III. ÚS 258/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 258/2014-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. apríla 2014 predbežne prerokoval sťažnosť , zastúpeného advokátom vo veci namietaného porušenia základného práva zaručujúceho rovnosť práv detí podľa čl. 41 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Košice II č. k. 25 P 1/2013-72 z 23. mája 2013 a rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k. 7 CoP 279/2013-108 z 30. septembra 2013 a takto

rozhodol:

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že rozsudkom okresného súdu sp. zn. 25 P 249/2009 z 28. júna 2012 bol zmenený rozsudok okresného súdu sp. zn. 39 C 117/2004 z 9. novembra 2005 v spojení s rozsudkom krajského súdu č. k. 8 CoP 8/2006-51 z 30. apríla 2007 tak, že zo strany sťažovateľa bolo zvýšené výživné na maloletého zo sumy 82,98 € najskôr na sumu 110 € mesačne, v ďalšom období na sumu 160 € mesačne a od 1júla 2012 bola určená suma výživného znížená na sumu 50 € mesačne. Zároveň okresný súd rozhodol aj o povinnosti uhrádzať dlžné výživné v mesačných splátkach po 50 € spolu s bežným výživným pod stratou výhody splátok. Rozsudkom krajského súdu č. k. 7 CoP 277/2012-373 z 28. februára 2013 však bol rozsudok okresného súdu č. k. 25 P 249/2009-264 vo výroku o znížení výživného od 1. júla 2012 do budúcnosti a o trovách konania zrušený a vec vrátená na ďalšie konanie s odôvodnením, že v priebehu odvolacieho konania po vyhlásení rozsudku súdu prvého stupňa malo dôjsť vo vzťahu k hodnoteniu možností a schopností otca plniť si vyživovaciu povinnosť voči maloletému dieťaťu k zmenám pomerov, ktoré mohli mať vplyv na ďalšie rozhodnutie o výživnom pre maloleté dieťa, pričom rozhodnutím odvolacieho súdu na prípadnom úplne novom skutkovom základe mala byť porušená zásada dvojinštantčnosti súdneho konania, čím by došlo k odňatiu možnosti účastníkov konať pred súdom. Po vykonaní ďalšieho dokazovania okresný súd rozsudkom č. k. 25 P 1/2013-72 z 23. mája 2013 zmenil rozsudok sp. zn. 39 C 117/2004 z 9. novembra 2005 v spojení s rozsudkom krajského súdu č. k. 8 CoP 8/2006-51 z 30. apríla 2007 tak, že sťažovateľovi bolo od 1. júla 2012 určené prispievať na výživu maloletého sumou 160 € mesačne s povolením splátok dlžného výživného v splátkach po 20 € spolu s bežným výživným. Na základe odvolania sťažovateľa potom krajský súd rozsudkom č. k. 7 CoP 279/2013-108 z 30. septembra 2013 rozsudok okresného súdu potvrdil ako vecne správny.

Podľa názoru sťažovateľa krajský súd svojím konaním a rozhodnutím porušil zásadu rovnosti účastníkov pred súdom zaručenú čl. 47 ods. 3 ústavy, keďže neprihliadal na skutočnosť, že matka maloletého skončila predchádzajúci pracovný pomer dobrovoľným rozhodnutím, avšak pokiaľ ide o príjmy sťažovateľa, prihliadal na vyplatenú finančnú výpomoc od odborovej organizácie aj výšku jednorazového odstupného. Namieta jednostrannosť v posudzovaní veci tvrdiac, že konajúce súdy nehodnotili každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti a neprihliadali na všetko, čo vyšlo v konaní najavo. Vyjadruje presvedčenie, že „k porušeniu práv došlo zjavnou neodôvodnenosťou ako aj arbitrárnosťou, teda svojvôľou súdu. Postup konajúceho súdu musí byť transparentný a spätne preskúmateľný. T. z. má to byť vyjadrené v odôvodnení rozhodnutia, konajúci súd musí odôvodniť svoj postup. Každé odôvodnenie má mať určitú kvalitu, obsah, tak ako to vyplýva z O. s. p. (§ 150). Samozrejme, že účastník nemá právo, aby súd vykonal všetky jeho dôkazy, má právo navrhnúť dôkazy a súd rozhodne ktoré vykoná, ktoré nie. Ale jednoznačne musí potom odôvodniť, prečo niektoré nevykonal a najmä od jedného účastníka sporu, prečo neprihliadol na skutkové zistenia, ktoré vyplynuli z vykonaných dôkazov, na ktoré zistenia prihliadol a pod… Ide preto o postup a rozhodnutie, ktoré je zjavne neodôvodnené a je takej intenzity, že má za dôsledok porušenie zákl. práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ako aj čl. 47 ods. 3 Ústavy SR.“.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonom upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (mutatis mutandis I. ÚS 6/04, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06, III. ÚS 42/07).

Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne... prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom, ktorý predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Článok 6 ods. 1 dohovoru každému zaručuje právo podať žalobu o uplatnenie svojich občianskych práv a záväzkov na súd. Takto interpretovaný článok zahŕňa právo na súd, do ktorého patrí právo na prístup k súdu. K nemu sa pridávajú záruky ustanovené čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu a zloženie súdu a vedenie konania. To všetko v súhrne zakladá právo na spravodlivé prerokovanie veci (rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva z 21. februára 1975, séria A, č. 18, s. 18, § 36). Právo na spravodlivé prerokovanie veci zahŕňa v sebe princíp rovnosti zbraní, princíp kontradiktórnosti konania, právo byť prítomný na pojednávaní, právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia a iné požiadavky spravodlivého procesu (III. ÚS 199/08).

Základné právo na rovnosť účastníkov súdneho konania podľa čl. 47 ods. 3 ústavy je potrebné vykladať vo väzbe na čl. 46 ods. 1 ústavy. Rovnosť účastníkov v občianskom súdnom konaní všeobecný súd zabezpečuje vytvorením rovnakých procesných možností na uplatnenie ich práv a plnenie ich povinností. Všetci účastníci konania majú rovnaké práva, ktoré uplatňujú a plnia za rovnakých procesných podmienok, bez zvýhodnenia alebo diskriminácie niektorej z procesných strán. Za súčasť tohto základného práva nemožno však považovať aj povinnosť súdu vykonať dôkazy označené (resp. navrhnuté) účastníkom súdneho konania, pretože princíp voľného hodnotenia dôkazov v konaní pred súdmi v spojení so zásadou spravodlivého rozhodnutia veci umožňuje sudcovi vykonať len tie dôkazy, ktoré podľa jeho uváženia k takémuto rozhodnutiu vedú. Do obsahu tohto základného práva nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia súdu ním navrhnutých dôkazov (napr. I. ÚS 75/96, I. ÚS 64/97, I. ÚS 98/97, III. ÚS 64/2011).

Súd prvého stupňa vykonal všetky dôkazy významné pre rozhodnutie, v súlade s § 132 O. s. p. vyhodnotil dôkazy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo prihliadal na všetko, čo vyšlo za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci, v dôsledku čoho je odôvodnenie napadnutého rozsudku presvedčivé a s jeho závermi sa odvolací sú v plnom rozsahu stotožňuje. Konajúci súd sa vysporiadal s námietkami otca uplatnenými v odvolaní, ktoré tvorili jeho obranu v priebehu konania na súde prvého stupňa a otec ani v priebehu odvolacieho konania neuviedol žiadne relevantné skutočnosti majúce za následok iné rozhodnutie o jeho návrhu na zníženie výživného, resp. návrhu matky na zvýšenie výživného.

Zároveň súd rozhodol o dlžnom výživnom za obdobie od 1. 9. 2009 do 31. 3. 2010 a od 1. 3. 2011 do 28. 2. 2012. Uvedený rozsudok bol odvolacím súdom potvrdený vo výroku o bežnom výživnom za obdobie od 1. 9. 2009 do 30. 6. 2012, dlžnom výživnom za obdobie od 1. 9. 2009 do 31. 3. 2010 a od 1. 3. 2011 do 28. 2. 2012 a zrušený vo výroku o zmene výživného od 1. 7. 2012 do budúcna, trovách konania a v rozsahu zrušenia vrátený na ďalšie konanie a to rozsudkom z 28. 2. 2013 č. k. 7CoP 277/2012-373.

o výživnom pre . Súd prvého stupňa teda správne zameral dokazovanie na zistenie zmien pomerov u účastníkov konania, ktoré nastali po 1. 7. 2012. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s hodnotením potencionálnych možností, schopností a majetkových pomerov otca súdom prvého stupňa v súlade s ust. § 75 ods. 1 vety druhej Zákona o rodine, z ktorého vyplýva, že na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného prihliadne súd aj vtedy, ak sa povinný vzdá bez dôležitého dôvodu výhodnejšieho zamestnania, zárobku alebo majetkového prospechu, rovnako prihliadne aj na neprimerané majetkové riziká, ktoré povinný na seba berie. Z uvedeného ustanovenia zároveň nevyplýva, že vzdanie sa výhodnejšieho zamestnania, zárobku alebo majetkového prospechu musí mať špekulatívny charakter za účelom pokusu uniknúť

ohrozené. Na zníženie príjmu povinného rodiča je možno preto prihliadnuť len v prípade preukázania dôležitého dôvodu, ktorý vznikol objektívne bez zavinenia povinného rodiča, ktorým môže byť napríklad výrazné zhoršenie zdravotného stavu znemožňujúceho výkon práce, skončenie pracovného pomeru z organizačných dôvodov a podobne, teda dôvody, ktoré povinný rodič nemôže ovplyvniť. V tomto prípade bolo nepochybne preukázané, že k ukončeniu pracovného pomeru otca došlo v dôsledku jeho zhoršeného zdravotného stavu, avšak zamestnávateľom, mu bolo ponúknuté pracovné miesto zodpovedajúce jeho zdravotnému stavu, ktoré otec odmietol. Hypotetické dôvody, pre ktoré otec odmietol ponúknuté pracovné miesta, pretože podľa jeho názoru by bolo možné zhodnotiť jeho zdravotnú spôsobilosť vykonávať ponúknutú prácu až po prijatí pracovného miesta a následnom lekárskom vyšetrení, nemožno akceptovať, pretože práve uvedené konanie otca napĺňa predpoklady pre posúdenie jeho potencionálnych možností a schopností v zmysle ust. § 75 ods. 1 vety druhej Zákona o rodine, pretože sa ani nepokúsil prijať

Pokiaľ ide o schopnosť jeho, manželky zabezpečovať starostlivosť o mal. Sebastiana, prípadne pracovnoprávnu spôsobilosť, je potrebné uviesť, že samotná dlhodobá práceneschopnosť otcovej manželky nepreukazuje aj jej neschopnosť zabezpečovať starostlivosť o mal. Sebastiana vo veku piatich rokov, čím otec argumentuje vo vzťahu k nemožností zotrvania v predchádzajúcom pracovnom pomere, pretože pokiaľ by jej zdravotný stav bol natoľko vážny, bol by dôvod na priznanie invalidného dôchodku, prípadne statusu zdravotne ťažko postihnutej osoby.

Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 O. s. p. ako vecne správny potvrdil a podľa ods. 2 citovaného ustanovenia sa v celom rozsahu stotožnil s jeho odôvodnením.“.

Ústavný súd nezistil, že by relevancia námietok smerujúcich proti napadnutému rozsudku krajského súdu v kontexte posúdenia eventuálneho porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy umožňovala dospieť k záveru, ktorý by odôvodňoval vyslovenie porušenia uvedeného práva. Námietky sťažovateľa, že matka nepreukázala skutočné vynakladanie všetkých výdavkov na maloletého (napríklad na športové aktivity maloletého), nie sú spôsobilé viesť k zásahu ústavného súdu do výsledkov konania pred všeobecnými súdmi. Krajský súd totiž v napadnutom rozsudku poukázal na to, že potreby maloletého sa zvýšili nielen v dôsledku športovej činnosti, ale v súvislosti s jeho vekom, rastom, školskou dochádzkou a ďalšími faktormi, s prihliadnutím na ktoré považoval za nevyhnutné ustáliť vyživovaciu povinnosť otca v sume, ktorá bola ustálená rozsudkami súdov oboch stupňov. Neodôvodnené sú aj námietky sťažovateľa, že krajský súd prihliadal na pokles jeho príjmu následkom vzdania sa výhodnejšieho zamestnania jednostranne, keďže v dôsledku stotožnenia sa s rozsudkom okresného súdu podľa § 219 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku je potrebné pri hodnotení rozsudku krajského súdu vychádzať aj z obsahu rozsudku okresného súdu, z ktorého na strane 6 vyplýva, že okresný súd „nezohľadnil znížený príjem u matky vychádzajúc z oznámenia jej bývalého zamestnávateľa... , podľa ktorého by táto dosiahla v prípade ak by neodmietla náhradné miesto priemerný čistý mesačný príjem 848,19 Eura“. Ústavnú relevanciu pritom nedosahujú ani ostatné námietky sťažovateľa, keďže sťažovateľ nespochybnil svoj príjem zo sociálnej výpomoci poskytnutej odborovou organizáciou ani z vyplateného odstupného a samotná skutočnosť, že nejde o pravidelné príjmy, ešte neznamená, že pri rozhodovaní súdov o určení výživného nemajú byť zohľadnené.

Rovnako neobstojí ani argumentácia sťažovateľa, že krajský súd jednostrannosťou svojho rozhodovania porušil zásadu rovnosti účastníkov pred súdom garantovanú základným právom na rovnosť účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 3 ústavy. Označeným základným právom sú totiž chránené procesné práva účastníkov v súdnom konaní, ktorých porušenie sťažovateľ nenamietal. Ústavný súd ani nezistil, že by v súvislosti s napadnutým uznesením krajského súdu bola niektorá zo strán sporu procesne zvýhodnená alebo diskriminovaná tým, že by sa niektorým z jej návrhov konajúci súd nezaoberal alebo že by sťažovateľ nemal možnosť zaujať stanovisko k otázkam a okolnostiam relevantným pre rozhodovanie všeobecného súdu o uvedených návrhoch na nariadenie predbežného opatrenia. Sťažovateľ tiež nepredložil žiadnu argumentáciu svedčiacu o porušení základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy, medzi ktoré patrí právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, právo na prerokovanie veci verejne a v prítomnosti účastníka konania a právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom.

Ústavný súd preto s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (II. ÚS 218/02, resp. I. ÚS 3/97), a vzhľadom na celkovú absenciu priamej súvislosti medzi označenými základnými právami zaručenými čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj základným právom na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy na jednej strane a namietaným rozsudkom na strane druhej sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

V Košiciach 24. apríla 2014