III. ÚS 253/2015

rozhodol:

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s., vedené pod sp. zn. Rvp 6479/2015, Rvp 6771/2015, Rvp 6772/2015, Rvp 6773/2015 a sp. zn. Rvp 6774/2015 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. III. ÚS 253/2015.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s., o d m i e t a .

Odôvodnenie:

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 6. mája 2015 a 11. mája 2015 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s., Garbiarska 2, Košice (ďalej len „sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie čl. 2 ods. 2, čl. 144 a čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), základného práva na vyjadrenie k vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) označeným postupom a uzneseniami Okresného súdu Prešov, Okresného súdu Vranov nad Topľou, Krajského súdu v Prešove a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „okresné súdy“, „krajský súd“, „najvyšší súd“, „napadnutý postup“ a „napadnuté rozhodnutia“).

Sťažovateľka v sťažnostiach zhodne namieta, že ten­ktorý okresný súd pre svoje závery zjavne nedisponoval žiadnymi skutkovými zisteniami, ktoré by pochádzali z vykonaných dôkazov, a to napriek tomu, že v odôvodnení rozhodnutia v rozpore so skutočnosťami vyplývajúcimi zo zápisnice z pojednávania tvrdí, že „vykonal dokazovanie zaujatím stanoviska právneho zástupcu odporcu, obsahom spisu Arbitrážneho súdu Košice..., poistnou zmluvou, všeobecnými poistnými podmienkami, ako aj ďalším spisovým materiálom“, a že jeho závery boli „prejavom arbitrárnosti a svojvoľnosti súdu“. Krajskému súdu sťažovateľka vytýka, že „pokračoval v arogantnom ignorovaní všetkých relevantných procesných noriem daných O. s. p. vychádzajúcich zo základných práv o súdnej ochrane“, pretože „plynule, bez odbornej hanby, nadviazal na nevykonané dokazovanie v prvom stupni a bez akejkoľvek vnútornej výhrady svedomia dokonca vyhodnocoval listinné dôkazy obsiahnuté... v spise. Ani v najmenšom tomuto obskúrnemu súdu nevalilo, že vyhodnocoval aj okresným súdom opomenuté dôkazy, a to bez toho, aby krajský súd sám vykonal relevantným spôsobom dokazovanie a umožnil tak sťažovateľovi sa ku vykonanému (aspoň dodatočne) dokazovaniu ústavne konformným spôsobom... vyjadriť“. Sťažovateľka zastáva názor, že krajský súd ju bezdôvodne obvinil z klamlivej obchodnej praktiky a že poistníkom ako spotrebiteľom poskytol zvýšenú súdnu ochranu, pričom takýto postup je v rozpore nielen s relevantnými právnymi normami vnútroštátneho právneho poriadku, ale aj judikatúrou ústavného súdu (III. ÚS 162/2011, IV. ÚS 394/2012, II. ÚS 499/2012) a Súdneho dvora Európskej únie (C­40/08, C­472/11, C­342/13), ktorého výklad Smernice Rady č. 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách je záväzný pre všetkých sudcov členských štátov Európskej únie. Na základe uvedených skutočností považuje sťažovateľka napadnuté rozhodnutia krajského súdu za „nepreskúmateľné, s výraznými znakmi arbitrárnosti a svojvôle pri aplikovaní právnych noriem na nezistený skutkový stav“.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku.

Podľa § 112 ods. 1 OSP môže súd v záujme hospodárnosti konania spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn. Rvp 6479/2015, Rvp 6771/2015, Rvp 6772/2015, Rvp 6773/2015 a sp. zn. Rvp 6774/2015 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky a všeobecných súdov rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.

Predmetom prieskumu zo strany ústavného súdu bola vo vzťahu k tejto časti sťažnosti námietka sťažovateľky o nesprávnych skutkových a právnych záveroch krajského súdu učinených v rozpore s relevantnými právnymi normami vnútroštátneho právneho poriadku, ako aj judikatúrou ústavného súdu a Súdneho dvora Európskej únie, v dôsledku ktorých považuje jeho rozhodnutia nepreskúmateľné a arbitrárne.

Bez toho, aby ústavný súd citoval z pomerne obšírneho odôvodnenia rozhodnutí krajského súdu, konštatuje, že krajský súd sa v rámci odvolacieho prieskumu stotožnil s právnymi názormi formulovanými v rozhodnutiach prvostupňových súdov, ktorými tieto podľa relevantných ustanovení § 40 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní zrušili rozhodcovské rozsudky arbitrážneho súdu. Ústavný súd na rozdiel od sťažovateľky nepovažuje napadnuté rozhodnutia krajského súdu za nepreskúmateľné a svojvoľné, keďže z nich vyplýva dostatok právne relevantných argumentov odôvodňujúcich ním prijaté rozhodnutie.

Preskúmaním napadnutých rozhodnutí krajského súdu ústavný súd dospel k záveru, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval ústavne súladným spôsobom, jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné. Krajský súd primerane rozumným a v okolnostiach veci postačujúcim spôsobom reflektoval na sťažovateľkou vznesené tvrdenia, na prerokúvaný prípad aplikoval relevantné hmotnoprávne a procesnoprávne ustanovenia všeobecne záväzných právnych predpisov a svoje rozhodnutie o potvrdení prvostupňového rozhodnutia presvedčivo a náležite odôvodnil. Možno teda uzavrieť, že krajský súd zodpovedal všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, ktorej sa sťažovateľka svojím návrhom domáhala.

Nad rámec uvedeného ústavný súd poukazuje aj na skutočnosť, že vo viacerých svojich rozhodnutiach (napr. sp. zn. I. ÚS 359/2012 z 22. augusta 2012, sp. zn. III. ÚS 433/2013 z 10. septembra 2013, sp. zn. III. ÚS 455/2013 z 26. septembra 2013, sp. zn. I. ÚS 14/2014 z 22. januára 2014, sp. zn. I. ÚS 41/2014 z 29. januára 2014, sp. zn. I. ÚS 414/2014 z 13. augusta 2014, sp. zn. II. ÚS 389/2014 z 23. júla 2014, sp. zn. II. ÚS 812/2014 z 25. novembra 2014, sp. zn. II. ÚS 816/2014 z 26. novembra 2014, sp. zn. III. ÚS 445/2014 z 24. júla 2014, sp. zn. III. ÚS 702/2014 z 9. decembra 2014 a iných) podrobne reagoval na obsahovo identické námietky sťažovateľky a analyzoval dôvody zjavnej neopodstatnenosti jej sťažností podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, ktorými napádala porušenie identických práv v exekučných konaniach, v ktorých všeobecné súdy dospeli k rovnakým právnym záverom o neplatnosti rozhodcovských rozsudkov (ako exekučných titulov) z dôvodu, že rozhodcovské doložky si povinní, t. j. spotrebitelia, individuálne nevyjednali. V okolnostiach posudzovaného prípadu ústavný súd na tieto rozhodnutia odkazuje, pretože je evidentné, že sťažovateľka sa vo svojich sťažnostiach opakovane dovoláva aplikácie nálezu ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 499/2012 z 10. júla 2013, ktorý predstavoval „odklon“ z inak konštantnej rozhodovacej činnosti ústavného súdu, čo viedlo k zjednoteniu právnych názorov senátov ústavného súdu uznesením sp. zn. PLz. ÚS 1/2014 zo 7. mája 2014.

K námietke porušenia základných práv sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 2 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým postupom a napadnutými rozhodnutiami najvyššieho súdu

Aj preskúmaním označených rozhodnutí najvyššieho súdu ústavný súd dospel k záveru, že najvyšší súd sa v konaní o mimoriadnom opravnom prostriedku dôsledne zaoberal námietkami sťažovateľky, ktoré uplatnila už v odvolacom konaní, pričom tieto opätovne predniesla ako dôvody dovolania. Dotkol sa v podstate všetkých relevantných namietaných okolností, avšak nezistil nič, čo by odôvodňovalo potrebu jeho zásahu v uvedenej veci. Najvyšší súd uviedol, ktorými zákonnými ustanoveniami príslušného procesnoprávneho predpisu sa pri posudzovaní vecí sťažovateľky riadil a ako ich aplikoval. Jasne a zrozumiteľne ozrejmil, prečo považoval dovolanie sťažovateľky za také, ktorého prípustnosť nemožno vyvodiť z § 239 ods. 1 a 2 OSP. Najvyšší súd napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu preskúmal aj z hľadiska prípadných nedostatkov predpokladaných ustanovením § 237 OSP, avšak s negatívnym výsledkom. Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že v rozhodnutí najvyššieho súdu nezistil svojvôľu, arbitrárnosť ani jeho neodôvodnenosť.

Vo vzťahu k námietkam sťažovateľky ústavný súd pripomína, že všeobecný súd musí vykladať a používať ustanovenia na vec sa vzťahujúcich zákonných predpisov v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení nemožno toto ani iné základné práva obmedziť spôsobom zasahujúcim do ich podstaty a zmyslu. Z tohto hľadiska musí všeobecný súd pri výklade a aplikácii príslušných právnych predpisov prihliadať na spravodlivú rovnováhu pri poskytovaní ochrany uplatňovaným právam a oprávneným záujmom účastníkov konania (obdobne napr. III. ÚS 271/05, III. ÚS 78/07, III. ÚS 212/2011). Princíp spravodlivosti a požiadavka materiálnej ochrany práv sú totiž podstatnými a neopomenuteľnými atribútmi právnej ochrany (predovšetkým súdnej) v rámci koncepcie materiálneho právneho štátu.