III. ÚS 263/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 263/2015­13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. júna 2015 predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpenej advokátom JUDr. Zsoltom Suverom, Advokátska kancelária, Murgašova 3, Košice, pre namietané porušenie jej základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k. 6 Co/435/2013­297 z 27. mája 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

Zo sťažnosti a z pripojených príloh vyplýva, že sťažovateľka sa návrhom doručeným Okresnému súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) 30. januára 2009 domáhala proti bývalému manželovi (ďalej len „odporca“) zrušenia spoločného nájmu družstevného bytu Stavebného bytového družstva Košice IV nachádzajúceho sa v (ďalej len „byt“), určenia, že byt bude ako výlučná členka družstva a nájomníčka užívať sťažovateľka, a uloženia povinnosti odporcovi z bytu sa vysťahovať a odovzdať ho sťažovateľke bez nároku na bytovú náhradu. Okresný súd rozsudkom č. k. 20 C/15/2009­230 z 13. novembra 2012 zrušil právo spoločného nájmu účastníkov k bytu a ručil, že byt ako výlučný člen družstva a nájomca bude užívať odporca. Dopĺňacím rozsudkom č. k. 20 C/15/2009­267 z 3. septembra 2013 okresný súd rozhodol, že sťažovateľka je povinná z bytu sa vysťahovať v lehote 30 dní po zabezpečení primeraného náhradného bytu. Na základe odvolania sťažovateľky krajský súd napadnutým rozsudkom, ktorý nadobudol právoplatnosť 18. júna 2014, rozsudok okresného súdu v spojení s dopĺňacím rozsudkom potvrdil.

V závere sťažnosti sťažovateľka vyjadruje presvedčenie, že napadnutý rozsudok krajského súdu je voči nej „krajne nespravodlivý“, porušujúci jej „základné právo na súdnu ochranu a právo na spravodlivý súdny proces ako aj jej základné právo vlastniť majetok, resp. právo na pokojné užívanie majetku, za ktorý sa nepochybne považujú aj nájomné (užívacie) práva a družstevný členský podiel, vrátane legitímnej nádeje na nadobudnutie vlastníckeho práva k družstevnému bytu“.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka v petite žiada, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že rozsudkom krajského súdu č. k. 6 Co/435/2013­297 z 27. mája 2014 boli porušené jej základné práva podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, aby napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie a aby sťažovateľke priznal náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Z rozhodovacej činnosti ústavného súdu vyplýva, že predmetná vec obsahovo súvisí s inou sťažnosťou sťažovateľky, ktorou namietala porušenie totožných práv rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,najvyšší súd“) sp. zn. 3 Cdo/172/2012 z 3. októbra 2013, ktorým zamietol jej dovolanie v konaní o určenie, že byt nachádzajúci sa patrí do bezpodielového spoluvlastníctva sťažovateľky a odporcu a že darovacia zmluva uzavretá medzi odporcom a jeho neterou, predmetom ktorej bol tento byt, je neplatná. Uvedenú sťažnosť ústavný súd uznesením sp. zn. II. ÚS 591/2014 z 24. septembra 2014 odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti, pričom poukázal na to, že „... právna úprava spoločenských vzťahov vznikajúcich pri nájme bytov a osobitne pri bytoch družstevných vrátane úpravy práv a povinností spojených s členstvom (výlučným i spoločným) v bytových družstvách je v slovenskom (a predtým československom) právnom poriadku tradične oddelená od právnej úpravy nadobúdania vlastníctva veci, a to pre ich nepochybné špecifiká. Osobitne je upravený aj inštitút spoločného členstva manželov v bytovom družstve vrátane jeho vzniku a zániku (§ 703 a nasl. Občianskeho zákonníka). Na tento prístup zákonodarcu nadviazala aj osobitná úprava nadobúdania bytov občanmi od obcí či bytových družstiev v zákone č. 182/1993 Z. z. Aj to je jeden z dôvodov, pre ktorý je vzťah právnej úpravy tohto zákona a Občianskeho zákonníka vybudovaný ako vzťah normy špeciálnej k norme všeobecnej.“. Keďže z citovaného uznesenia je sťažovateľke známa judikatúra ústavného súdu týkajúca sa jeho oprávnenia preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecných súdov vo vzťahu k obsahu práv, porušenie ktorých namieta aj v ďalšej sťažnosti, nepovažoval ústavný súd v danom prípade za účelné túto duplicitne citovať.

Pri predbežnom prerokovaní danej veci ústavný súd dospel k názoru, že sťažnosť sťažovateľky je práve takéhoto charakteru, pričom z ústavnoprávneho hľadiska niet žiadneho dôvodu na spochybnenie právnych záverov krajského súdu, ktorý potvrdil rozsudok okresného súdu v spojení s dopĺňacím rozsudkom ako vecne správny, čo odôvodnil okrem

Dom má pritom 60 rokov a v tomto dome on ani syn nikdy nebývali. Zohľadniac tieto argumenty odporcu, ako aj skutočnosť, že odporca nadobudol v dedičskom konaní iné nehnuteľnosti, nemožno prisvedčiť tvrdeniu navrhovateľky, že sa bez právneho dôvodu vzdal bývania v tomto rodinnom dome. Predmetný rodinný dom naďalej obýva matka odporcu, ktorá si vyžaduje, nepretržitú starostlivosť, túto jej zabezpečuje sestra odporcu, ktorá z tohto dôvodu aj dlhodobo v rodinnom dome býva a pokiaľ by sa aj odporca stal dedičom, t. j. spoluvlastníkom tohto rodinného domu v určitom podiele, bol by v uspokojovaní svojej bytovej potreby obmedzovaný uspokojovaním bytovej potreby ostatných dedičov (matky a sestry) a závislý

. . Z ust. § 705 ods. 3 Obč. zák. vyplýva povinnosť súdu prihliadnuť pri určovaní nájomcu pri zrušení spoločného nájmu bytu manželmi najmä na záujmy maloletých detí a na stanovisko prenajímateľa. Výpočet hľadísk je demonštratívny, a preto súd musí prihliadnuť aj k ďalším okolnostiam.

. . Za tejto situácie, zodpovedá spravodlivému usporiadaniu vzájomných vzťahov rešpektovanie dlhodobo pretrvávajúceho stavu užívania bytu na a ponechanie odporcu ako výlučného nájomcu tohto bytu a člena bytového družstva. Takéto rozhodnutie rešpektuje aj hľadisko účelného využitia bytu práve odporcom a synom , ktorí nemajú inú možnosť riešenia svojej bytovej otázky.

Z obsahu napadnutého rozsudku sa ústavný súd presvedčil, že krajský súd poskytol sťažovateľke náležitú súdnu ochranu, jej odvolacími námietkami sa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že dostala odpoveď na všetky podstatné okolnosti prerokúvaného prípadu. Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery rozsudku krajského súdu, pretože sú dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní. Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľka obsahovo rovnaké námietky vzniesla už v konaní pred okresným súdom (ako aj v označenom súvisiacom konaní pred všeobecnými súdmi) ústavný súd konštatuje, že z rozhodnutí oboch súdov je zrejmá jasná kontinuita ich záverov vyplývajúca z právomocí toho­ktorého súdu. Napadnutý rozsudok krajského súdu tak nevykazuje znaky svojvôle, jeho odôvodnenie je zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce zo skutkových okolností konkrétneho prípadu. Krajský súd jasne uviedol, ktorými zákonnými ustanoveniami príslušného procesnoprávneho kódexu sa pri posudzovaní veci sťažovateľky riadil, pričom na daný prípad správne aplikoval aj relevantné ustanovenia hmotnoprávnych predpisov.

Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v časti týkajúcej sa námietky porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Z rovnakého dôvodu ústavný súd odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj tú časť sťažnosti, ktorou sťažovateľka namietala porušenie základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva na ochranu majetku, pretože medzi týmito právami a napadnutým rozsudkom krajského súdu nezistil žiadnu príčinnú súvislosť odôvodňujúcu zásah ústavného súdu do právoplatne skončeného konania pred všeobecnými súdmi.