III. ÚS 259/2015

Odôvodnenie:

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. januára 2015 doručená sťažnosť , , a , , obaja toho času v Ústave na výkon väzby Leopoldov (ďalej len „sťažovatelia“), vo veci namietaného porušenia ich základného práva podľa čl. 17 ods. 2 a ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 5 ods. 1 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. Tp 113/2014 a uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 6 Tpo 78/2014 zo 4. novembra 2014.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovatelia sú stíhaní pre trestný čin podvodu podľa § 221 ods. 1 a. 3 písm. c) a ods. 4 písm. a) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov a uznesením okresného súdu sp. zn. Tp 113/2014 z 26. októbra 2014 boli vzatí do väzby podľa § 87 ods. 2 z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. b) a c) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“).

Sťažovatelia v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu uvádzajú, že proti predmetnému uzneseniu okresného súdu bezprostredne po jeho vyhlásení 26. októbra 2014 „zahlásili do zápisnice sťažnosť“, pričom podanú sťažnosť prostredníctvom obhajcu odôvodnili písomným podaním, ktoré v rámci zákonnej trojdňovej lehoty 29. októbra 2014 odovzdali na poštovú prepravu.

O podanej sťažnosti rozhodol krajský súd namietaným uznesením zo 4. novembra 2014, ktorým sťažnosť ako nedôvodnú podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zamietol. Sťažovatelia na tomto mieste uvádzajú, že z odôvodnenia predmetného uznesenia vyplýva, že do dňa rozhodovania krajského súdu písomné odôvodnenie sťažnosti sťažovateľov, ktoré bolo doručované poštou, krajskému súdu predložené nebolo.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej o zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Ústavný súd tak môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).

1. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy uznesením krajského súdu sp. zn. 6 Tpo 78/2014 zo 4. novembra 2014

Sťažovatelia vidia porušenie svojho základného práva garantovaného čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy v skutočnosti, že bolo v konaní pred krajským súdom ako opravnou inštanciou zmarené ich právo predniesť v rámci svojej obrany vlastné argumenty proti vzatiu do väzby.

Ústavný súd konštatuje, že argumentačné námietky relevantného charakteru (na ktoré ako také má súd povinnosť reflektovať) produkované obhajobou v rámci väzobného výsluchu prezentované v odôvodnení prvostupňového uznesenia okresného súdu sú v podstate totožné s dôvodmi obsiahnutými v sťažnosti sťažovateľov, ktorú podali proti uzneseniu okresného súdu (námietky nesplnenia hmotnoprávnych predpokladov väzby: nedostatočne podložená dôvodnosť podozrenia zo spáchania vyšetrovaných skutkov a absencia konkrétnych skutočností opodstatňujúcich dôvodnú obavu z marenia vyšetrovania sťažovateľmi, ako aj z pokračovania v trestnej činnosti).

Ústavný súd je tak toho názoru, že z hľadiska materiálnej ochrany ústavnosti pochybenie vo väzobnom konaní možno kvalifikovať ako pochybenie formálne, ktoré nemalo materiálny dopad na ochranu označeného základného práva sťažovateľov, keďže sa v konečnom dôsledku krajský súd s relevantnou argumentáciu sťažovateľov oboznámil (prostredníctvom obsahu zápisnice o výsluchu, ako aj prostredníctvom odôvodnenia uznesenia okresného súdu) a ako takou vo svojom rozhodnutí aj zaoberal.

Vzhľadom na uvedené posúdil ústavný súd námietku porušenia čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy uznesením krajského súdu sp. zn. 6 Tpo 78/2014 zo 4. novembra 2014 ako zjavne neopodstatnenú a odmietol ju podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 5 ods. 1 a 4 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 6 Tpo 78/2014 zo 4. novembra 2014

Ústavný súd osobitne vo vzťahu k sťažovateľmi formulovanej námietke porušenia čl. 5 ods. 1 a 4 dohovoru v kontexte argumentácie obsiahnutej v danej časti sťažnosti upriamuje pozornosť na ustálenú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej je ustanovenie čl. 5 ods. 4 dohovoru aplikovateľné na situáciu následnej previerky zákonnosti väzby (v prípadoch žiadosti obvineného o prepustenie na slobodu a predĺženie lehoty trvania väzby). Ustanovenie čl. 5 ods. 4 dohovoru teda nie je na prípad sťažovateľov, u ktorých išlo o prvotnú súdnu kontrolu zákonnosti obmedzenia osobnej slobody nasledujúcu bezprostredne po „zatknutí“ (prvotné rozhodovanie o vzatí do väzby), aplikovateľné. U sťažovateľov prichádzala do úvahy aplikácia ustanovenia čl. 5 ods. 3 dohovoru.

Ako z prezentovaného skutkového stavu vyplýva, lehota na podanie sťažnosti uplynula sťažovateľom (prokurátor sa sťažnosti po vyhlásení prvostupňového uznesenia vzdal) 29. októbra 2014. Okresný súd predložil podané sťažnosti spolu so spisovým materiálom nadriadenému súdu 30. októbra 2014. Ustanovenie § 190 ods. 2 písm. c) Trestného poriadku bolo tak zo strany okresného súdu dodržané. V zmysle § 192 ods. 3 Trestného poriadku začala pre nadriadený súd rozhodujúci o sťažnosti sťažovateľov inštruktívna lehota piatich dní plynúť od predloženia veci okresným súdom, teda od 30. októbra 2014, pričom krajský súd v uvedenej lehote 4. novembra 2014, tak ako mu ukladá citované ustanovenie, o sťažnosti rozhodol. Medzitým 3. novembra 2014 bolo okresnému súdu doručené odôvodnenie sťažnosti sťažovateľov. Okresný súd, aj keď expressis verbis označenú situáciu Trestný poriadok konkrétne neupravuje, bol povinný v zákonnej lehote podané odôvodnenie sťažnosti bezodkladne predložiť krajskému súdu, keďže časový priestor, keď krajský súd rozhodol až nasledujúci deň, stále existoval. Možno konštatovať, že zo strany okresnému súdu došlo k faktickému pochybeniu.

Treba však povedať, že okresný súd participuje na sťažnostnom konaní vyložene v technickej rovine, keď je povinný uplatnený opravný prostriedok spolu so spisovým materiálom predložiť nadriadenému súdu (pokiaľ mu sám nevyhovie), garantom kontradiktórnosti konania v rámci sťažnostného konania je však výlučne nadriadený súd.

Pre zjavný nedostatok relevantnej príčinnej súvislosti tak ústavný súd sťažnosť sťažovateľov v označenej časti kvalifikoval ako zjavne neopodstatnenú.