnutá. Pre druhý krok sťažovateľ nemá nárok pre neexistenciu poverenia na uplatnenie nároku za nedodaný tovar dopravcom voči tomuto subjektu.»

Ústavný súd vyzval krajský súd, aby sa k sťažnosti vyjadril svojou výzvou zo 16. júna 2015. Predsedníčka krajského súdu v prípise sp. zn. 1 SprO/1059/2015 z 3. júla 2015 doručenom ústavnému súdu 9. júla 2015 okrem iného uviedla: „Vo veci vedenej na Krajskom súde v Prešove pod sp. zn. 5Cob/74/2013 podľa nás odvolací súd konal v medziach svojej právomoci. Jeho úvahy napísané v dôvodoch rozhodnutia z 30.4.2014 vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, majúce oporu v obsahu spisového materiálu. V dôvodoch rozhodnutia sú obsiahnuté také skutočnosti skutkového i právneho posúdenia veci, aké sú žiadané aplikáciou ust. § 157 ods. 2 O. s. p. Opätovne sa žiada poukázať na obsah rozsudku Krajského súdu v Prešove 5 Cob/74/2013 z 30.4.2014 i písomné vyjadrenie predsedu senátu. Sťažovateľkin prejav nespokojnosti s napadnutým rozsudkom je potrebné hodnotiť aj tak, že obsahom základného práva na súdu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Potrebou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. Podľa nášho názoru v predmetnej veci postup odvolacieho súdu i obsah jeho rozhodnutia je zákonný, preskúmateľný a nearbitrárny. Niet preto dôvodu na vyslovenie porušenia základných práv upravených v čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 ústavy. Navrhujeme preto sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú zamietnuť. Súhlasíme s tým, aby Ústavný súd Slovenskej republiky upustil podľa § 30 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z. v znení neskorších predpisov od ústneho verejného pojednávania.“

Proti tomuto uzneseniu podal odvolanie žalovaný, o ktorom rozhodol odvolací súd ­ Krajský súd v Prešove 30.4.2015 pod č. k. 5Cob/96/2014­313 tak, že potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa, s tým, že úspešnému žalobcovi náhradu trov konania nepriznal. Na záveroch tohto uznesenia odvolací súd trvá. Ďalej na objasnenie Krajský súd v Prešove dopĺňa, že vec na krajský súd napadla pod sp. zn. 5 Cob/74/2013, o ktorej odvolací súd rozhodol rozsudkom zo dňa 30.4.2014 pod č. k. 5 Cob/74/2013­288. Okresný súd Bardejov o trovách konania rozhodol rozsudkom zo dňa 11.8.2014 pod č. k. 1 Cb/228/2008­299, proti ktorému žalovaný podal odvolanie. O odvolaní rozhodol odvolací súd uznesením zo dňa 30.4.2015 pod č. k. 5 Cob/96/2014­313. V zmysle uznesenia Ústavného súdu SR zo dňa 2.6.2015 pripájam k vyjadreniu predsedu senátu zberný spis sp. zn. 5 Cob/74/2013, ako aj spis sp. zn. 5 Cob/96/2014. Zároveň súhlasím, aby podľa § 30 ods. 2 zákona Ústavný súd upustil od ústneho pojednávania veci.“

tieto práva nemal sťažovateľ ako kupujúci ani na základe prepravnej zmluvy, ktorá bola zrejme uzavretá iba medzi žalobcom a prepravcom a nie aj sťažovateľom. 2. Jedným z aspektov práva na spravodlivý proces je aj rovnosť účastníkov konania /čl. 47 ods. 3 ústavy/, ktorej cieľom je dosiahnutie spravodlivej rovnováhy medzi stranami sporu. Aj napriek skutočnostiam uvedeným pod bodom 1/, krajský súd po preukázaní, že ani prepravca nevedel potvrdiť, či a kedy odovzdal tovar kupujúcemu sťažovateľovi /viď str. 4, prvý odsek rozsudku krajského súdu/, nebránilo to tomuto súdu, aby potvrdil rozsudok okresného súdu o zaviazaní sťažovateľa uhradiť predávajúcemu žalobcovi cenu nedodaného tovaru. Preto sa domnievame, že pokiaľ by ústavný súd akceptoval tento výklad krajského súdu, rezignoval by na prieskum ústavnosti rozhodnutí všeobecného súdu podľa čl. 124 a nasl. ústavy a aj jeho rozhodnutie by vykazovalo známky extrémnej nespravodlivosti voči sťažovateľovi.“

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd sťažnosti vyhovel a priznal jej úhradu trov konania pred ústavným súdom spočívajúcich v trovách právneho zastúpenia v celkovej sume 518,76 €, ktoré vyčíslila takto: „... odmena za 3 úkony právnej pomoci /prevzatie veci, napísanie sťažnosti a vyjadrenie k stanovisku krajského súdu/ plus režijný paušál – 134 + 8,04 + 134 + 8,04 a plus 139,83 + 8,39 = 432,30 EUR + 20% DPH, t. j. 86,76 EUR.“

Keďže sťažovateľka aj predsedníčka krajského súdu ústavnému súdu oznámili, že súhlasia v tejto veci s upustením od ústneho pojednávania, ústavný súd podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde v danej veci od jeho konania upustil, pretože dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Článok 46 ods. 1 ústavy zakotvuje právo na súdnu a inú právnu ochranu. Účelom čl. 46 ods. 1 ústavy je zaručiť každému prístup k súdnej ochrane, k súdu alebo inému orgánu právnej ochrany. Právo na súdnu ochranu ako zásada výkonu súdnictva znamená, že každý, koho právo je ohrozené, dotknuté či porušené, môže sa obrátiť so žiadosťou o nápravu na nestranný a nezávislý súd. Uplatnenie toho práva je podmienené splnením príslušných zákonných podmienok v zmysle čl. 46 ods. 1 a čl. 51 ústavy. V čl. 46 ods. 4 ústavy sa expressis verbis zakotvuje právo na súdnu ochranu s tým, že „podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane ustanoví zákon“. Zákonmi upravujúcimi podrobnosti o súdnej ochrane sú jednak zákon č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“) a jednak procesné predpisy, ako napr. Občiansky súdny poriadok (PL. ÚS 38/99). Právo zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy umožňuje každému, aby sa stal po splnení predpokladov ustanovených zákonom účastníkom súdneho konania. Ak osoba splní predpoklady ustanovené zákonom, súd jej efektívne umožní (mal by umožniť) stať sa účastníkom konania so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto postavenia plynú (PL. ÚS 21/00).

Podstatou základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy je podľa ústavného súdu (PL. ÚS 22/06) poskytnutie ochrany hmotnému právu účastníka súdneho konania. Rešpektujúc túto podstatu z uvedeného ústavného článku ústavný súd vyvodzuje prísny zákaz odmietnutia spravodlivosti (denegationis iustitiae). Zákaz odmietnutia spravodlivosti v podobe príkazu rozhodnúť o uplatnenom hmotnom práve účastníka súdneho konania má svoj základ v požiadavke na poskytnutie účinnej ochrany uplatnenému právu. Povinnosť „rozhodnúť“ znamená vo väčšine prípadov formulovať autoritatívnym spôsobom záväzný názor konajúceho súdu o predmete konkrétneho konania, čo sa prejavuje vo výroku súdneho rozhodnutia ako individuálneho právneho aktu.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu k porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru dochádza vtedy, ak by komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, ak by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu (žalobe) fyzickej osoby alebo právnickej osoby (m. m. I. ÚS 35/98, II. ÚS 81/01, III. ÚS 53/09­36). Účelom práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé konanie je zaručiť každému prístup k súdu. Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu vo veci konať a rozhodnúť (II. ÚS 88/01). Právo na súdnu ochranu v zmysle dohovoru a judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva chápané ako právo na spravodlivý proces je vykladané od prípadu Golder v. Spojené kráľovstvo (rozhodnutie z 21. 2. 1975) ako právo na prístup k súdu, právo na súd určitej kvality so zárukami jeho nezávislosti a nestrannosti a právo na spravodlivé súdne konanie.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu, ústavný súd nie je ďalšou inštanciou v sústave všeobecného súdnictva, ale nezávislým orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) pôsobiacim mimo tejto sústavy, pričom vo svojej judikatúre sa riadi zásadou minimalizácie zásahov do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, rozhodnutia ktorých sú v konaní o sťažnosti preskúmavané (napr. IV. ÚS 303/04, IV. ÚS 64/2010). Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov, a že jeho úloha sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 1/03, I. ÚS 226/03).

Podľa svojej ustálenej judikatúry ústavný súd teda nie je oprávnený preskúmavať skutkové zistenia všeobecných súdov a spochybňovať výsledky záverov vyplývajúcich z nimi vykonaných dôkazov, a to aj za predpokladu vzniku možnosti určitých faktických pochybení v procese vykonávania a posudzovania dôkazov, pokiaľ tieto výsledky hodnotenia dôkazov a posudzovania výsledkov procesu dokazovania zodpovedajú pravidlám právnej a formálnej logiky, nie sú navzájom rozporuplné a vytvárajú celistvý rámec ako podklad na rozhodnutie (m. m. I. ÚS 230/2013). Ústavný súd v tejto súvislosti tiež pripomína, že jeho úlohou nie je pôsobiť ako tzv. štvrtá inštancia súdnictva a poskytovať ochranu pred skutkovými a/alebo právnymi omylmi všeobecných súdov. Výklad a aplikácia zákonov (v danom prípade Obchodného zákonníka) patrí do právomoci všeobecných súdov, a pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá príčinu do neho zasahovať. Napokon ústavný súd zdôrazňuje, že jeho úlohou nie je posudzovanie právnej perfektnosti namietaného rozhodnutia všeobecného súdu z hľadiska formálnych požiadaviek vyplývajúcich zo zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov a z týchto aspektov jeho „vylepšovanie“, ale posúdenie jeho ústavnej udržateľnosti (m. m. IV. ÚS 325/08, III. ÚS 462/2012).

Podľa judikatúry ústavného súdu riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasť základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vyžaduje, aby sa súd jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné (m. m. I. ÚS 236/06).

Ústavný súd už viackrát judikoval, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr. IV. ÚS 115/03). Do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí právo účastníka dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (napr. m. m. I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania (napr. II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03 či IV. ÚS 340/04). Základné právo na spravodlivý proces vyžaduje, aby postup a rozhodnutia všeobecných súdov boli preskúmateľné, aby ich rozhodnutia obsahovali dostatok relevantných dôvodov objasňujúcich výroky, a súčasne aby také rozhodnutia neboli arbitrárne. Sťažovateľka v sťažnosti namieta arbitrárnosť a nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku krajského súdu z dôvodu jeho nenáležitého odôvodnenia spočívajúceho v nesprávnom vyvodení záverov z preukázaného skutkového stavu a nesprávnej interpretácii a aplikácii relevantnej právnej úpravy.

Podľa krajského súdu v prípade konkrétnej dodávky tovaru žalobcom žalovanému na základe označenej faktúry bol spôsob dodania tovaru dohodnutý odovzdaním prepravnej spoločnosti . Za preukázané a nesporné krajský súd pritom považoval, že prepravná spoločnosť od žalobcu tovar prevzala 27. júla 2006. Vychádzajúc z § 412 ods. 1 Obchodného zákonníka, podľa ktorého ak predávajúci nie je povinný podľa zmluvy dodať tovar v určitom mieste, uskutočňuje sa dodanie tovaru jeho odovzdaním prvému dopravcovi na prepravu pre kupujúceho, ak zmluva určuje odoslanie tovaru predávajúcim, krajský súd dospel k záveru, že okamihom odovzdania tovaru zo strany žalobcu na prepravu prepravnej spoločnosti došlo zo strany žalobcu k dodaniu tovaru žalovanému, aj keď len jeho odovzdaním prvému dopravcovi na prepravu pre kupujúceho (žalovaného). Podľa krajského súdu preto prvostupňový súd nepochybil, ak nároku žalobcu, pokiaľ ide o istinu, vyhovel.

Krajský súd v sťažnosťou napadnutom rozhodnutí dospel k záveru, že dodanie tovaru žalobcu žalovanému (sťažovateľke) sa malo spravovať podľa § 412 ods. 1 Obchodného zákonníka bez toho, aby konkretizoval splnenie predpokladov pre dištančnú dodávku – kúpu. Naopak, zo sťažnosti a z jej príloh, ako aj z predloženého spisového materiálu a vyjadrenia sťažovateľky z 3. augusta 2015 vyplýva, že žalobca začal v danej veci aj konanie o náhradu škody proti dopravcovi na Okresnom súde Bratislava II, čím ako predávajúci neumožnil kupujúcemu (sťažovateľke) uplatniť práva z prepravnej zmluvy voči dopravcovi za nedodaný tovar, pričom podľa tvrdenia sťažovateľky tieto práva sťažovateľka ako kupujúca nemala ani na základe prepravnej zmluvy, ktorá bola zrejme uzavretá iba medzi žalobcom a prepravcom, a nie aj sťažovateľkou. Zo sťažnosti a z jej príloh, ako aj z predloženého spisového materiálu ďalej vyplýva, že nemožno považovať za preukázané, že došlo k uzavretiu dohody medzi žalobcom a žalovanou (sťažovateľkou) o spôsobe dodania tovaru odoslaním cestou prepravnej spoločnosti alebo že by podľa zmluvy predávajúci nebol povinný dodať tovar v určitom mieste. Napokon, zo sťažnosti a z jej príloh, ako aj z predloženého spisového materiálu vyplýva, že žalobca nevedel doručenie tovaru sťažovateľke preukázať písomným potvrdením o doručení tovaru podpísaným sťažovateľkou (podpísaným doručovacím hárkom preukazujúcim doručenie tovaru sťažovateľke) a že v čase údajného dodania tovaru spoločnosťou mali zamestnanci sťažovateľky vrátane zamestnanca, ktorý mal uvedený tovar prevziať, celopodnikovú dovolenku.

K námietke porušenia základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy napadnutým rozhodnutím krajského súdu ústavný súd s poukazom na svoju ustálenú judikatúru uvádza, že spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru zahŕňa okrem iného (a predovšetkým) princíp „rovnosti zbraní“, t. j. princíp, že každá strana v procese musí mať rovnakú možnosť hájiť svoje záujmy a že žiadna z nich nesmie mať podstatnú výhodu voči protistrane (rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Delcourt proti Belgicku zo 17. 1. 1970, vo veci Dombo Beheer B. V. proti Holandsku z 27. 10. 1993 a pod.). Princíp rovnosti zbraní hrá dôležitú úlohu v každom štádiu súdneho konania a vo vzťahu k rôznym subjektom. Tento princíp je expressis verbis vymedzený v čl. 47 ods. 3 ústavy a implicitne tvorí aj súčasť obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (IV. ÚS 157/2011, IV. ÚS 608/2013).

Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva na rovnosť v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, sťažovateľka jeho porušenie vnímala ako sekundárny dôsledok porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Zásada rovnosti strán v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy sa prejavuje vytváraním rovnakých procesných podmienok a rovnakého procesného postavenia subjektov, o ktorých právach a povinnostiach rozhoduje občianskoprávny súd (PL. ÚS 43/95, II. ÚS 35/02, II. ÚS 121/02). To znamená, že všetci účastníci súdneho konania majú rovnaké procesné práva a povinnosti, ktoré uplatňujú a plnia za rovnakých podmienok bez zvýhodnenia alebo diskriminácie niektorej z procesných strán (III. ÚS 108/2013). Sťažovateľka však okrem všeobecného tvrdenia o porušení princípu rovnosti zbraní neuviedla žiadnu špecifickú námietku týkajúcu sa porušenia tohto základného práva. Ústavný súd preto sťažnosti sťažovateľky v časti namietajúcej porušenie jej základného práva podľa čl. 47 ods. 3 ústavy nevyhovel.

Na základe uvedených skutočností ústavný súd dospel k záveru, že napadnutým rozhodnutím krajského súdu bolo porušené základné právo sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd preto napadnuté rozhodnutie krajského súdu zrušil podľa čl. 127 ods. 2 ústavy v spojení s § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde a vrátil vec krajskému súdu na ďalšie konanie podľa čl. 127 ods. 2 ústavy v spojení s § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde. V ďalšom konaní je podľa § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde krajský súd viazaný právnymi názormi ústavného súdu vyslovenými v tomto náleze.

Priznanú úhradu trov konania je krajský súd povinný zaplatiť na účet právnej zástupkyne sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. septembra 2015