III. ÚS 256/2015

Odôvodnenie:

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. decembra 2014 doručená sťažnosť , , toho času v Ústave na výkon väzby a na výkon trestu odňatia slobody Nitra (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2, 3 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 8 ods. 1, 2 a 5 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práv podľa čl. 5 ods. 1 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 4 Tp 123/2014 z 8. novembra 2014 a uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 1 Tpo 60/2014 z 21. novembra 2014.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je stíhaný pre trestný čin podvodu podľa § 221 ods. 1, 3 písm. c) a ods. 4 písm. a) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov, kde bol vzatý do väzby na základe namietaného uznesenia okresného súdu podľa § 71 ods. 1 písm. b) a c) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“). O sťažnosti podanej sťažovateľom proti predmetnému uzneseniu rozhodol krajský súd ďalším z namietaných uznesení, ktorým uznesenie okresného súdu v bode I a II zrušil a sťažovateľa vzal do väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.

Sťažovateľ v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu namieta, že podľa jeho názoru „neboli a ani nie sú dané žiadne dôvody väzby, teda ani dôvody uvedené v § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku“.

obvinených. Preto túto zrejmú nezákonnosť sťažnostný súd vo vlastnej kompetencii napravil. . .“ Uvedené konštatovanie sťažnostného súdu som si dovolil odcitovať z dôvodu, že obdobná dôkazná situácia je, podľa môjho názoru, aj vo vzťahu k preventívnej väzbe. Okrem toho, že neexistujú žiadne, nieto ešte konkrétne dôvody zakladajúce preventívnu väzbu, tvrdenie okresného súdu, ktoré si osvojil aj sťažnostný súd „.

odlišné, a preto ich nemožno stotožňovať alebo zamieňať. Možno doplniť, že v rámci dôvodu preventívnej väzby sa pojem „opakovanie trestnej činnosti“ môže vzťahovať len na tú trestnú činnosť, pre ktorú je obvinený stíhaný a nemožno preto pod § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku subsumovať opakovanie akejkoľvek trestnej činnosti.

. . že v prípade prepustenia na slobodu by títo obvinení mohli pokračovať v trestnej činnosti, resp. trestnú činnosť dokonať. . .“. Je evidentné, že táto paušálna formulácia je použiteľná na akýkoľvek prípad, je v podstate iba parafrázovaním právnej úpravy preventívnej väzby, čo je, podľa môjho názoru, neprípustné, svojvoľné a nezákonné. Nepreskúmateľnosť väzobného dôvodu preventívnej väzby zvyšuje i skutočnosť, že paušálna formulácia k preventívnej väzbe je vyslovená ku všetkým obvineným, bez akéhokoľvek uvedenia aspoň okrajových a preskúmateľných skutočností, vzťahujúcich sa na preventívnu väzbu. Prvostupňový súd ani len neuviedol, v akej konkrétnej trestnej činnosti mám pokračovať, o čo sa opiera, z čoho vlastne vychádza a podobne, čo zakladá nepreskúmateľnosť rozhodnutia. Sťažnostný súd nechal bez povšimnutia moju námietku k väzobnému dôvodu uvedeného § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, kde som sa snažil poukázať na to, že už samotný návrh prokurátora Krajskej prokuratúry Nitra na moje väzobné stíhanie je zmätočný a nepreskúmateľný, pretože sa

V tejto súvislosti dodávam, že vo vzťahu k preventívnej väzbe nebezpečenstvo opakovania trestnej činnosti, pre ktorú je obvinený stíhaný, musí byť aktuálne, pričom obvinený musí byť vôbec schopný (spôsobilý) takú trestnú činnosť opakovať. Po tretie, okresný súd ale ani sťažnostný súd sa vôbec nevyrovnali s argumentáciou môjho obhajcu, ktorý jasne argumentoval a poukazoval na absenciu akéhokoľvek dôvodu

Dal za pravdu okresnému súdu, podľa ktorého všetky formálne a materiálne podmienky ďalšieho trvania preventívnej väzby sú dané. Okresný súd ale ani sťažnostný súd sa v mojom prípade vôbec nezamerali na posúdenie toho, či bol v mojej veci dodržaný zákonný imperatív naplnenia pojmu „konkrétne skutočnosti“, na základe ktorého by bola založená dôvodná obava, že budem konať spôsobom predpokladaným v § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. Po štvrté, pre vzatie obvineného do väzby sa okrem ďalších náležitostí vyžadujú nielen zistené skutočnosti podporené dôkazmi (nepravdivo ma „usvedčuje“ výlučne iba , osoba s kriminálnou minulosťou), ale najmä obava založená na konkrétnych dôvodoch. Obava, ktorá by umožňovala moje väzobné stíhanie z dôvodu preventívnej väzby, v mojom prípade však zjavne absentuje. Dokonca ani nevierohodná osoba (osoba s kriminálnou minulosťou) neuvádza žiadne skutočnosti o mojom údajnom pokračovaní z trestnej činnosti. Inými slovami, neexistujú žiadne, ani len nepravdivé údaje o mojom možnom pokračovaní v páchaní akejkoľvek trestnej činnosti.

Vzhľadom na uvedené v závere svojej sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol vo veci nálezom, ktorým by vyslovil porušenie jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2, 3 a 5 ústavy a podľa čl. 8 ods. 1, 2 a 5 listiny a práv podľa čl. 5 ods. 1 a 4 dohovoru uznesením okresného súdu sp. zn. 4 Tp 123/2014 z 8. novembra 2014 a uznesením krajského súdu sp. zn. 1 Tpo 60/2014 z 21. novembra 2014, predmetné rozhodnutia zrušil a priznal mu primerané finančné zadosťučinenie v sume 5 000 €, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ustanovenie čl. 127 ods. 1 ústavy limituje právomoc ústavného súdu vo vzťahu k ostatným orgánom verejnej moci princípom subsidiarity. Podľa neho rozhoduje ústavný súd o individuálnych sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb vo veci porušenia ich základných práv alebo slobôd v tých prípadoch, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Sťažovateľ sa ochrany svojich práv vo vzťahu k označenému rozhodnutiu okresného súdu mohol podľa zákona účinne domáhať (a aj sa domáhal) využitím opravného prostriedku sťažnosti. V tomto kontexte bol krajský súd ako druhostupňový súd povinný poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľa, ktorých porušenie namieta. Právomoc ústavného súdu je preto (s ohľadom na znenie čl. 127 ods. 1 ústavy) bezprostredne vo vzťahu k rozhodnutiu okresného súdu a k procesnému postupu okresného súdu predchádzajúcemu tomuto rozhodnutiu vylúčená. Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v časti týkajúcej sa namietaného porušenia označeného základného práva zaručeného ústavou a listinou a práva zaručeného dohovorom uznesením okresného súdu sp. zn. 4 Tp 123/2014 z 8. novembra 2014 odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie (podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

2. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2, 3 a 5 ústavy a čl. 8 ods. 1, 2 a 5 listiny a práv podľa čl. 5 ods. 1 a 4 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 1 Tpo 60/2014 z 21. novembra 2014

Sťažovateľ vidí porušenie svojich základných práv garantovaných čl. 17 ods. 1, 2, 3 a 5 ústavy a čl. 8 ods. 1, 2 a 5 listiny a práv garantovaných čl. 5 ods. 1 a 4 dohovoru v absencii zákonných podmienok, ktoré by napĺňali dôvody preventívnej väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. Je toho názoru, že konajúce súdy vo svojich rozhodnutiach zákonom požadované konkrétne skutočnosti zakladajúce dôvodnú obavu z konania predpokladaného citovaným ustanovením Trestného poriadku nijako neprezentovali.

Ústavný súd preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery všeobecného súdu tak môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01, II. ÚS 67/04).

Súdne preskúmanie zákonnosti pozbavenia osobnej slobody kladie nároky (okrem iného) na kvalitu preskúmania. Väzobné konanie týkajúce sa rozhodovania o osobnej slobode obvinenej osoby musí spĺňať niektoré fundamentálne požiadavky spravodlivého konania podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Jednou z nich je aj právo na náležité odôvodnenie rozhodnutia. Jeho obsahom je právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré preskúmateľným spôsobom jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Princíp spravodlivosti („fairness“) pritom zaväzuje súdy, aby pre svoje rozhodnutia poskytli dostatočné a relevantné dôvody (pozri napr. III. ÚS 135/04, III. ÚS 198/05).

Podľa názoru ústavného súdu je toto odôvodnenie väzby sťažovateľa ústavnoprávne akceptovateľné a konformné s obsahom príslušných článkov ústavy, listiny a dohovoru, pretože právne závery krajského súdu korešpondujú prezentovaným skutkovým zisteniam, pričom tieto zistenia nie sú výsledkom svojvôle, ale komplexného zhodnotenia skutkových okolností relevantných pre rozhodovanie o väzobnej otázke. Skutočnosť, že sťažovateľ má v uvedených súvislostiach odlišný názor na vyhodnotenie skutkového stavu a z neho vyvodený právny záver, ešte nezakladá sama osebe porušenie označených práv.

Ústavný súd dospel k záveru, že účinky uplatnenej právomoci vo veci rozhodujúceho krajského súdu v danom prípade sú zlučiteľné s obsahom sťažovateľom označených článkov ústavy, listiny a dohovoru, preto sťažnosť v danej časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Z týchto dôvodov ústavný súd už pri predbežnom prerokovaní sťažnosti rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia, a ďalšími návrhmi sťažovateľa sa nezaoberal.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. júna 2015