III. ÚS 26/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 26/2016-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. januára 2016 predbežne prerokoval sťažnosť – Česká republika, , zastúpených advokátom JUDr. Jozefom Holičom, Lužická 7, Bratislava, vo veci namietaného porušenia ich práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 308/2013, 3 Cdo 309/2013 zo 14. januára 2015, uzneseniami Krajského súdu v Bratislave č. k. 3 Co 1/2013-1461 z 28. februára 2013 a č. k. 3 Co 3/2013-1463 z 28. februára 2013 a uzneseniami Okresného súdu Bratislava III č. k. 7 C 157/2001-1153 z 24. októbra 2012 a č. k. 7 C 157/2001-1262 z 18. mája 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť – odmieta.

Vo svojej argumentácii sťažovatelia poukazujú na obsah predchádzajúcich sťažností podaných proti uzneseniu krajského súdu č. k. 3 Co 1/2013-1461 z 28. februára 2013 (vedených pod sp. zn. III. ÚS 416/2013 a sp. zn. II. ÚS 665/2014), ktoré ústavný súd odmietol pre nedostatok zákonom predpísaných náležitostí. Nadväzne na to vyjadrujú nesúhlas s dĺžkou súdneho konania, vedením dotknutého sporu okresným súdom «v registri „C“» a nerešpektovaním na prípad dopadajúcich kogentných právnych noriem. Zároveň odôvodňujú naplnenie dovolacích dôvodov podľa § 237 ods. 1 písm. b), c) a f) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), s ktorých existenciou sa podľa sťažovateľov najvyšší súd dostatočne nevysporiadal. Napadnuté uznesenia sťažovatelia považujú za nepreskúmateľné a neodôvodnené, čím im mala byť postupom najvyššieho súdu odňatá možnosť konať pred súdom. V sťažnosti sa opakovane vracajú k priebehu konania pred okresným súdom a krajským súdom ako súdom odvolacím, zaoberajú sa právnym posúdením ich prípadu a poukazujú aj na okolnosti nasvedčujúce existencii zbytočných prieťahov v danom súdnom konaní, v ktorých vidia existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa v zmysle § 150 OSP na nepriznanie náhrady trov konania. V uvedených súvislostiach napokon vo svoje argumentácii namietajú porušenie práv zaručených čl. 20 ods. 1 a 3, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého môže ústavný súd konať o namietanom porušení práv sťažovateľov a vecne sa zaoberať predloženými sťažnosťami iba vtedy, ak sa sťažovatelia nemôžu domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automaticky nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovatelia môžu domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06).

Ústavný súd v tejto súvislosti predstavuje ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05). Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

Pokiaľ ide o uznesenia okresného súdu, ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že proti týmto uzneseniam bolo možné podať odvolanie, čo sťažovatelia aj využili. Uznesenia okresného súdu č. k. 7 C 157/2001-1153 z 24. októbra 2012 a č. k. 7 C 157/2001-1262 z 18. mája 2011, ako aj sťažovateľmi namietaný postup tohto súdu, ktorý ich vydaniu predchádzal, teda bol predmetom súdneho prieskumu realizovaného krajským súdom. S prihliadnutím na to bolo preto potrebné tú časť sťažnosti, ktorou sťažovatelia namietajú porušenie práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru, odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci ústavného súdu.

V súvislosti s uvedeným nedostatkom sťažnosti ústavný súd pripomína, že takéto nedostatky nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na takýto postup slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom, pričom z doterajšej rozhodovacej činnosti ústavného súdu jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania (napr. III. ÚS 206/2010, IV. ÚS 159/2010, IV. ÚS 213/2010). Ústavný súd už vo svojom uznesení sp. zn. II. ÚS 117/05 z 11. mája 2005 uviedol: „Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov advokát je povinný dôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonom ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom.“ Aj v súvislosti s tým naďalej zostáva v platnosti zásada „vigilantibus iura scripta sunt“, t. j. bdelým patrí právo, o to zvlášť, ak ide o osoby práva znalé (napr. advokáta).

Vzhľadom na uvedené považoval ústavný súd sťažovateľmi doručenú sťažnosť v časti, v ktorej namietali porušenie označeného práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu č. k. 3 Co 3/2013-1463 z 28. februára 2013, za nespĺňajúcu zákonom predpísané náležitosti.

Podstatou práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru je zaručiť každému prístup k súdu. Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu vo veci konať a rozhodnúť (II. ÚS 88/01, II. ÚS 517/2014). K tomu sa pridávajú záruky spravodlivého procesu vzťahujúce sa na organizáciu a zloženie súdu, ako aj na vedenie konania. To všetko v súhrne zakladá právo na spravodlivé prejednanie veci (rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva z 21. februára 1975, séria A, č. 18, s. 18, § 36). Právo na spravodlivé prejednanie veci zahŕňa v sebe princíp rovnosti zbraní, princíp kontradiktórnosti konania, právo byť prítomný na pojednávaní, právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia a iné požiadavky spravodlivého procesu (III. ÚS 199/08). V zmysle rozhodovacej činnosti Európskeho súdu pre ľudské práva v prípadoch namietaného porušenia práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sa úloha súdu sústreďuje na zistenie, či konanie ako celok vrátane dokazovania (spôsobu vykonania dôkazov) malo spravodlivý charakter (napr. rozsudok vo veci Van Mechelen a iní proti Holandsku z 23. 4. 1997, § 49, § 50;

rozsudok

A. M. proti Taliansku zo 14. 12. 1999, § 23, § 24).

Krajský súd v relevantnej časti napadnutého uznesenia č. k. 3 Co 1/2013-1463 z 28. februára 2013 po uvedení obsahu § 142 ods. 1 a § 146 ods. 2 OSP uviedol: „V danom prípade sa dôvodnosť podania žaloby posudzuje procesne. Nerozhoduje, aký by bol výsledok konania, ak by nedošlo k späťvzatiu žaloby, ale to, či žalovaný (odporca) splní to, čoho sa žalobca (navrhovateľ) domáha, a len preto vezme žalobu späť. Zavinenie je možno posudzovať len z procesného hľadiska, nie podľa hmotného práva, lebo potom by šlo o posudzovanie dôvodnosti nároku vo veci samej, takže by po zastavení konania súd ďalej skúmal dôvodnosť nároku vo veci samej. Preto ak vzal navrhovateľ návrh späť, z procesného hľadiska platí (ak nejde o prípad § 146 ods. 2 veta druhá), že zavinil, že konanie muselo byť zastavené a je preto povinný nahradiť náklady konania odporcovi. Odvolací súd rovnako ako súd prvého stupňa dospel k názoru, že navrhovatelia späťvzatím návrhu voči odporcom 2/ a 3/ zavinili zastavenie konania, a sú preto povinní nahradiť trovy konania odporcom. V danom prípade, teda nedošlo k splneniu toho, čoho sa navrhovatelia domáhali v návrhu na začatie konania. V odvolaní navrhovatelia poukazovali na to, že ich návrh bol dôvodný. V tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že súd dôvodnosť návrhu skúma v merite veci, čo v danom prípade neprichádzalo do úvahy, vzhľadom na späťvzatie návrhu. Pri späťvzatí návrhu sa dôvodnosť podania návrhu na začatie konania posudzuje procesne, teda neskúma sa aký by bol výsledok konania, keby nedošlo k späťvzatiu návrhu. Odvolací súd dospel k názoru, že súd prvého stupňa postupoval správne, keď zaviazal navrhovateľov 1/ a 2/ zaplatiť odporcom 2/ a 3/ náhradu trov konania. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie potvrdil podľa § 219 ods. 1 O. s. p. ako vecne správne.“

Ako neopodstatnenú najvyšší súd vyhodnotil aj námietku o naplnení procesnej vady podľa § 237 písm. c) OSP, keď uviedol, že uvedené ustanovenie sa „nevzťahuje na akékoľvek prípady vád vo vzťahu medzi zastúpeným a jeho zástupcom; dopadá len na tie procesné situácie, v ktorých zastúpený subjekt nemal procesnú spôsobilosť (napríklad maloleté dieťa) a - zároveň - nebol riadne zastúpený (napríklad zákonným zástupcom). Existencia vady takej povahy ale zo spisu nevyplýva“.

K neprípustnosti dovolania na podklade procesnej vady podľa § 237 písm. g) OSP najvyšší súd v podstatnom uviedol, že v tejto súvislosti je právne významný vzťah sudcu k veci, k účastníkom konania alebo k ich zástupcom, pričom vylúčenie sudcu predstavuje výnimku z ústavnej zásady, že nikto nesmie byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi. Poznamenal, že z prejednávania a rozhodovania pridelenej veci možno sudcu vylúčiť len výnimočne a len zo «závažných dôvodov, ktoré sudcovi zjavne bránia rozhodnúť v súlade so zákonom, objektívne, nezaujato a spravodlivo. Samotný subjektívny názor účastníka konania, že v osobe určitého sudcu sú dané okolnosti vylučujúce ho z prejednávania a rozhodovania veci, nezakladá ešte bez ďalšieho dôvod pre legitímne obavy z jeho nestranného a nezaujatého rozhodovania. Z obsahu dovolania vyplýva, že dôvody vylučujúce sudkyňu prvého stupňa vyvodzujú dovolatelia iba z procesného postupu v konaní (najmä z predmetného „konfliktu“) a tiež z oboch rozhodnutí o trovách konania, ktoré považujú za nesprávne, nezákonné a nespravodlivé. Takáto námietka žalobcov sa podľa právneho názoru dovolacieho súdu netýka okolností, ktoré by z hľadiska § 14 ods. 1 O. s. p. bolo možné považovať za právne relevantné. Obsah spisu nedáva podklad pre záver, že v prípade predmetnej sudkyne boli dané okolnosti vylučujúce sudcu z prejednávania a rozhodovania veci, teda že by mala (v prípade žalobcov negatívny) vzťah k účastníkom konania, ich zástupcom alebo prejednávanej veci.».

Keďže dovolaciu námietku nesprávneho právneho posúdenia veci možno vyvodiť len v procesne prípustnom dovolaní a takúto prípustnosť dovolania nebolo možné z § 239 a § 237 OSP vyvodiť, najvyšší súd dospel vo svojom uznesení k záveru, že dovolania sťažovateľov boli neprípustné, na základe čoho ich podľa § 243b ods. 5 OSP v spojení s § 218 ods. 1 písm. c) OSP odmietol.

K sťažovateľom formulovaným námietkam ústavný súd uvádza, že tieto sa obsahu napádaných uznesení krajského súdu a najvyššieho súdu dotýkajú len nekonzistentne a opakovane sa vracajú k meritórnym otázkam predloženým sťažovateľmi v danom prípade všeobecným súdom. Na tomto mieste je však potrebné konštatovať, že z hľadiska rozhodovania o náhrade trov konania sa tieto okolnosti nejavia ako právne významné, keďže konanie voči v uznesení krajského súdu označeným odporcom skončilo zastavením konania na základe späťvzatia návrhu sťažovateľmi, ktorí v napadnutom súdnom konaní vystupovali v procesnom postavení navrhovateľov. Pri rozhodovaní o náhrade trov účastníkov konania je totiž právne významné ustáliť okruh účastníkov konania, ktorým svedčí právo na náhradu trov konania, kvantifikovať ich výšku a následne aplikovať v danom prípade relevantné právne ustanovenia vyplývajúce z Občianskeho súdneho poriadku. Ústavný súd preto nemá dôvod vyjadrovať sa k námietkam týkajúcim sa meritórneho posúdenia prípadu, pretože tieto neboli predmetom rozhodovania krajského súdu ani najvyššieho súdu o uplatnených náhradách trov konania.

Zároveň sa nemožno stotožniť ani s námietkou o neodôvodnenosti napadnutých uznesení, ktorá by mala viesť k záveru o ich ústavnej neudržateľnosti z hľadiska obsahu práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Najvyšší súd sa totiž dostatočne zaoberal dôvodmi prípustnosti dovolania proti uzneseniam krajského súdu, keď odpovedal na relevantné námietky sťažovateľov, z ktorých vyvodzovali ich existenciu, pričom formulované závery o ich nenaplnení svojvôľu najvyššieho súdu nesignalizujú. Obdobne tak aj krajský súd dôvody svojho rozhodnutia oprel o platné ustanovenia procesnoprávneho predpisu (§ 142 ods. 1 a § 146 ods. 2 OSP), ktoré na prípad sťažovateľov aplikoval ústavne akceptovateľným spôsobom, keď konštatoval, že dôvodnosť podania žaloby je v prípade zastavenia konania pre späťvzatie návrhu možné posudzovať len procesne, a nie podľa hmotného práva, lebo by potom išlo o posudzovanie dôvodnosti nároku vo veci samej. Skutočnosť, že sa krajský súd k možným dôvodom hodným osobitného zreteľa, pre ktoré by náhradu trov konania nemusel priznať, bližšie nevyjadril, ešte nezakladá dôvod na vyhodnotenie napadnutého uznesenia krajského súdu ako ústavne neakceptovateľného. Takéto dôvody totiž musia mať charakter výnimočnosti, pričom z doslovného znenia § 150 OSP vyplýva, že je na úvahe konajúceho súdu, či v prípade existencie dôvodov hodných osobitného zreteľa náhradu trov konania čiastočne alebo úplne neprizná. S poukazom na ustálený názor, v zmysle ktorého ústavný súd zasahuje v otázke náhrady trov konania, t. j. vo vzťahu k predmetu konania pred všeobecnými súdmi otázky akcesorickej, v zásade iba výnimočne, t. j. keď zistí porušenie práva na spravodlivý proces extrémnym spôsobom, ústavný súd konštatuje, že absencia odpovede krajského súdu na argument sťažovateľov o potrebe aplikácie § 150 OSP, podľa ktorého všeobecný súd nemusí výnimočne sčasti alebo úplne priznať náhradu trov konania, ak tu sú dôvody hodných osobitného zreteľa, bez ďalšieho nespôsobuje porušenie práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 ústavne relevantným spôsobom. Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva totiž nevyžaduje, aby v odôvodnení rozhodnutia bola daná odpoveď na každý argument strany, osobitná odpoveď sa vyžaduje, len ak ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie kľúčový (Georgidias c. Grécko z 29. 5. 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).

Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru o absencii relevantnej súvislosti medzi namietaným porušením práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru na jednej strane a uznesením krajského súdu č. k. 3 Co 1/2013-1461 z 28. februára 2013 a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 308/2013, 3 Cdo 309/2013 zo 14. januára 2015 na strane druhej. Ústavný súd preto vo zvyšnej časti sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú už pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd ďalšími požiadavkami sťažovateľov (najmä návrhom na odloženie vykonateľnosti či na zrušenie napadnutých rozhodnutí) nezaoberal, keďže rozhodovanie o nich je podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto prípade nedošlo.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. januára 2016