III. ÚS 252/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 252/2015­18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. júna 2015 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s., Garbiarska 2, Košice, zastúpenej Advokátskou kanceláriou JUDr. Daniel Blyšťan s. r. o., Rastislavova 68, Košice, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Daniel Blyšťan, vo veci namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, základného práva na prerokovanie veci v prítomnosti účastníka konania podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a uznesením Okresného súdu Lučenec sp. zn. 10 Er/507/2012 z 26. júna 2012, postupom a uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 1 CoE/491/2012 z 31. januára 2013 a postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 ECdo/180/2013 z 30. októbra 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s., o d m i e t a .

Zo sťažnosti a z pripojených príloh vyplýva, že sťažovateľka je právnickou osobou podnikajúcou v oblasti poisťovníctva. Na základe poistnej zmluvy uzavretej medzi sťažovateľkou a fyzickou osobou – povinnou sa táto 21. októbra 2008 zaviazala platiť dohodnuté poistné. Keďže povinná v rozpore s poistnou zmluvou dohodnuté poistné za riadne sťažovateľkou poskytnutú službu nezaplatila, sťažovateľka sa „v súlade s individuálne uzavretou rozhodcovskou doložkou, ktorú povinný mal možnosť ovplyvniť“, obrátila na Arbitrážny súd Košice (ďalej len „arbitrážny súd“), ktorý rozhodcovským rozsudkom zaviazal povinnú na zaplatenie dlžného poistného s príslušenstvom. Povinná dlžné poistné v lehote vyplývajúcej z rozhodcovského rozsudku nezaplatila, preto sťažovateľka na podklade rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu podala súdnemu exekútorovi návrh na vykonanie exekúcie, ktorý následne požiadal okresný súd o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie. Okresný súd označeným uznesením žiadosť súdneho exekútora zamietol, čo po podaní odvolania sťažovateľkou krajský súd označeným uznesením potvrdil. Dovolanie sťažovateľky najvyšší súd označeným uznesením odmietol, pretože „prípustnosť dovolania nemožno vyvodiť z ustanovenia § 239 O. s. p., ani z ustanovenia § 237 O. s. p.“.

Sťažovateľka v závere sťažnosti vyjadruje presvedčenie, že uvedený postup a rozhodnutia všeobecných súdov sú v rozpore nielen s relevantnými právnymi normami vnútroštátneho právneho poriadku, ale aj judikatúrou ústavného súdu (IV. ÚS 95/2010, III. ÚS 44/2011, II. ÚS 499/2012) a Súdneho dvora Európskej únie (C­40/08, C­472/11, C­342/13), ktorého výklad Smernice Rady č. 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách je záväzný pre všetkých sudcov členských štátov, pričom ich zaväzuje zohľadniť to, či doložka znemožňuje po jednoinštančnom rozhodnutí rozhodcovského súdu podať proti tomuto rozsudku žalobu alebo iný opravný prostriedok na všeobecný súd.

Vychádzajúc z uvedených skutočností sťažovateľka v petite žiada, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že označeným postupom a uzneseniami okresného súdu, krajského súdu a najvyššieho súdu boli porušené jej základné práva podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu, aby označené uznesenia okresného súdu, krajského súdu a najvyššieho súdu zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie a aby sťažovateľke priznal náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

K námietke porušenia označených práv sťažovateľky postupom a uznesením okresného súdu sp. zn. 10 Er/507/2012 z 26. júna 2012

Pri prerokovaní tejto časti sťažnosti ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity vyplývajúceho z čl. 127 ods. 1 ústavy, ktorý limituje hranice právomoci ústavného súdu a všeobecných súdov rozhodujúcich v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach, a to tým spôsobom, že ochrany základného práva a slobody sa na ústavnom súde možno domáhať v prípade, ak takúto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy.

Vzhľadom na to, že na preskúmanie postupu a rozhodnutia okresného súdu bol v prvom rade povolaný krajský (druhostupňový) súd, ktorého právomoc predchádza právomoci ústavného súdu bezprostredne preskúmavať rozhodnutie súdu prvého stupňa v tejto veci, ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie (podobne IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05, III. ÚS 290/06, III. ÚS 288/07, III. ÚS 208/08, III. ÚS 72/09 a iné).

K námietke porušenia označených práv sťažovateľky postupom a uznesením krajského súdu sp. zn. 1 CoE/491/2012 z 31. januára 2013

Vo vzťahu k splneniu procesných podmienok prípustnosti sťažnosti smerujúcej proti uvedenému postupu a uzneseniu krajského súdu vychádzal ústavný súd v zmysle rozsudku

Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika (sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54) z právoplatnosti sťažnosťou napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľky ako procesne neprípustné, a preto dvojmesačnú lehotu na podanie sťažnosti podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde považoval v tomto prípade za zachovanú.

Novela Občianskeho zákonníka súčinnosťou od 01. 01. 2008 rozšírila výnimky zo súdnej kontroly aj na podmienky, ktoré boli individuálne dojednané (§ 53 ods. 1 OZ). Primárne sa preto odvolací súd zaoberal povahou dojednania rozhodcovskej doložky. Zastáva názor, že v danom prípade spotrebiteľ nemohol ovplyvniť obsah zmluvného ustanovenia v XV. Časti VPP, ale ani obsah „Osobitných zmluvných dojednaní“, ktoré boli dopredu pripravené dodávateľom. Navyše, aj keby bola rozhodcovská doložka osobitne vyjednaná, spadala by pod súdnu kontrolu, a to s poukazom na závery v rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci C 484/08 Caja de Ahorros y Monte de Piedad de Madrid, v ktorom Súdny dvor riešil práve výklad výnimky zo Smernice (týkajúcej sa ceny plnenia).

. . Odvolací súd považuje za správny právny záver exekučného súdu o oprávnenosti exekučného súdu skúmať ex offo platnosť predmetnej rozhodcovskej doložky, a to vychádzajúc z vyššie uvedeného skutkového stavu. Tento právny záver možno vyvodiť z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v spojení s princípom ochrany práv spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany, vyplývajúcim z právnej úpravy premietajúcej sa v právnych predpisoch na ochranu práv spotrebiteľa.

. . Odvolací súd sa stotožnil s rozhodnutím súdu prvého stupňa o aplikácii smernice Rady 93/13/EHS. . ., ktorá sa má tiež vykladať vtom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa, musí hneď, ako sa oboznámi s právnymi a skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel preskúmať ex offo nekalú povahu rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve, uzavretej medzi podnikateľom a spotrebiteľom v rozsahu, v akom podľa vnútroštátnych procesných pravidiel môže takéto posúdenie vykonať v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. V takomto prípade prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho podľa vnútroštátneho práva vyplývajú s cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol uvedenou doložkou viazaný. Odvolací súd sa stotožňuje s odôvodnením rozhodnutia exekučného súdu, že v predmetnej zmluve ide o neprijateľnú zmluvnú doložku, podľa ktorej spotrebiteľ nemá na výber a je nútený podrobiť sa výlučne rozhodcovskému konaniu. Ustanovenie § 53 ods. 4

Podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné. . . Aj podľa názoru odvolacieho súdu je rozhodcovská doložka z vyššie uvedených dôvodov neprijateľnou podmienkou a ako taká bola už od počiatku neplatnou. Rozhodcovský rozsudok, ktorý bol vydaný v rozhodcovskom konaní rozhodcovským súdom bez riadneho zmocnenia zo strany zmluvných strán, nie je riadnym vykonateľným exekučným titulom, nakoľko takéto rozhodnutie je nulitné, z právneho hľadiska neexistujúce a nikoho nezaväzujúce.

Preskúmaním označeného uznesenia krajského súdu ústavný súd dospel k záveru, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval ústavne súladným spôsobom, jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné. Krajský súd primerane rozumným a v okolnostiach veci postačujúcim spôsobom reflektoval na sťažovateľkou vznesené tvrdenia, na prerokúvaný prípad aplikoval relevantné hmotnoprávne a procesnoprávne ustanovenia všeobecne záväzných právnych predpisov a svoje rozhodnutie o potvrdení prvostupňového rozhodnutia presvedčivo a náležite odôvodnil. Možno teda uzavrieť, že krajský súd zodpovedal všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, ktorej sa sťažovateľka svojím návrhom domáhala.

Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným (obdobne I. ÚS 313/2010, II. ÚS 134/09, III. ÚS 127/2012).

Keďže ústavný súd nezistil žiadnu príčinnú súvislosť medzi označeným postupom a uznesením krajského súdu a namietaným porušením základných práv sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na skutočnosť, že námietku porušenia základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu označeným postupom a uznesením krajského súdu sťažovateľka osobitne neodôvodnila v zmysle § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde, ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nesplnenia zákonom predpísaných náležitostí.

Aj preskúmaním označeného uznesenia najvyššieho súdu ústavný súd dospel k záveru, že najvyšší súd sa v konaní o mimoriadnom opravnom prostriedku dôsledne zaoberal námietkami sťažovateľky, ktoré uplatnila už v odvolacom konaní, pričom tieto opätovne predniesla ako dôvody dovolania. Jasne a zreteľne uviedol, prečo rozhodnutia súdov nižších stupňov konajúcich vo veci považoval za správne a vydané v súlade so zákonom. Dotkol sa v podstate všetkých relevantných namietaných okolností, avšak nezistil nič, čo by odôvodňovalo potrebu jeho zásahu v uvedenej veci. Najvyšší súd uviedol, ktorými zákonnými ustanoveniami príslušného procesnoprávneho predpisu sa pri posudzovaní veci sťažovateľky spravoval a ako ich aplikoval. Jasne a zrozumiteľne ozrejmil, prečo považoval dovolanie sťažovateľky za také, ktorého prípustnosť nemožno vyvodiť z § 239 ods. 1 a 2 Občianskeho súdneho poriadku. Najvyšší súd napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu preskúmal aj z hľadiska prípadných nedostatkov predpokladaných ustanovením § 237 OSP, avšak s negatívnym výsledkom. Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že v rozhodnutí najvyššieho súdu nezistil svojvôľu, arbitrárnosť ani jeho neodôvodnenosť.

Vo vzťahu k námietkam sťažovateľky ústavný súd pripomína, že všeobecný súd musí vykladať a používať ustanovenia na vec sa vzťahujúcich zákonných predpisov v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení nemožno toto ani iné základné práva obmedziť spôsobom zasahujúcim do ich podstaty a zmyslu. Z tohto hľadiska musí všeobecný súd pri výklade a aplikácii príslušných právnych predpisov prihliadať na spravodlivú rovnováhu pri poskytovaní ochrany uplatňovaným právam a oprávneným záujmom účastníkov konania (obdobne napr. III. ÚS 271/05, III. ÚS 78/07, III. ÚS 212/2011). Princíp spravodlivosti a požiadavka materiálnej ochrany práv sú totiž podstatnými a neopomenuteľnými atribútmi právnej ochrany (predovšetkým súdnej) v rámci koncepcie materiálneho právneho štátu.