III. ÚS 254/2015

1. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Spišská Nová Ves v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Em 2/2012 p o r u š e n é b o l i .

2. Okresnému súdu Spišská Nová Ves p r i k a z u j e v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Em 2/2012 konať bez zbytočných prieťahov.

3. primerané finančné zadosťučinenie n e p r i z n á v a .

4. Okresný súd Spišská Nová Ves j e p o v i n n ý uhradiť trovy konania v sume 432, 30 € (slovom štyristotridsaťdva eur a tridsať centov) na účet jeho právneho zástupcu JUDr. Pavla Záhorského, advokátska kancelária, Malinová 13, Košice, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Odôvodnenie:

I.

Sťažovateľ v sťažnosti poukázal na podľa jeho názoru neefektívne procesné úkony okresného súdu a viaceré technické pochybenia v jeho postupe, čo kvalifikoval ako porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny, ako aj práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľ zároveň vyjadril v sťažnosti vážne znepokojenie a uviedol: „V priebehu časove dlhodobého konania sme dospeli na základe vyjadrení a postojov matky, že táto pod rôznymi výhovorkami, menením miesta odovzdávania dcéry otcovi, zatajovaním svojho bydliska, neochotou akceptovať náhradné termíny v prípade onemocnenia dieťaťa, sleduje odcudzenie maloletej od svojho otca.“

Sťažovateľ napokon dodal, že v záujme účinnej ochrany svojich základných práv využil aj právny prostriedok poskytovaný mu § 62 a nasledujúcich zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov a adresoval predsedovi okresného súdu

29. mája 2014 sťažnosť na prieťahy v konaní, ktorá mu však nepriniesla požadovaný efekt, keďže bola predsedom okresného súdu vyhodnotená ako nedôvodná.

Na základe uvedenej argumentácie v závere sťažnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol nálezom, ktorým by vyslovil porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny, ako aj práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Em /2/2012, prikázal okresnému súdu konať vo veci bez zbytočných prieťahov, priznal mu primerané finančné zadosťučinenie v sume 5 000 €, ako aj trovy právneho zastúpenia.

24.5.2013 s uvedením ­adresát neznámy“. Čiže 10 mesiacov od podania návrhu (1.8.2012) na výkon rozhodnutia oprávneným, povinnej ani nebola doručená. V ďalšom prehľade korešpodencie sa uvádza, že: „Výzva na dodržanie súdneho rozhodnutia opätovne matke zaslaná 17.6.2013, vrátená súdu ako neprevzatá 20.6.2013“. Dňa 24.6.2013 znovu súd zasiela žiadosť na ÚPSVaR o prešetrenie pomerov u matky „nakoľko na poslednej známej adrese sa matka nenachádza“. Ďalej súd v prehľade korešpodencie uvádza ako novú vec, cit. že: „28.6.2013 súdu doručená správa ÚPSVaR Košice v ktorej je uvedené, že matka má bydlisko ,napriek tomu, že súd o tom vedel od 31.10.2012 (viď druhý riadok chronologickej korešpodencie). Opozdené reakcie súdu na návrh oprávneného na výkon rozhodnutia podaný 1.8.2012: 1. Výzva súdu na dobrovoľné plnenie súdneho rozhodnutia styku otca s dieťaťom z 15.5.2013 ­ po 10 mesiacoch. 2. List súdu adresovaný Úradu PSVaR Košice 14.3.2014 na vykonanie pohovoru s povinnou o dodržiavaní súdneho rozhodnutia o styku otca s dieťaťom ­ po dobe 19,5 mesiacov. 3. Predvolanie na výsluch povinnej na deň 8.1.2014 ­ po 17 mesiacoch (výsluch bol odročený na neurčito doposiaľ sa neuskutočnil). 4. Uznesenie súdu o ustanovení kolízneho opatrovníka ­ ÚPSVaR Gelnica z 18.12.2013 – po 17 mesiacoch. 5. Žiadosť o vydanie predbežného opatrenia zo dňa 17.2.2012 prijatá na súde 21.2.2012, ­ nikdy nebolo vydané žiadne uznesenie. Prvým náznakom normalizácie styku otca s maloletou dcérou v súlade s právoplatným rozsudkom Okresného súdu zo dňa 2.12.2009, dochádza po konečne vytýčenom súdnom pojednávaní dňa 3.2.2015 ­ po 2,5 rokoch na ktorom sa zúčastnili všetky zainteresované zložky, oprávnený aj povinná, ich právny zástupcovia , kolízny opatrovník ÚPSVaR Gelnica. Na tomto pojednávaní bol daný priestor pre vyjasnenie mnohých problémov, povinná si uvedomila nezvratnosť plnenia právoplatného uznesenia súdu o styku otca s dieťaťom. Je na škodu veci, že pojednávanie sa uskutočnilo až po tak dlhej dobe od podania návrhu, aj to na základe viacerých urgencií oprávneného a jeho právneho zástupcu a úradov práce sociálnych vecí a rodiny v Spišskej Novej Vsi, Gelnici a v Košiciach. Ďalej je na škodu veci, že prvá sankcia ­ uložená pokuta povinnej bola uložená Uznesením súdu až 13.1.2015, teda po 2,5 ročnom boji otca za svoje práva. Škoda, že matka ­ povinná za svoje popieranie práv styku otca s dieťaťom nebola potrestaná, pretože Krajský súd v Košiciach konštatoval, že uznesenie o udelení pokuty bolo chybné, zmätočné a nepreskúmateľné. Ako sa bude vyvíjať ďalšie stretávanie otca s dieťaťom po odročenom pojednávaní na ktorom sa majú upresniť styky otca s dieťaťom záleží od konajúceho súdu. Sankcia uložená matke po prežitom 2,5 ročnom trápení otca by určite pôsobila preventívne.»

Podľa § 272 ods. 5 OSP je súd oprávnený pred nariadením výkonu rozhodnutia podľa odseku 1 požiadať príslušný orgán sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately, prípadne príslušný orgán obce o poskytnutie súčinnosti pri zisťovaní informácií o dôvodoch nepodrobenia sa rozhodnutiu a o poskytnutie súčinnosti pri preverení týchto dôvodov najmä v mieste pobytu dieťaťa alebo v mieste, kde sa dieťa zdržiava, v škole alebo u poskytovateľa zdravotnej starostlivosti.

Podľa § 273 ods. 1 OSP ak výzva súdu podľa § 272 ods. 3 zostane bezvýsledná, súd je oprávnený uložiť povinnému, ktorý neplní dobrovoľne rozhodnutie podľa § 272, pokutu v sume 200 eur. Pokutu možno uložiť aj opakovane.

Podľa § 273 ods. 2 OSP ak výzva súdu podľa § 272 ods. 3 zostane bezvýsledná, súd je oprávnený vyzvať príslušný štátny orgán, aby a) zastavil výplatu rodičovského príspevku povinnému podľa osobitného predpisu, b) zastavil výplatu prídavku na dieťa a príplatku k prídavku na dieťa povinnému podľa osobitného predpisu.

Podľa § 273 ods. 3 OSP ak povinný začal dobrovoľne plniť rozhodnutie podľa § 272 ods. 1, súd vyzve príslušný štátny orgán, aby obnovil výplatu dávok zastavených podľa odseku 2.

Podľa § 273 ods. 4 OSP súd je oprávnený v súčinnosti s príslušným orgánom sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately, prípadne s príslušným orgánom obce zabezpečiť odňatie dieťaťa tomu, u koho podľa rozhodnutia nemá byť, a postarať sa o jeho odovzdanie tomu, komu bolo podľa rozhodnutia zverené, alebo tomu, komu rozhodnutie priznáva právo na styk s dieťaťom po obmedzený čas, alebo tomu, kto je oprávnený neoprávnene premiestnené alebo zadržané dieťa prevziať. Sudca je oprávnený poveriť zabezpečením odňatia dieťaťa vyššieho súdneho úradníka alebo súdneho tajomníka. Poverený vyšší súdny úradník alebo súdny tajomník má pri výkone rozhodnutia rovnaké oprávnenia podľa tohto zákona ako sudca; to neplatí pre oprávnenie zabezpečiť otvorenie obydlia, vstúpiť doň a vykonať opatrenia na odňatie dieťaťa podľa § 273aa ods. 3, ibaže sudca výkonom tohto oprávnenia poverí vyššieho súdneho úradníka alebo súdneho tajomníka.

Okresný súd uznesením z 24. apríla 2014 uložil povinnej poriadkovú pokutu v sume 200 €, pričom povinná podala proti uzneseniu odvolanie. Uznesením nadriadeného súdu z 27. novembra 2014 bolo rozhodnutie okresného súdu o uložení poriadkovej pokuty zrušené a vec mu vrátená na ďalšie konanie. Nadriadený súd odôvodnil svoje rozhodnutie postupom podľa § 221 ods. 1 písm. f) OSP, kde skonštatoval procesnú vadu spôsobujúcu nepreskúmateľnosť rozhodnutia okresného súdu, keď podľa jeho názoru nespĺňalo zrušené

uznesenie

obsahové náležitosti požadované ustanoveniami § 157 ods. 2 v spojení s ustanoveniami § 167 ods. 2 OSP, pretože v ňom absentovala špecifikácia konkrétneho porušenia povinností povinnou (chýbala „časová konkretizácia nesplnenia povinnosti uloženej súdom“). Odvolací súd zároveň uložil okresnému súdu povinnosť vykonať potrebné dôkazy pre účely náležitej špecifikácie porušenia povinností zo strany povinnej a posúdenia, či prípadné nesplnenie povinností možno pričítať zavinenému a vedomému konaniu povinnej.

Po vrátení spisového materiálu odvolacím súdom v decembri 2014 vykonal okresný súd 3. februára 2015 pojednávanie, na ktorom sa venoval zisťovaniu skutkového stavu v intenciách pokynov odvolacieho súdu a pojednávanie odročil pre účely priebežného informovania okresného súdu o plnení povinností zo strany povinnej.

Okresný súd uskutočnil 25. augusta 2015 pojednávanie, na ktorom sa venoval zisťovaniu skutkového stavu v intenciách pokynov odvolacieho súdu a pojednávanie odročil pre účely priebežného informovania okresného súdu o plnení povinností zo strany povinnej.

Pokiaľ ide o základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny (ako aj právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru), je pod konaním, v ktorom sa takáto vec prerokováva, potrebné rozumieť nielen konanie prvostupňového súdu, ale aj odvolacieho a dovolacieho súdu, ďalej konanie v správnom súdnictve, ako aj konanie o výkon rozhodnutia. Tento právny názor ústavného súdu vychádza zo skutočnosti, že ani ústava a ani procesné predpisy upravujúce činnosť súdov v občianskych a trestných veciach nevynímajú z povinnosti súdov konať bez zbytočných prieťahov žiadnu vec, ktorej môže byť poskytnutá súdna ochrana (pozri I. ÚS 70/98).

Otázku existencie zbytočných prieťahov v konaní a porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 38 ods. 2 listiny (ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) ústavný súd skúma vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu, a preto aj v prípade sťažovateľa preskúmal z hľadiska charakteru prejednávanej veci jej skutkovú a právnu zložitosť, ako aj jej významnosť z pohľadu sťažovateľa (1), ďalej správanie sťažovateľa v priebehu konania (2) a napokon aj postup okresného súdu (3).

Špecifickému charakteru konania o výkon rozhodnutia o výchove maloletých detí korešponduje aj osobitý účel základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny (ako aj práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru), ktorým je v danom prípade pružnosť konania garantujúca promptnosť donucovacej moci štátu zabezpečujúcej vynútenie plnenia povinností vyplývajúcich zo súdnych rozhodnutí o výchove maloletých detí a o úprave styku s nimi.

2. V rámci posúdenia druhého kritéria používaného pre hodnotenie prípadných zbytočných prieťahov v súdnom konaní ústavný súd nezistil žiadne okolnosti, ktoré by signalizovali nedostatočnú aktivitu či súčinnosť zo strany sťažovateľa ako účastníka konania, čo vylučuje možnosť konštatovania zodpovednosti sťažovateľa za zistené zbytočné prieťahy posudzovaného konania.

3. Tretím hodnotiacim kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru, bol postup okresného súdu.

V rámci označeného kritéria ústavný súd zohľadnil aj požiadavku výnimočnej rýchlosti konania kladúcu vyššie nároky na aktivitu konajúceho súdu a sprísňujúcu hodnotenia jeho prípadnej nečinnosti či neefektívnej činnosti v priebehu súdneho konania.

Úlohou ústavného súdu nemohlo byť a ani nebolo posudzovanie vhodnosti opatrení, ktoré okresný súd zvolil alebo mohol zvoliť na základe výsledkov skutkových zistení na dosiahnutie cieľa predmetného konania o výkon rozhodnutia, pretože posudzovanie skutkových záverov všeobecných súdov nepatrí do právomoci ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti. Ústavný súd považuje za potrebné zdôrazniť, že v prípade tohto druhu konania musí byť rozhodovanie o použití jednotlivých opatrení poskytovaných právnou úpravou podrobené dôkladnej úvahe založenej na dôslednom zistení skutkového stavu, čo sú úlohy patriace do výlučnej právomoci všeobecného súdu. Vychádzajúc z uvedeného obmedzil ústavný súd v danom prípade svoj prieskum na posúdenie sústredenosti konania, ako aj pružnosti a včasnosti opatrení okresného súdu ako záruky celkovej efektivity posudzovaného konania.

Ústavný súd konštatuje, že rozhodujúcim faktorom, ktorý mal negatívny dopad na plynulý priebeh posudzovaného konania, bol postup okresného súdu a zbytočné prieťahy, ktorých sa dopustil v dôsledku zisteného nesústredeného, a teda neefektívneho postupu v konaní.

Ústavný súd tak dospel k záveru, že základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru porušené boli (bod 1 výroku nálezu).

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu žiadal priznať náhradu trov konania pred ústavným súdom, ktorú vyčíslil sumou 574,34 €.

Pri určení výšky náhrady trov bolo treba vychádzať z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok roku 2013, ktorá predstavovala sumu 804 € a za prvý polrok roku 2014, ktorá predstavovala sumu 839 €. Úhradu priznal ústavný súd za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2014 (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti) a za jeden úkon právnej služby vykonaný v roku 2015 (vyjadrenie k stanovisku okresného súdu) v súlade s § 1 ods. 3, § 9, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov. Vychádzajúc z toho za jeden úkon právnej služby vykonaný v roku 2014 patrí odmena v sume 134 €, k tomu tiež režijný paušál v sume 8,04 € a za jeden úkon právnej služby vykonaný v roku 2015 patrí odmena v sume 139,83, k tomu tiež režijný paušál v sume 8,39 €. Ústavný súd priznal sťažovateľovi náhradu trov konania za dva úkony právnych služieb vykonaných v roku 2014 a za jeden úkon právnej služby vykonaný v roku 2015. Za tieto tri úkony právnej služby predstavuje celková priznaná odmena vrátane režijného paušálu sumu 432,30 €.

Ústavný súd tak priznal sťažovateľovi náhradu trov konania v celkovej sume 432,30 € a v zostávajúcej časti jeho žiadosti o náhradu trov konania nevyhovel.

Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).