III. ÚS 261/2026

1. Postupom Okresného súdu Nové Zámky v konaní pod sp. zn. 4Csp/157/2021 b o l o p o r u š e n é základné právo sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a jej právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Okresnému súdu Nové Zámky v konaní pod sp. zn. 4Csp/157/2021 p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.

3. Sťažovateľke p r i z n á v a finančné zadosťučinenie 300 eur, ktoré j e jej Okresný súd Nové Zámky p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd Nové Zámky j e p o v i n n ý nahradiť sťažovateľke trovy konania 507,20 eur a zaplatiť ich jej právnemu zástupcovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

5. Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti n e v y h o v u j e .

Odôvodnenie:

1. Sťažovateľka sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 1. apríla 2026 domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) postupom okresného súdu v konaní označenom v záhlaví tohto uznesenia.

Vo zvyšnej časti ústavnú sťažnosť odmietol. II. Skutkové východiská 3. Sťažovateľka ako spotrebiteľka sa žalobou doručenou okresnému súdu 6. decembra 2021 domáha proti žalovanej banke zaplatenia primeraného finančného zadosťučinenia 2 016,40 eur. Okresný súd rozsudkom zo 6. marca 2023 uložil žalovanej povinnosť zaplatiť sťažovateľke 100 eur (výrok I), vo zvyšnej časti žalobu zamietol (výrok II) a žalovanej uložil povinnosť nahradiť sťažovateľke trovy konania v rozsahu 100 % zo sumy 100 eur (výrok III). Sťažovateľka rozsudok okresného súdu vo výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti a výroku o trovách konania napadla odvolaním, o ktorom rozhodol Krajský súd v Nitre (ďalej len „krajský súd“) 18. októbra 2023 tak, že rozsudok okresného súdu v napadnutých výrokoch potvrdil, žalovanej zároveň priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. Výrok I rozsudku okresného súdu nadobudol právoplatnosť 6. apríla 2023, výroky II a III sa stali právoplatnými 29. decembra 2023.

6. Okresný súd 5. júna 2024 návrh na odpustenie zmeškania lehoty na podanie dovolania zamietol. Následne bol spis 18. júla 2024 predložený najvyššiemu súdu na účel rozhodnutia o dovolaní. Na základe ústavnej sťažnosti sťažovateľky bolo uznesenie okresného súdu o zamietnutí návrhu na odpustenie zmeškania lehoty nálezom ústavného súdu č. k. IV. ÚS 383/2024-32 z 22. októbra 2024 zrušené a vec vrátená okresnému súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie.

vrátený 21. augusta 2025. 8. Proti uzneseniu najvyššieho súdu podala sťažovateľka 27. októbra 2025 ústavnú sťažnosť, dôvodiac, že najvyšší súd založil svoje uznesenie o odmietnutí dovolania na uznesení okresného súdu z 5. júna 2024, ktoré však bolo ústavným súdom zrušené, pričom okresný súd opätovne o návrhu na odpustenie zmeškania lehoty na podanie dovolania dosiaľ nerozhodol.

Uznesením z 30. marca 2026 okresný súd sťažnosť sťažovateľky proti uzneseniu zo 4. apríla 2024 o výške trov prvoinštančného konania zamietol. 12. Okresný súd následne predložil spis na najvyšší súd na opätovné rozhodnutie o dovolaní sťažovateľky. Konanie je na najvyššom súde vedené pod sp. zn. 5CdoS/5/2026.

15. Okresný súd k sťažnosti uviedol, že v rámci konania bolo potrebné vyhodnotiť množstvo listinných dôkazov. Právny zástupca sťažovateľky žiadal dvakrát odročiť pojednávanie z dôvodu, že nemal dostatok času na prípravu pojednávania, resp. že nebola dodržaná 5-dňová lehota na prípravu pojednávania v zmysle § 178 ods. 2 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“). Okresný súd prieťahy v konaní nespôsobil. V čase od 18. júla 2024 do 21. augusta 2025 sa spis nachádzal na najvyššom súde v dôsledku podaného dovolania. Z registra súdu vyplýva, že v ESS (elektronickom súdnom spise) bol 6. novembra 2024 vložený nález ústavného súdu č. k. IV. ÚS 383/2024-32 z 22. októbra 2024. Preto je na škodu veci, že najvyšší súd pred vydaním uznesenia o odmietnutí dovolania pre oneskorenosť túto skutočnosť nezistil, a tak nemal vedomosť, že uznesenie okresného súdu z 5. júna 2024 o zamietnutí návrhu na odpustenie zmeškania lehoty na podanie dovolania bolo predmetným nálezom zrušené. Okresný súd zároveň uviedol chronologický prehľad úkonov uskutočnených v napadnutom konaní. 16. Ústavný súd nevyhodnotil ako nevyhnutné vyžiadať si stanovisko sťažovateľky ku skutočnostiam uvádzaným vo vyjadrení okresného súdu, keďže obsahovalo najmä poukaz na okolnosti známe sťažovateľke zo spisu, resp. z priebehu konania.

V. Posúdenie dôvodnosti ústavnej sťažnosti

Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu

V súlade s judikatúrou ESĽP v rámci prvého kritéria ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02). Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj ústavnú sťažnosť sťažovateľky.

Pri posudzovaní prvého kritéria – zložitosti veci – dospel ústavný súd k záveru, že ide o vec (nárok spotrebiteľa na zaplatenie finančného zadosťučinenia 2 016,40 eur), ktorá nevykazuje črty mimoriadnej skutkovej či právnej zložitosti a tvorí bežnú súčasť rozhodovacej agendy všeobecných súdov.

23. Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria, teda správania sťažovateľky v konaní, ústavný súd nezistil takú okolnosť, ktorá by mala byť osobitne zohľadnená na jej ťarchu pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v konaní k zbytočným prieťahom. Okresný súd v tomto smere poukazuje na dve žiadosti právneho zástupcu sťažovateľky o odročenie pojednávania z dôvodu nedostatku času na prípravu pojednávania, resp. nedodržania lehoty na prípravu pojednávania podľa § 178 ods. 2 CSP. Nedodržanie lehoty na prípravu pojednávania je však objektívnym dôvodom, ktorý nemožno pričítať sťažovateľke na ťarchu.

konania. Okresný súd po tom, keď mu ústavný súd doručil nález sp. zn. IV. ÚS 383/2024 z 22. októbra 2024, ktorým zrušil uznesenie okresného súdu o zamietnutí návrhu na odpustenie zmeškania lehoty na podanie dovolania, na predmetnú skutočnosť neupozornil najvyšší súd, na ktorom sa v tom čase nachádzal spis vo veci sťažovateľky na rozhodnutie o dovolaní.

25. Okresný súd o sťažnosti sťažovateľky proti uzneseniu o výške náhrady trov prvoinštančného konania zo 4. apríla 2024 rozhodol 30. marca 2026, teda takmer po dvoch rokoch od podania sťažnosti (10. mája 2024), pričom tak mohol a mal učiniť ešte pred prvotným predložením veci najvyššiemu súdu na rozhodnutie o dovolaní.

27. Keďže ústavný súd dospel k záveru o porušení čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru a napadnuté konanie dosiaľ nie je právoplatne skončené (konanie je aktuálne v štádiu rozhodovania najvyššieho súdu o dovolaní sťažovateľky, pričom po rozhodnutí o dovolaní bude okresný súd minimálne doručovať predmetné rozhodnutie stranám sporu), ústavný súd podľa čl. 127 ods. 2 ústavy prikázal, aby okresný súd v napadnutom konaní konal bez zbytočných prieťahov (bod 2 výroku tohto nálezu).

30. Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

O sťažnosti sťažovateľky proti uzneseniu o výške náhrady trov konania bolo v čase podania ústavnej sťažnosti už rozhodnuté (uznesenie z 30. marca 2026, podanie ústavnej sťažnosti 1. apríla 2026). 32. Po komplexnom zohľadnení všetkých relevantných skutočností ústavný súd dospel k záveru, že okolnosti veci opodstatňujú priznanie finančného zadosťučinenia 300 eur (bod 3 výroku nálezu). Keďže sťažovateľka sa domáhala priznania finančného zadosťučinenia 1 417,50 eur, v prevyšujúcej časti finančného zadosťučinenia ústavný súd ústavnej sťažnosti nevyhovel (bod 5 výroku nálezu).

33. Ústavný súd napokon rozhodol aj o náhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom. 34. Podľa § 73 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti nahradil inému účastníkovi konania alebo štátu trovy konania. 35. Pri výpočte trov právneho zastúpenia sťažovateľky ústavný súd vychádzal z vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov [§ 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 13a ods. 1 písm. a) a c), § 16 ods. 3, § 18 ods. 3 vyhlášky]. Základná sadzba odmeny za úkon právnej služby uskutočnený v roku 2026 je 396,50 eur a hodnota režijného paušálu je 15,86 eur. Sťažovateľke vznikol nárok na náhradu trov konania za dva úkony právnej služby uskutočnené v roku 2026 (prevzatie a príprava zastúpenia, podanie ústavnej sťažnosti ústavnému súdu). Právny zástupca sťažovateľky je platiteľom dane z pridanej hodnoty, preto sa odmena advokáta zvyšuje o 23 % DPH (189,68 eur). Na základe popísaného vyčíslenia by sťažovateľke prináležala náhrada trov konania 1 014,40 eur. 36. Ústavný súd však už k priznávaniu náhrady trov konania o ústavnej sťažnosti judikoval, že § 73 zákona o ústavnom súde svojou štruktúrou (vzťah odseku 1 a 3) vytvára koncept založený na východisku, podľa ktorého účastník konania na ústavnom súde v zásade sám znáša trovy takého konania a len v odôvodnených (i) prípadoch ústavný súd môže (ii) podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti nahradil inému účastníkovi konania alebo štátu trovy konania. Zákon o ústavnom súde nestavia právo na náhradu trov konania do nárokovateľnej polohy, ako to je v iných druhoch regulovaných právno-aplikačných procesoch (napr. civilné sporové konanie, správne súdne konanie, exekučné konanie a ďalšie). Ústavný súd teda disponuje širokým priestorom na úvahu o tom, či vôbec priznať náhradu trov konania, a ak áno, v akom rozsahu (III. ÚS 209/2020). 37. V posudzovanej veci ústavný súd prihliadol na špecifiká prípadu spočívajúce v tom, že ústavnou sťažnosťou sú namietané prieťahy v konaní, pričom spis mestského súdu nie je obsiahly (z hľadiska počtu uskutočnených úkonov súdu a strán sporu), predmetom ústavnej sťažnosti je zo skutkového a z právneho hľadiska problematika, ktorú možno označiť ako jednoduchú. Zároveň ústavný súd uvádza, že sťažovateľka bola úspešná v rozsahu namietaného porušenia práv podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru okresným súdom, nie však aj vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 36 ods. 1 listiny. Vzhľadom na uvedené ústavný súd vyhodnotil ako dôvodné uložiť okresnému súdu ako účastníkovi konania o ústavnej sťažnosti povinnosť nahradiť sťažovateľke trovy konania iba sčasti (§ 73 ods. 3 zákona o ústavnom súde), a to v rozsahu ½ z vyčíslenej výšky v bode 35 tohto nálezu, t. j. 507,20 eur (bod 4 výroku nálezu). 38. Priznanú náhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľky (§ 62 zákona o ústavnom súde v spojení s § 263 ods. 1 CSP) v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.