III. ÚS 25/2015

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

Odôvodnenie:

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. októbra 2014 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), doplnená podaním doručeným 20. októbra 2014, ktorým namieta porušenie svojho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 6 Tos/175/2014­2655 z 25. septembra 2014 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Nadväzne na uvedené sťažovateľ namieta aj rýchlosť rozhodovania o jeho žiadosti na prepustenie z väzby, pričom celkovú dobu konania považuje za neprimerane dlhú. Opisuje pritom časové súvislosti svojho prípadu, teda že jeho žiadosť o prepustenie z väzby bola okresnému súdu doručená 30. júla 2014, okresný súd o nej rozhodol 26. augusta 2014, spis bol spolu s jeho sťažnosťou proti rozhodnutiu okresného súdu predložený krajskému súdu 2. septembra 2014 a krajský súd vo veci rozhodol napadnutým uznesením na neverejnom zasadnutí konanom 25. septembra 2014. Napadnuté rozhodnutie potom malo byť sťažovateľovi doručené až 1. októbra 2014.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiada, aby ústavný súd v jeho veci vydal takéto rozhodnutie: „Krajský súd v Trnave uznesením č. k. 6Tos/175/2014­2655 dňa 25.9.2014 porušil ústavné právo sťažovateľa na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 5 ods. 3, ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Uznesenie

Krajského súdu v Trnave č. k. 6Tos/175/2014­2655 dňa 25.9.2014 sa zrušuje.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľa prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov a nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody v súlade s ustanoveniami čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru, musí byť ihneď predvedený pred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie sa môže podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.

Vo svojej judikatúre k čl. 17 ods. 2 ústavy ústavný súd uviedol, že vo vzťahu k väzbe obsahuje také práva, akými sú napríklad právo byť vo väzbe len zo zákonného dôvodu a na základe rozhodnutia sudcu alebo súdu; právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil prepustenie, ak je táto nezákonná; právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po nevyhnutnú, resp. primeranú dobu alebo byť prepustený počas konania, pričom prepustenie môže byť podmienené zárukou (III. ÚS 7/00, I. ÚS 100/04). Z čl. 17 ods. 2 ústavy vyplýva neodmysliteľná súvislosť medzi väzobným dôvodom uvedeným v zákone a rozhodnutím sudcu alebo súdu, a to nielen pri rozhodnutiach o vzatí do väzby, ale aj počas ďalšieho trvania väzby. Zákonnosť väzby je zároveň determinovaná aj skutkovými okolnosťami, ktoré by svojou podstatou mali dať ratio decidendi (nosné dôvody) na uplatnenie vhodného zákonného ustanovenia. S touto konštatáciou úzko súvisí aj obsah základného práva podľa čl. 17 ods. 5 ústavy, z ktorého vyplýva oprávnenie konkrétnej osoby na preskúmanie okolností svedčiacich pre a proti väzbe, ale zároveň aj povinnosť súdu rozhodnúť na základe konkrétnych skutočností, a nie na základe abstraktnej úvahy (obdobne III. ÚS 271/07).

V rámci svojej predchádzajúcej rozhodovacej činnosti ústavný súd taktiež judikoval, že právo na osobnú slobodu zaručené v čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy môže byť porušené aj tým, že orgány činné v trestnom konaní nepostupujú v trestnom konaní v čase, keď je obvinený vo väzbe, s osobitnou starostlivosťou a urýchlením (II. ÚS 55/98). Právo na súdnu ochranu v súvislosti s periodickým skúmaním dôvodnosti väzby, ako aj právo na urýchlené skúmanie dôvodnosti väzby sú teda obsiahnuté v čl. 17 ods. 2 ústavy. Nielen ústavný súd, ale aj štrasburské orgány ochrany práv súčasne zdôrazňujú, že rýchlosť preskúmavania a rozhodovania o žiadostiach o prepustenie z väzby je nevyhnutné posudzovať a vykladať v závislosti od podmienok a okolností každej konkrétnej veci (Bezichieri z roku 1989, A­164, § 21, Neumeister z roku 1968, A­8, § 24 a Sanchez – Reisse z roku 1986, A­107, § 55). Vo svojej judikatúre už ústavný súd vyslovil, že požiadavke neodkladnosti rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby nezodpovedá lehota počítaná na mesiace, ale na týždne. Tejto požiadavke preto spravidla nemôže zodpovedať lehota konania presahujúca na jednom stupni súdu dobu jedného mesiaca a ani nečinnosť trvajúca týždne (napríklad III. ÚS 255/03, III. ÚS 345/06, II. ÚS 353/06).

Podstatnou požiadavkou vyplývajúcou z čl. 5 ods. 4 dohovoru je aj to, aby súd rozhodol „urýchlene“. Prieskumné súdne konanie musí byť vedené v súlade s hmotnoprávnymi a procesnými vnútroštátnymi právnymi predpismi a zároveň aj v súlade s účelom čl. 5 dohovoru, to znamená s ochranou jedinca proti svojvôli, osobitne aj s ohľadom na čas, ktorý uplynie do vyhlásenia rozhodnutia (rozsudok ESĽP vo veci Koendjbiharie v. Holandsko, 25. október 1990, § 27).

Podľa § 79 ods. 3 Trestného poriadku obvinený má právo kedykoľvek žiadať o prepustenie na slobodu. Ak v prípravnom konaní prokurátor takej žiadosti nevyhovie, predloží ju bez meškania so svojím stanoviskom a s návrhom na rozhodnutie sudcovi pre prípravné konanie, o čom upovedomí obvineného a jeho obhajcu. O takej žiadosti sa musí bez meškania rozhodnúť. Ak sa žiadosť zamietla, môže ju obvinený, ak v nej neuvedie iné dôvody, opakovať až po uplynutí tridsiatich dní odo dňa, keď rozhodnutie o jeho predchádzajúcej žiadosti nadobudlo právoplatnosť. Podľa § 80 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku ak je daný dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a) alebo c), môže súd a v prípravnom konaní sudca pre prípravné konanie ponechať obvineného na slobode alebo prepustiť ho na slobodu, ak s ohľadom na osobu obvineného a povahu prejednávaného prípadu možno účel väzby dosiahnuť dohľadom probačného a mediačného úradníka nad obvineným alebo odovzdaním dohľadu nad obvineným do iného členského štátu Európskej únie podľa osobitného predpisu.

Vzhľadom na zamietnutie sťažnosti obvineného podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku krajským súdom z dôvodu posúdenia tejto sťažnosti ako nedôvodnej, ako aj vzhľadom na záver krajského súdu, že rozhodnutie okresného súdu je správne a zákonné, ústavný súd pre posúdenie ústavnej konformnosti uznesenia krajského súdu prihliadal aj na obsah uznesenia okresného súdu, ktorý podrobne popísal východiskový skutkový stav relevantný pre rozhodnutie o väzbe sťažovateľa vrátane vyjadrenia sťažovateľa k tejto otázke, zhodnotil dovtedajší priebeh trestného konania, pričom žiadosť o prepustenie obvineného z väzby posúdil takto: „Na neverejnom zasadnutí sa oboznámila žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu, ako aj rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 16.10.2013, sp. zn. 3Tdo 23/2013, obsah spisu 2T/102/2013. Z odpisu registra trestov vyplýva, že obžalovaný bol doposiaľ päť krát súdne trestaný. Na neverejnom zasadnutí súd dospel k záveru, že od posledného rozhodovania ohľadne väzby obžalovaného k žiadnym zmenám nedošlo, rovnako aj jeho žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu podaná prostredníctvom obhajcu je totožná so žiadosťou o prepustenie z väzby z 05.05.2014, pričom aj krajský súd ako odvolací súd vo svojom uznesení zo dňa 05.06.2014 konštatoval, že nebol zistený žiadny dôvod na zmenu dôvodov väzby u obžalovaného. Materiálne a formálne predpoklady sú dané, rozhodovanie o vine a nevine obžalovaného bude vecou dokazovania na hlavnom pojednávaní. Treba však zdôrazniť, že pôvodný rozsudok bol Najvyšším súdom SR v rámci dovolacieho konania zrušený pre procesné pochybenie a preto zobral obžalovaného do väzby. Aj v tomto štádiu konania je väzba u obvineného dôvodná, tak ako to uviedol v rozhodnutí o vzatí do väzby Najvyšší súd SR zo dňa 16.10.2013, je stále dôvodná obava, že v prípade prepustenia obžalovaného na slobodu, tento by mohol pokračovať v páchaní trestnej činnosti s poukazom na vyššie uvedené skutočnosti. Na Okresnom súde Trnava je vedené ďalšie trestné konanie týkajúce sa obžalovaného a je vedené pod sp. zn. 3T/70/2013, obžalovaný je trestne stíhaný pre zločin úverového podvodu podľa § 21 ods. 1 písm. d), § 222 ods. 1, ods. 4 Tr. zák., vo veci je nariadené hlavné pojednávanie na 30.10.2014o 14.00 hod. Podľa § 79 ods. 3 Tr. por. obvinený má právo kedykoľvek žiadať o prepustenie na slobodu. Ak v prípravnom konaní prokurátor takej žiadosti nevyhovie predloží ju bez meškania so stanoviskom a s návrhom na rozhodnutie sudcovi pre prípravné konanie, o čom upovedomí obvineného a jeho obhajcu. O takej žiadosti sa musí bez meškania rozhodovať. Ak sa žiadosť zamietla, môže ju obvinený, ak v nej neuvedie iné dôvody, opakovať až po uplynutí tridsiatich dní odo dňa, keď rozhodovanie o jeho predchádzajúcej žiadosti nadobudlo právoplatnosť.

Ústavný súd považuje pred vyhodnotením ústavnej konformnosti napadnutého rozhodnutia za potrebné uviesť, že mu neprislúcha, aby v rámci konania o ústavnej sťažnosti posudzoval, či dokonca skúmal existenciu dôvodov väzby sťažovateľa alebo akéhokoľvek iného obvineného. To prislúcha zásadne všeobecným súdom. Rovnako tak pripomína, že jeho úlohou ako nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) nie je konať ako súd tretej alebo štvrtej inštancie, ale preskúmať zlučiteľnosť opatrenia, ktorým je jednotlivec pozbavený slobody, s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 165/02). Ústavný súd ďalej pripomína, že na preskúmanie obsahu trestného spisu, súvisiacich listín, podaní obvineného a prípadne aj ďalších dôkazov osvedčujúcich použitie takého zabezpečovacieho prostriedku, akým je väzba v trestnom konaní, sú funkčne uspôsobené všeobecné súdy, a preto sťažovateľom iniciovaný ústavný prieskum jeho väzobného rozhodnutia môže spočívať len posúdení, či k zamietnutiu žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby došlo z dôvodov a spôsobom, ktoré ustanovuje Trestný poriadok.

Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa, že krajský súd sa v napadnutom rozhodnutí nezaoberal možnosťou nahradenia väzby zárukou, osobitne možnosťou nahradenia väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka podľa § 80 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, po oboznámení sa s obsahom sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu, z ktorej krajský súd pri prieskume dôvodnosti trvania sťažovateľovej väzby vychádzal, ústavný súd uvádza, že zo strany sťažovateľa nebol predložený žiaden návrh na nahradenie väzby zárukou a z jeho obsahu v tomto smere nevyplýva ani žiadna relevantná právna argumentácia. Sťažovateľ síce v sťažnosti poukazuje na súvisiacu judikatúru ústavného súdu, napríklad na nález sp. zn. IV. ÚS 346/08 zo 16. decembra 2008, ako aj na nález sp. zn. II. ÚS 67/2013 z 5. júna 2013, z ktorého vyplýva, že „dohľad probačného a mediačného úradníka nie je vôbec viazaný na výslovný návrh, resp. prejav vôle zo strany či už obvineného, alebo takéhoto úradníka“ a že súd rozhodujúci o väzbe je „oprávnený (a vzhľadom na preferenciu osobnej slobody vyplývajúcu z čl. 5 ods. 1 dohovoru aj povinný) skúmať, či účel väzby nemožno rovnako dobre dosiahnuť ponechaním alebo prepustením obvineného na slobodu za súčasného dozoru probačného a mediačného úradníka, a to aj v prípade, že takýto návrh nebol výslovne uplatnený“, opomína však práve skutočnosť, že v prípadoch, na ktoré sťažovateľ poukazuje, prikročil ústavný súd k vysloveniu porušenia základného práva zaručeného čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy, ako aj práva na slobodu podľa čl. 5 ods. 1, 3 a 4 dohovoru z dôvodu absencie akejkoľvek odpovede na v konaní predloženú argumentáciu väzobne stíhaných osôb, ktorou sa domáhali nahradenia väzby niektorou zo záruk ustanovených v § 80 ods. 1 Trestného poriadku. Sťažovateľov prípad však takýto nie je, keďže sťažovateľ nepodal žiaden návrh a ani podnet okresnému súdu, aby jeho väzba bola nahradená niektorou zo záruk ustanovených označeným ustanovením Trestného poriadku. V tomto kontexte ústavný súd zastáva názor, že súdne rozhodnutie neodpovedajúce na argumentáciu, ktorá nebola procesnou stranou ani prednesená, je potrebné považovať spravidla za ústavne konformné. Z konštantnej judikatúry ústavného súdu vo vzťahu k hodnoteniu ústavnej akceptovateľnosti súdnych rozhodnutí dokonca vyplýva, že všeobecné súdy nemusia nevyhnutne odpovedať na každý argument predložený procesnou stranou, pretože pre ústavnú konformnosť napadnutého uznesenia postačuje odpoveď len na relevantnú argumentáciu.

Ústavný súd sa pridŕža názoru, že jeho prípadný zásah spočívajúci v nahradení právneho názoru krajského súdu je možné realizovať len v prípade nezlučiteľnosti napádaného rozhodnutia krajského súdu s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, v zmysle ustálenej judikatúry by mohol napadnutý právny názor krajského súdu nahradiť iba v prípade, ak by bol tento svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by však bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. To sa však v danej veci nestalo, keďže krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia Trestného poriadku podstatné pre posúdenie veci [§ 71 ods. 1 písm. c) a § 79 ods. 3 Trestného poriadku] interpretoval a aplikoval ústavne konformným spôsobom, a jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj právne akceptovateľné.

Po prieskume napadnutého rozhodnutia krajského súdu z hľadísk, ktoré ústavný prieskum pripúšťa, teda ústavný súd konštatuje, že v sťažovateľovom prípade sa nepreukázala neoprávnenosť rozhodnutia obmedzujúceho osobnú slobodu sťažovateľa, resp. preukázala sa jeho udržateľnosť vo vzťahu k dosiahnutiu legitímneho cieľa. Z odôvodnenia napadnutého uznesenia v zásade nevyplýva nič, čo by signalizovalo arbitrárny alebo zjavne neopodstatnený výklad relevantnej zákonnej úpravy vo veci konajúcimi súdmi vrátane základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru, ktoré mali byť napadnutým uznesením krajského súdu porušené. Ústavný súd preto považoval sťažnosť za zjavne neopodstatnenú, na základe čoho ju podľa § 25 zákona o ústavnom súde odmietol.