III. ÚS 245/2015

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

Odôvodnenie:

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. augusta 2014 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“), ako aj čl. 12 ods. 2 ústavy rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4 Co 244/2013 z 11. júna 2014 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Stará Ľubovňa (ďalej len „okresný súd“) č. k. 6 P/5/2012­343 z 11. novembra 2013 (ďalej aj „rozsudok okresného súdu“) bol sťažovateľ zaviazaný spätne prispieť na výživu svojej manželke sumou 2363,73 €, a to za obdobie od 13. marca 2012 do 8. novembra 2012, čo zodpovedá mesačnému výživnému v sume 300 €. V prevyšujúcej časti okresný súd návrh zamietol a čo sa týka trov konania rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá právo na ich náhradu.

Rozsudok

okresného súdu vo vyhovujúcom výroku a vo výroku o trovách konania krajský súd napadnutým rozsudkom potvrdil, pričom sťažovateľa zaviazal aj na náhradu trov odvolacieho konania v sume 418,30 €.

K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sťažovateľ uvádza, že krajský súd sa mal len „formálne a bez materiálneho dôkazného výsledku“ zamerať na doplnenie dokazovania len čo sa týka jedného odvolacieho dôvodu, a to zistenia príčin opustenia spoločnej domácnosti navrhovateľkou, a na základe strohého vypočutia účastníkov konania následne rozsudok okresného súdu v celom rozsahu potvrdiť. Podľa názoru sťažovateľa krajský súd rozhodol len na základe tvrdení jedného účastníka súdneho konania, ktoré nebolo preukázané žiadnym iným dôkazom, a s ostatnými ostatným odvolacími námietkami sa nevysporiadal.

€ mesačne je tou správnou výškou výživného… nevyhodnotil vec z hľadiska naplnenia podmienky „vzájomnosti“ vyživovacej povinnosti medzi manželmi… neskúmal dôvody neplnenia vzájomnej vyživovacej povinnosti zo strany navrhovateľky, resp. jeho záver v tomto smere nemá oporu vo vykonaných dôkazoch ba im odporujú… nie je dôkazne preukázaný záver prvostupňového súdu, že aktuálny zdravotný stav navrhovateľky jej nebráni aby sama získala fin. prostriedky pre seba… sa nevysporiadal s tým, že navrhovateľka sama disponuje majetkovými zdrojmi, z ktorých môže dosiahnuť príjem aj bez jej vlastnej práce, napr. prenájmom motorestu … nevysporiadal s tým, že navrhovateľka má možnosť bývať vo vlastnom rodinnom dome v a nie v prenajatom byte… sa nevysporiadal s tým, že navrhovateľka mohla naďalej bývať v spoločnom rodinnom dome účastníkov, keď dokonca sťažovateľ na vlastné náklady chcel a chce naďalej stavebne upraviť tento dom tak, aby sa vzájomne nestretali a on bude platiť náklady aj na bývanie navrhovateľky v tomto dome… sa nevysporiadal s tým, že obaja účastníci sú starobnými dôchodcami a preto nemožno iba od jedného z nich

tiež starobný dôchodca, ktorý nepracuje má aj podľa judikatúry ústavného súdu nárok na vyššie náklady na svoju regeneráciu… nerovnako pristupoval k dôkaznému zaťažovaniu navrhovateľky a sťažovateľa keď navrhovateľke uveril bez predkladania dôkazov na jej tvrdenia a od sťažovateľa rigorózne vyžadoval dôkaz na každý výdavok a predložené dôkazy mu nedôvodne neuznal.

posúdeniu veci aplikácie zásady pomeru úspechu na výsledku konania. Odvolací rozsudok má preto v tejto časti charakter tzv. „prekvapujúceho rozsudku“.».

Porušenie základného práva vlastniť majetok dáva do súvislosti s rozhodnutím o trovách konania, pri ktorom mal krajský súd nesprávne aplikovať § 142 OSP, keďže protistrana sťažovateľa bola v konaní úspešná len v 30­tich percentách. Čiastočným zamietnutím návrhu sa však stal úspešným účastníkom konania sťažovateľ, a preto mu mala byť priznaná náhrada uplatnených trov konania v rozsahu 40 %. Ani v tejto časti sa krajský súd s odvolacími námietkami sťažovateľa nevysporiadal, keďže za dostatočné nemožno považovať odôvodnenie krajského súdu spočívajúce v poukaze na to, že „súd kedykoľvek môže rozhodnúť o tom, že trovy konania účastníkom nepriznáva“. Takáto argumentácia je podľa názoru sťažovateľa svojvoľná a odporujúca ustálenej súdnej praxi. Krajský súd preto v tejto časti prijal právne závery, ktoré „sú nielen protiprávne, ale aj protiústavné a nemožno ich považovať za súladné s obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy..., tak ako to je vymedzené v judikatúre ústavného súdu, podľa ktorej súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Podľa názoru sťažovateľov táto požiadavka v danom prípade zo strany krajského súdu nebola splnená ústavne akceptovateľným spôsobom... Sťažovatelia sú toho názoru že Krajský súd v Prešove ako odvolací súd takýmto svojím postupom, porušil ústavné právo sťažovateľov čl.46 ústavy SR na súdnu ochranu a spravodlivý súdny proces a zároveň čl. 20 ústavy SR ­ právo vlastniť majetok.“.

Podľa čl. 140 ústavy ustanoví podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov zákon.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)

predpisov každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Vo vzťahu k posúdeniu namietaného porušenia označených práv ústavný súd najskôr podotýka, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom, ktorý predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci. Článok 6 ods. 1 dohovoru každému zaručuje právo podať žalobu o uplatnenie svojich občianskych práv a záväzkov na súd. Takto interpretovaný článok zahŕňa právo na súd, do ktorého patrí právo na prístup k súdu. K nemu sa pridávajú záruky ustanovené čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu a zloženie súdu a vedenie konania. To všetko v súhrne zakladá právo na spravodlivé prejednanie veci (rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva z 21. 2. 1975, séria A, č. 18, s. 18, § 36). Právo na spravodlivé prejednanie veci zahŕňa v sebe princíp rovnosti zbraní, princíp kontradiktórnosti konania, právo byť prítomný na pojednávaní, právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia a iné požiadavky spravodlivého procesu (III. ÚS 199/08).

V relevantnej časti odôvodnenia svojho rozsudku krajský súd potom ako konštatoval, že sa s rozhodnutím okresného súdu, ako aj s jeho odôvodnením v celom rozsahu stotožňuje, uviedol, že okresný súd „na základe rozsiahleho vykonaného dokazovania, náležitého skúmania sociálnych a majetkových pomeroch účastníkov konania, ako aj okolností rozhodných pre posúdenie dôvodnosti návrhu na určenie manželského výživného, dospel k správnym skutkovým zisteniam. Hodnotenie dôkazov je vecou súdu, nie účastníkov konania. Nie je porušením práva účastníka na súdnu ochranu zaručeného Ústavou... čl. 46 a nasl..., resp. práva na spravodlivý súdny proces zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru... iné hodnotenie dôkazov ako podľa názoru účastníka, ktorý dôkaz navrhol vykonať. Súd prvého stupňa správne vychádzal zo zásady vzájomnosti plnenia si manželských povinnosti vyplývajúcej z ust. § 18 Zákona o rodine, ako aj zo zásady rovnakej životnej úrovne manželov. Pre posúdenie dôvodnosti návrhu na určenie manželského výživného bola rozhodujúca skutočnosť, že v priebehu konania došlo k právoplatnému rozvodu manželstva účastníkov konania, a preto predmetom konania sa stalo len určenie manželského výživného za obdobie od podania návrhu, t. j. od 13. 03. 2012 do 08. 11. 2012, t. j. právoplatnosti rozsudku o rozvode. Odvolací súd nesúhlasí s názorom právneho zástupcu odporcu, že podmienkou priznania manželského výživného je starostlivosť o spoločnú domácnosť a najmä spoločné spolužitie v spoločnej domácnosti. V danom prípade zo skutkových okolností nebolo preukázané, že by navrhovateľka žila v spoločnej domácnosti s iným mužom, kedy by priznanie manželského výživného bolo v rozpore s dobrými mravmi. Z výsledkov vykonaného dokazovania vyplynulo, že po opustení spoločnej domácnosti navrhovateľka začala bývať v byte u syna, ktorému prispieva na nájomné, podľa jej vyjadrenia, vo výške

v novembri 2011, podľa jej vyjadrenia, mali za následok, že psychicky situáciu v spoločnej domácnosti s odporcom nezvládla a zo spoločnej domácnosti odišla. Takéto konanie navrhovateľky nemožno považovať za konanie v rozpore s dobrými mravmi, lebo okrem vzájomnej povinnosti manželov žiť spolu, byť si verní a vzájomne si pomáhať, je základnou povinnosťou každého správať sa k sebe navzájom tak, aby nedochádzalo k psychickému ubližovaniu, ani fyzickým útokom, čo je v rozpore s dobrými mravmi, ako aj postavením manželov v manželstve, ktorí v manželstve majú rovnaké práva a povinnosti, ako aj v rozpore s morálkou a rešpektovaním jeden druhého. Je nesporné, že obaja účastníci sú starobní dôchodcovia s príjmom vo výške starobného dôchodku, a to navrhovateľka vo výške 317,60 Eur od januára 2013 a odporca vo výške 436,40 Eur od februára 2012. Na strane odporcu súd prvého stupňa

však navyše aj sám užíva. Vo vzťahu k namietanej mesačnej zročnosti určeného výživného vyplývajúcej z ust. § 76 ods. 1 Zákona o rodine, odvolací súd poukazuje na to, že súd prvého stupňa správne priznal manželské výživné od podania návrhu, t. j. od 13. 03. 2012 a za mesiac marec vyšpecifikoval len alikvotnú časť určenej sumy. V tejto časti namietaná číselnosť v odvolaní nebola taktiež opodstatnená, lebo súd výpočet za alikvotnú časť za mesiac

pri určení rozsahu vyživovacej povinnosti len prihliada. Nie je to však dôvod na nepriznanie manželského výživného (§ 71 ods. 1 Zákona o rodine). Za nedôvodnú považoval odvolací súd aj námietku týkajúcu sa rozhodnutia o trovách konania. Ust. § 142 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku umožňuje súdu pri posudzovaní pomeru úspechu a neúspechu účastníka v konaní rozhodnúť aj tak, že vysloví, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.

K návrhu na určenie manželského výživného zo strany právneho zástupcu navrhovateľky vo výške 300 Eur došlo na pojednávaní dňa 21. 06. 2013, na ktorom pojednávaní bol prítomný právny zástupca odporcu, ako aj odporca samotný. Odvolací súd nesúhlasí s názorom právneho zástupcu odporcu, že súdom prvého stupňa bol porušený princíp právnej istoty.

Podstatou sťažnostných námietok je nesúhlas sťažovateľa s rozsahom a spôsobom doplnenia dokazovania krajským súdom, s vyhodnotením všetkých vo veci zabezpečených dôkazov a s poukazom na rozhodnutie ústavného súdu v inom obdobnom prípade (IV. ÚS 382/2013) aj s celkovým právnym posúdením prípadu. Sťažovateľ namieta aj arbitrárnosť rozhodnutia o trovách konania, keď v ňom neposkytol odpoveď na zásadnú argumentáciu sťažovateľa.

Po preskúmaní napadnutého rozsudku krajského súdu dospel ústavný súd k záveru, že z hľadiska dodržania základných ústavno­procesných princípov ho nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Po konštatácii vecnej správnosti a stotožnení sa s odôvodnením rozhodnutia prvostupňového súdu krajský súd vyhodnotil v odôvodnení svojho rozsudku aj ním vykonané dôkazy a v súhrne všetkých zistených skutočností a súvislostí prípadu na zdôraznenie správnosti potvrdzovaného rozsudku okresného súdu pripojil aj ďalšie dôvody. Krajský súd tak postupoval v súlade s § 219 ods. 2 OSP, v nadväznosti na čo ústavný súd zdôrazňuje, že odôvodnenie rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane, keďže prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok (m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 350/09).

Krajský súd podľa názoru ústavného súdu dostatočne objasnil dôvody, z ktorých napadnutý rozsudok vychádza, ako aj úvahy, akými sa pri jeho vydaní riadil. Vo svojej podstate napadnutý rozsudok akcentuje aplikáciu zásady vzájomnosti plnenia si manželských povinností a zásady rovnakej životnej úrovne manželov. Krajský súd sa vyjadril aj k podľa jeho názoru relevantným námietkam sťažovateľa, keď odmietol výklad, že starostlivosť o spoločnú domácnosť a spoločné spolužitie v takejto domácnosti je kogentnou podmienkou priznania manželského výživného. Priznaný rozsah žiadaného výživného odôvodnil zase posúdením príjmov a výdavkov sťažovateľa, pri ktorých ustálil záver, že na jeho strane sú preukázateľne vyššie.

Ústavný súd zistil, že krajský súd pri ustálení svojich právnych záverov vychádzal z pomerne rozsiahle zisteného skutkového stavu, ktorý konajúce súdy vo svojich rozhodnutiach podrobne opísali a pri formovaní záverečného úsudku o predmete konania náležite vyhodnotili. Ústavný súd považuje preto za nevyhnutné odmietnuť ako neopodstatnenú námietku sťažovateľa, že krajský súd rozhodol len na základe tvrdenia jedného účastníka konania. Podľa názoru ústavného súdu krajský súd prihliadal na všetky relevantné skutočnosti a jeho hodnotenie dôkazov nevykazuje žiadne odchýlky od pravidiel logického uvažovania, ktoré by vyústili do nezrozumiteľného alebo nejasného záveru. Analýzou rozhodnutia krajského súdu a jeho odôvodnenia dospel ústavný súd k záveru, že pokiaľ sa aj krajský súd nezaoberal všetkými námietkami sťažovateľa formulovanými v jeho odvolaní, na relevantné otázky prípadu poskytol adekvátnu odpoveď, čím naplnil ústavno­procesné princípy vyplývajúce zo základného práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé konanie zaručeného označenými ustanoveniami ústavy a dohovoru. Skutočnosť, že sa sťažovateľ s právnym názorom uvedeným v napadnutom rozsudku nestotožňuje, sama osebe nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným.

Pokiaľ sťažovateľ poukazuje na uznesenie ústavného súdu č. k. IV. ÚS 382/2013­ 16 z 20. júna 2013, ktorým mala byť odmietnutá sťažnosť proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach č. k. 7 CoP 215/2011­932 z 29. marca 2012, ktorým bol potvrdený zamietajúci návrh na určenie manželského výživného, ústavný súd uvádza, že označený súd vychádzal z iného skutkového stavu, v ktorom bolo na rozdiel od sťažovateľovho prípadu súdmi ustálené, že osoba, proti ktorej návrh na určenie manželského výživného smeroval, finančne zabezpečovala odôvodnené potreby manželky aj ich spoločných maloletých detí. Ústavný súd zároveň poznamenáva, že ním realizovaný ústavný prieskum nemožno stotožňovať s prieskumom súdnych rozhodnutí nadriadenou inštanciou v rámci všeobecného súdnictva, pretože predmetom ústavného prieskumu nie je preskúmavať a posudzovať vecnú správnosť rozhodnutia všeobecného súdu, ale realizovať len kontrolu zlučiteľnosti účinkov použitej interpretácie a aplikácie právnych noriem s ústavou alebo s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách, a tak v konečnom dôsledku posudzovanie celkovej ústavnej udržateľnosti súdnych rozhodnutí, ktoré boli napadnuté sťažnosťou podľa čl. 127 ústavy.

Pokiaľ ide o namietané porušenie označených práv zaručených čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru rozhodnutím o náhrade trov konania, ústavný súd pripomína, že vo všeobecnosti platí, že toto rozhodnutie spravidla samo osebe nedosahuje intenzitu predstavujúcu možnosť vyslovenia porušenia základných práv a slobôd bez ohľadu na to, akokoľvek sa môže účastníka konania citeľne dotknúť. Podľa názoru ústavného súdu nemožno z hľadiska kritérií spravodlivého procesu pripisovať rozhodovaniu o trovách konania takú istú relevanciu ako námietkam proti procesnému postupu vedúcemu k rozhodnutiu vo veci samej, resp. samotnému rozhodnutiu vo veci samej. Ústavný súd zároveň nespochybňuje, že za určitých okolností možno k záveru o porušení základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru dôjsť aj v súvislosti s námietkami sťažovateľov smerujúcimi proti právoplatným rozhodnutiam všeobecných súdov o náhrade trov súdneho konania, pri posudzovaní problematiky trov konania, t. j. vo vzťahu k predmetu konania pred všeobecnými súdmi problematiky akcesorickej však postupuje nanajvýš zdržanlivo a k zrušeniu napádaného výroku o trovách konania sa uchyľuje iba výnimočne, napr. keď zistí, že došlo k porušeniu práva na súdnu ochranu (spravodlivý proces) extrémnym spôsobom alebo že ním bolo zasiahnuté aj iné základné právo (m. m. II. ÚS 78/03, II. ÚS 31/04, IV. ÚS 45/06, I. ÚS 156/2010, IV. ÚS 40/2011, III. ÚS 47/2013).

Napadnutý rozsudok krajského súdu, ktorý potvrdil rozsudok okresného sudu aj v otázke trov konania, nevykazuje podľa názoru ústavného súdu známky extrémneho vybočenia krajského súdu pri aplikácii relevantnej právnej normy (§ 142 ods. 2 OSP), pretože tá v prípade čiastočného úspechu navrhovateľa umožňuje rozhodnúť aj o tom, že žiaden z účastníkov konania nemá na náhradu trov konania právo. V danom prípade krajský súd svoje rozhodnutie o náhrade trov konania odôvodnil poukazom na špecifický predmet konania (konanie o vyživovacej povinnosti) i navrhovanú a priznanú výšku výživného. Uvedený postup krajského súdu a jeho výsledok preto ústavný súd nepovažuje za spôsobilý zasiahnuť do sťažovateľom označených práv.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

Sťažovateľ namieta porušenie základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, predovšetkým pokiaľ ide o rozhodnutie o náhrade trov konania, ktorú považuje za „majetkový nárok“.

V súvislosti s porušením označených práv ústavný súd pripomína svoju stabilizovanú judikatúru (napr. II. ÚS 78/05, IV. ÚS 301/07, I. ÚS 150/09), ktorej súčasťou je aj právny názor, že všeobecný súd v zásade nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patria uvedené základné práva, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy zaručené v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. O prípadnom porušení týchto základných práv by bolo možné uvažovať v zásade len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov, resp. v spojení s ich porušením.

V Košiciach 2. júna 2015