III. ÚS 257/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 257/2015

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. júna 2015 predbežne prerokoval sťažnosť , zastúpeného advokátom JUDr. Andrejom Dankom, Advokátska kancelária, Mlynské nivy 73/A, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Obdo 55/2013 z 9. septembra 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť od m ie t a ako zjavne neopodstatnenú.

Z predloženej sťažnosti, ktorá bola ústavnému súdu doručená bez príloh (okrem splnomocnenia, pozn.), vyplýva, že sťažovateľ vystupoval ako žalobca v konaní o dodanie tovaru vedenom na Okresnom súde Topoľčany (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 8 Cb 92/2012. Okresný súd v uvedenej veci rozsudkom z 25. februára 2013 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) uložil žalovanému povinnosť dodať tovar (špecifikovaný vo výroku rozsudku, pozn.) žalobcovi. Žalovaný včas podaným odvolaním napadol výrok rozsudku okresného súdu vo veci samej z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci a navrhol, aby odvolací súd žalobu zamietol. Krajský súd v Nitre (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn. 15 Cob 55/2013 z 3. júla 2013 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) rozsudok okresného súdu zmenil tak, že žalobu zamietol. Sťažovateľ proti rozsudku krajského súdu podal dovolanie, ktoré odôvodnil tým, že v konaní došlo k odňatiu možnosti konať pred súdom podľa § 237 písm. f) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“), nesprávnym právnym posúdením veci, ako aj prípustnosťou dovolania podľa § 238 ods. 1 OSP, keďže krajský súd svojím rozsudkom zmenil rozsudok prvostupňového súdu. O podanom dovolaní rozhodol najvyšší súd napadnutým rozsudkom. V odôvodnení svojho rozsudku najvyšší súd uviedol, že sa stotožnil s právnym názorom odvolacieho súdu, čo sa týka posúdenia platnosti zmluvy, k námietke sťažovateľa, že mu bola postupom odvolacieho súdu odňatá možnosť konať pred súdom, uviedol, že táto námietka je nedôvodná, pretože sťažovateľ nepreukázal tvrdenú skutočnosť a „mal sa podľa predložených dôkazov právo zúčastniť pojednávaní na súdoch obidvoch stupňov, predložiť svoje dôkazy, vyjadriť sa k nim, predniesť svoje prednesy. Skutočnosť, že žalobca ako tvrdí, nemal právo zaujať stanovisko k právnemu záveru odvolacieho súdu vyjadreného v odôvodnení napadnutého rozhodnutia dovolaním nie je odňatím možnosti konať pred súdom v zmysle § 237 f) O. s. p.“. V zmysle uvedených dôvodov najvyšší súd dovolanie sťažovateľa ako právne nedôvodné zamietol.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).

1. Sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu. Podstata jeho argumentácie spočíva v námietke nedostatočného a arbitrárneho odôvodnenia napadnutého rozsudku.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu dospel k záveru, že rozhodnutie je dostatočným spôsobom odôvodnené, najvyšší súd zrozumiteľne odôvodnil úvahy, ktoré zvolil pri rozhodovaní o nároku sťažovateľa, a právne závery, na ktorých je rozhodnutie založené, nemožno hodnotiť ako arbitrárne. Najvyšší súd podľa názoru ústavného súdu ústavne akceptovateľným spôsobom zdôvodnil, prečo dovolanie sťažovateľa zamietol, čím vlastne došlo k potvrdeniu rozsudku krajského súdu, ktorým krajský súd žalobu sťažovateľa zamietol. Tým základným a nosným dôvodom zamietnutia žaloby bola skutočnosť, že sťažovateľ žalobou žiadal, aby mu žalovaný povinný dodať tovar na základe zmluvy, ktorú krajský súd ako odvolací súd považoval za neplatnú. Z uvedeného dôvodu neplatnosti zmluvy krajský súd musel žalobu zamietnuť. Vzhľadom na to, že okresný súd žalobe sťažovateľa vyhovel a krajský súd zmenil rozsudok okresného súdu tak, že žalobu zamietol, bolo dovolanie ex lege podľa § 238 ods. 1 OSP prípustné v celom rozsahu, t. j. aj čo sa týka právneho posúdenia veci. Sťažovateľ v rámci svojho dovolania predostrel svoje argumenty ako reakciu na prekvapivé právne posúdenie veci krajským súdom, ktoré preskúmal v rámci dovolacieho konania najvyšší súd meritórne, pričom sa stotožnil s právnym posúdením veci tak, ako to vyjadril krajský súd svojím rozsudkom.

O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06). Takéto pochybenie v ústavnoprávnom zmysle však ústavný súd v napadnutom uznesení najvyššieho súdu nezistil. Nesúhlas sťažovateľa s obsahom napadnutého uznesenia najvyššieho súdu nie je dôkazom o jeho neústavnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor všeobecného súdu svojím vlastným. Navyše, posúdenie správnosti úvahy súdu je otázkou skutkovou, ktorú ústavnému súdu neprináleží hodnotiť.

Ústavný súd preto dospel k záveru, že prekvapivé právne posúdenie veci odvolacím súdom samo osebe nemožno považovať za porušenie základného práva na súdnu ochranu alebo za odopretie prístupu k súdnej ochrane podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a tiež ho nemožno považovať za odňatie možnosti konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f) OSP v prípade, že ide o zmeňujúce meritórne rozhodnutie odvolacieho súdu vo veci samej, pretože proti takémuto právnemu posúdeniu veci je možné brániť sa v rámci dovolacieho konania, ktoré je ex lege prípustné podľa § 238 ods. 1 OSP, a najvyšší súd je povinný meritórne preskúmať v dovolaní namietané právne posúdenie veci v rámci dovolacieho konania.

Ústavný súd v nadväznosti na uvedené a s poukazom na to, že obsahom označeného základného práva nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (II. ÚS 218/02, resp. I. ÚS 3/97), sťažnosť sťažovateľa, ktorou namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru samotným napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu, považujúc ho za arbitrárne odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Pokiaľ sťažovateľ poukazoval vo svojej sťažnosti na rozhodnutie ústavného súdu vo veci vedenej pod sp. zn. II. 541/2011, ústavný súd konštatuje, že právne závery ústavného súdu vychádzali opäť z inej procesnej situácie odlišnej od procesnej situácie sťažovateľa. V uvedenej veci sám dovolací súd zmenil právoplatný rozsudok odvolacieho súdu na základe tzv. prekvapivého právneho posúdenia veci, preto závery tam uvedené sa nemôžu vzťahovať na vec sťažovateľa.