III. ÚS 263/2026

1. Postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 2Tost/6/2026 a výrokom II uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Tost/6/2026 zo 17. februára 2026 b o l o p o r u š e n é základné právo sťažovateľa na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky, základné právo na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 6 Charty základných práv Európskej únie, základné právo na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej únie, právo na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo na účinný opravný prostriedok podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Tost/6/2026 zo 17. februára 2026 vo výroku II z r u š u j e a vec v r a c i a Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý nahradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia 1 521,61 eur a zaplatiť ich jeho právnemu zástupcovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Ústavnej sťažnosti vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e .

Odôvodnenie:

II. Skutkové východiská 3. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) výrokom I uznesenia sp. zn. 2Ntc/25/2025 z 15. januára 2026 na návrh prokurátora podľa § 22 ods. 1 zákona č. 154/2010 Z. z. o európskom zatýkacom rozkaze v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o európskom zatýkacom rozkaze“) rozhodol o vykonaní európskeho zatýkacieho rozkazu vydaného na sťažovateľa Okresným súdom Brno-vidiek pre tam tvrdenú trestnú činnosť. Výrokom II daného uznesenia zároveň krajský súd podľa § 29 ods. 1 zákona o európskom zatýkacom rozkaze odložil realizáciu výkonu európskeho zatýkacieho rozkazu do doby právoplatného skončenia trestných stíhaní vedených proti sťažovateľovi na území Slovenskej republiky, resp. do doby vykonania nepodmienečného trestu odňatia slobody, ak mu bude uložený, prípadne do doby podmienečného prepustenia z výkonu trestu odňatia slobody. Napokon, výrokom III zmieneného uznesenia krajský súd s poukazom na § 16 ods. 2 a § 17 ods. 1 zákona o európskom zatýkacom rozkaze vzal

4. Proti výroku I uznesenia krajského súdu podal sťažovateľ 2. februára 2026 sťažnosť, ktorá bola výrokom I napadnutého uznesenia zamietnutá podľa § 193 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku ako oneskorene podaná, keďže podľa názoru najvyššieho súdu bol posledným dňom na podanie sťažnosti 23. január 2026. Sťažnosť sťažovateľa podaná 22. januára 2026 proti výroku III uznesenia krajského súdu bola výrokom II napadnutého uznesenia zamietnutá podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku ako nedôvodná.

So zreteľom na uvedené sa v sťažovateľovej veci mal uplatniť § 193 ods. 2 Trestného poriadku, podľa ktorého nemožno ako oneskorenú zamietnuť sťažnosť, ktorú oprávnená osoba podala oneskorene len preto, lebo sa spravovala nesprávnym poučením, ktoré jej bolo dané pri oznámení napádaného uznesenia. Najvyšší súd teda porušil právo sťažovateľa na prístup k súdu tým, že sťažnosť uplatnenú proti výroku I uznesenia krajského súdu vecne neprejednal.

6. V druhej argumentačnej línii sťažovateľ uvádza, že najvyšší súd mu neumožnil riadne odôvodniť sťažnosť podanú proti výroku III uznesenia krajského súdu. Z podanej tzv. blanketovej sťažnosti vyplynulo, že sťažovateľ ju mieni odôvodniť bezprostredne po tom, keď mu bude umožnené nahliadnuť do spisu. Keďže najvyšší súd sťažovateľovi termín nahliadnutia do spisu neurčil, sťažovateľ o to požiadal samostatným mailovým podaním zo 16. februára 2026.

IV. Vyjadrenie najvyššieho súdu a replika sťažovateľa IV.1. Vyjadrenie najvyššieho súdu: 7. Najvyšší súd vo svojom vyjadrení k prvej časti sťažnostnej argumentácie uvádza, že z obsahu poučenia daného v uznesení krajského súdu je zrejmé, že sťažnosť proti tomuto uzneseniu bolo možné podať v lehote troch pracovných dní. Ak by aj bolo možné pripustiť nejednoznačnosť poučenia, v súlade s rozhodovacou praxou nemožno zamietnuť sťažnosť, ktorú podala oprávnená osoba oneskorene len preto, že sa spravovala nesprávnym poučením, ktoré jej bolo dané pri oznámení uznesenia. Pokiaľ by teda bola v poučení uznesenia krajského súdu uvedená dlhšia lehota na podanie sťažnosti (nad rámec zákonnej lehoty), musela by byť sťažnosť podaná v tejto predĺženej lehote prejednaná a ako oneskorená by mohla byť zamietnutá až vtedy, ak by ju oprávnená osoba podala po uplynutí tejto lehoty. K zmienenej situácii však v okolnostiach veci nedošlo, pretože v poučení nebola uvedená dlhšia lehota. Za nesprávne poučenie v zmysle § 193 ods. 2 Trestného poriadku totiž nemožno považovať poučenie s chýbajúcim údajom o lehote na podanie sťažnosti.

Preto by vo výsledku nič nezmenilo ani stotožnenie sa s názorom, že sťažnosť proti uzneseniu krajského súdu nebola podaná po zákonnej trojdňovej lehote. Najvyšší súd by totiž sťažnosť nemohol vecne prejednať, keďže sťažovateľ nebol na jej podanie oprávnený.

Predsedníčke senátu najvyššieho súdu bola 16. februára 2026 predložená mailová žiadosť obhajcu sťažovateľa o určenie termínu na nahliadnutie do spisu a ešte v ten istý deň predsedníčka senátu udelila súhlas s nahliadnutím v termíne do 17. februára 2026 do 12.00 h. Z úradného záznamu referenta informačného centra najvyššieho súdu zo 17. februára 2026 vyplýva, že obhajca sťažovateľa bol telefonicky kontaktovaný 16. februára 2026 o 15.34 h, ako aj 17. februára 2026 o 9.54 h a o 10.22 h, avšak bez spätnej odozvy. Najvyšší súd súčasne poukazuje na to, že sťažovateľ ani v ústavnej sťažnosti neuvádza novú argumentáciu vo vzťahu k väzbe v kontexte nazretia do spisu.

10. Inštitút navrátenia lehoty v zmysle § 64 Trestného poriadku nemožno aplikovať, pretože v danom prípade k zmeškaniu lehoty z dôvodu podľa tohto ustanovenia nedošlo. Podľa uvedeného ustanovenia totiž možno odpustiť zmeškanie lehoty v prípade existencie dôležitých dôvodov. Sťažovateľ netvrdí, že došlo k nesprávnemu poučeniu o opravnom prostriedku v zmysle interpretácie ponúknutej najvyšším súdom, ale namieta, že v uznesení krajského súdu absentoval údaj o lehote na podanie sťažnosti proti výroku I avizovaného uznesenia. V poučení tohto uznesenia bola trojdňová lehota na podanie sťažnosti výslovne vztiahnutá len na výrok III daného uznesenia o vzatí sťažovateľa do vydávacej väzby. Nie je možné súhlasiť ani s názorom, že v prípade absencie údaja o lehote na podanie sťažnosti sa má sťažnosť podať v trojdňovej lehote počítanej od oznámenia rozhodnutia. Takýto záver nemá oporu, pretože negatívne následky neúplného poučenia nemožno prenášať na obvineného, resp. jeho obhajcu. Procesné podmienky prístupu k súdu vrátane lehôt na podanie opravného prostriedku musia byť formulované dostatočne jasne,

11. Pokiaľ ide o druhú argumentačnú líniu, sťažovateľ zotrváva na stanovisku, že nebolo záujmom najvyššieho súdu vypočuť si jeho argumenty smerované proti záverom krajského súdu o jeho vzatí do vydávacej väzby.

V. Posúdenie dôvodnosti ústavnej sťažnosti 12. Pokiaľ ide o prvú sťažnostnú rovinu, ústavný súd nespochybňuje, že poučenie poskytnuté v uznesení krajského súdu týkajúce sa lehoty na podanie sťažnosti proti výroku I avizovaného rozhodnutia nemožno vybaviť vlastnosťou ideálnosti. Niet však pochýb o tom, že sťažovateľ na podklade tohto poučenia získal nespornú vedomosť o možnosti brojiť proti danému uzneseniu využitím sťažnostného mechanizmu. V časti poučenia absentoval údaj o lehote na aktiváciu zmieneného mechanizmu, čo však neznamená, že dané poučenie bolo nesprávne v zmysle uvedenia sťažovateľa do omylu napríklad poskytnutím opačného údaja odporujúceho zákonnej dikcii (podľa ktorej možno podať sťažnosť do troch pracovných dní odo dňa oznámenia uznesenia, pozn.).

Hypotéza uvádzaného ustanovenia totiž predpokladá, že osoba oprávnená na podanie sťažnosti sa musí riadiť nesprávnym poučením, ktoré jej bolo dané pri oznámení uznesenia. Len v takej situácii nastupuje nadväzujúce pravidlo obsiahnuté v dispozícii, v zmysle ktorého len pre tento prípad nemožno sťažnosť zamietnuť ako oneskorenú.

V tomto zmysle „[z]a nesprávne poučenie v zmysle § 193 ods. 2 TP nie je možné považovať v poučení o práve sťažnosti chýbajúci údaj o lehote, v ktorej má byť sťažnosť podaná. Aj v takomto prípade možno sťažnosť podať len v lehote 3 pracovných dní od jej oznámenia, pričom táto okolnosť by mohla zakladať dôvod žiadosti o navrátenie lehoty (primerane Rč 49/1998).“ (Šamko, P. In Strémy, T., Šamko, P., Kurilovská, L. a kol.

14. Odlišná situácia nastáva v súvislosti s druhou sťažnosťou námietkou, ktorá musí byť kvalifikovaná ako dôvodná. Medzi stranami nebolo sporné, že sťažnosť sťažovateľa proti výroku III uznesenia krajského súdu napadla najvyššiemu súdu 12. februára 2026 a obhajca sťažovateľa požiadal 16. februára 2026 prostredníctvom mailovej pošty o nahliadnutie do spisu.

opačnú argumentáciu ani k tvrdeniu, podľa ktorého obhajca sťažovateľa najvyššiemu súdu v telefonickom rozhovore notifikoval, že 17. februára 2026 nemôže nahliadnuť do spisu, lebo sa nachádza na hlavnom pojednávaní v inej trestnej veci, a preto žiada o poskytnutie nového termínu nahliadnutia do spisu.

najvyšším súdom. Takýto prístup už na prvý pohľad neposkytuje priestor pre reálny a už vôbec nie efektívny výkon avizovaného procesného oprávnenia. Práva obhajoby pritom musia byť v trestnom konaní zabezpečené spôsobom, ktorý umožňuje ich skutočné a materiálne využitie, nie iba ich deklaratórne priznanie s fakticky vopred vyprázdneným obsahom. Ak orgán verejnej moci, v danom prípade najvyšší súd, sám vytvorí a následne obhajobe notifikuje také podmienky realizácie určitého procesného úkonu, v ktorých nie je poskytnuté oprávnenie objektívne možné v zostávajúcom čase účinne realizovať, ide o prístup priečiaci sa ľudsko-právnym štandardom. Za týchto okolností možno dospieť k záveru, že postup najvyššieho súdu nebol z ústavnoprávneho hľadiska konformný s požiadavkou účinnej ochrany základných práv sťažovateľa. 16. Ústavnému súdu preto neostalo iné, než postup najvyššieho súdu predchádzajúci vydaniu výroku II napadnutého uznesenia vyhodnotiť ako ľudsko-právne nekorektný (bod 1 výroku tohto nálezu). Keďže v dôsledku uvádzaného postupu bola sťažovateľovi odňatá reálna a účinná možnosť

Z uvádzaných dôvodov ústavný súd napadnuté uznesenie v jeho oddeliteľnom výroku II zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie (bod 2 výroku tohto nálezu). V postupe po vrátení veci bude úlohou najvyššieho súdu pred opätovným prejednaním sťažnosti sťažovateľa podanej proti výroku III uznesenia krajského súdu poskytnúť sťažovateľovi reálnu a nielen iluzórnu možnosť oboznámiť sa s prislúchajúcim trestným spisom tak, aby bola garantovaná náležitá, teda plná a účinná možnosť uplatnenia práv obhajoby.

18. Pri výpočte trov právneho zastúpenia sťažovateľa ústavný súd vychádzal z vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov [ďalej len „vyhláška“; § 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 13a ods. 1 písm. a) a c), § 16 ods. 3 vyhlášky].

19. Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je najvyšší súd povinný uhradiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa (§ 62 zákona o ústavnom súde v spojení s § 263 Civilného sporového poriadku) označeného v záhlaví tohto nálezu v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu (bod 3 výroku tohto nálezu). P o u č e n i e :

V Košiciach 18. júna 2026

Robert Šorl predseda senátu