III. ÚS 264/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 264/2015­30

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. júna 2015 prerokoval sťažnosť , zastúpeného advokátom Mgr. Lukášom Lapšanským, Kysucká 5, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k. 4 Cob 8/2012­307 z 30. januára 2013 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Obdo 32/2013 z 29. mája 2014 a takto

rozhodol:

V obsiahlej sťažnosti (asi 24 strán tlačeného textu) sťažovateľ namieta skutkové a právne závery krajského súdu, pokiaľ ide o ním uplatnenú námietku o dodatočnej nemožnosti plnenia (vykonania diela) a osobitne právny názor krajského súdu, že povinnosťou preukázania tvrdenia o vzniku dodatočnej nemožnosti plnenia bol zaťažený sám sťažovateľ. Podľa sťažovateľa je právny názor krajského súdu, podľa ktorého «sťažovateľ odôvodňoval dodatočnú nemožnosť navrhovateľa vykonať dielo tak: „... akoby celý predmet zmluvy vykonal sám.“... zavádzajúci, svojvoľný a neudržateľný a jeho sformulovaním odvolací súd porušil právo sťažovateľa na spravodlivý proces...» Uvedený záver predstavuje „neprípustné zúženie otázky dodatočnej nemožnosti navrhovateľa vykonať dielo na otázku, či sťažovateľ osobne uskutočnil všetky výstupy použité pri príprave diela... Táto interpretácia a aplikácia ustanovení upravujúcich otázku dodatočnej nemožnosti plnenia, ktorá a priori, bez vecného posúdenia, vylúčila mnohé okolnosti, ktoré podľa ustálenej judikatúry... sú okolnosťami zakladajúcimi dodatočnú nemožnosť zhotoviteľa vykonať dielo, predstavuje ústavne neakceptovateľnú interpretáciu a aplikáciu ustanovení upravujúcich otázku dodatočnej nemožnosti plnenia, ktorá popiera ich účel a význam...». Sťažovateľ namieta, že aj keď odvolací súd mohol, nesformuloval žiadny skutkový alebo právny záver o tom, či dielo, ktoré odovzdal sťažovateľ 6. apríla 2009 investorovi a stavebným firmám, spĺňalo požiadavky zmluvy o dielo medzi investorom a sťažovateľom a kto toto dielo vykonal. Tým sa mal odvolací súd dopustiť ústavne nekonformnej aplikácie § 554 ods. 1 prvej vety Obchodného zákonníka ignorujúcej účel tohto ustanovenia. Týmto postupom krajský súd „neposkytol jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na skutkovo a právne nanajvýš relevantnú otázku“, čím urobil toto svoje rozhodnutie arbitrárnym. Nadväzne na uvedené sťažovateľ namieta aj nedodržanie podmienok kladených na odôvodnenie rozsudku. Postup a rozhodnutie odvolacieho súdu tak považuje za porušujúci právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vydal vo veci po prijatí sťažnosti takéto rozhodnutie: „1. Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu sťažovateľa podľa článku 46 ods. 1 a 2 Ústavy... a článku 6 ods. 1 Dohovoru... rozsudkom Krajského súdu v Košiciach zo dňa 30.1.2013, sp. zn. 4Cob/8/2012, porušené bolo. 2. Rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa 30.1.2013, sp. zn. 4Cob/8/2012, sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Košiciach, aby o nej znovu konal a rozhodol. 3. Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu sťažovateľa podľa článku 46 ods. 1 a 2 Ústavy ... a článku 6 ods. 1 Dohovoru... uznesením Najvyššieho súdu... zo dňa 29.5.2014, sp. zn. 3 Obdo/32/20I35 porušené bolo. 4. Uznesenie Najvyššieho súdu... zo dňa 29.5.2014, sp. zn. 3 Obdo/32/2013, sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu..., aby o nej znovu konal a rozhodol.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa môže každý domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia (napr. II. ÚS 209/04, III. ÚS 95/06, III. ÚS 206/07), t. j. na také odôvodnenie, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka konania na spravodlivý proces (m. m. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva nevyžaduje, aby v odôvodnení rozhodnutia bola daná odpoveď na každý argument strany. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie kľúčový, vyžaduje sa osobitná odpoveď práve na tento argument (Georgidias c. Grécko z 29. 5. 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).

Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. I. ÚS 8/96, III. ÚS 197/02, III. ÚS 284/08). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.

Krajský súd v odôvodnení rozsudku č. k. 4 Cob 8/2012­307 z 30. januára 2013 k sťažovateľovej zásadnej námietke o zániku zmluvy o dielo pre dodatočnú nemožnosť plnenia z dôvodu, že záväzok zo zmluvy splnil sťažovateľ sám, po uvedení znenia dopadajúceho § 575 Občianskeho zákonníka uviedol: „Záväzok zo zmluvy môže zaniknúť aj v prípade, ak po jej vzniku nastane určitá okolnosť, ktorá objektívne znemožní dlžníkovi, povinnému zo zmluvy, aby poskytol dojednané plnenie, prípadne jeho časť, Je možné, že takouto okolnosťou bude splnenie zmluvnej povinnosti, v danom prípade zo zmluvy o dielo, jej objednávateľom. Nemožnosť plnenia je povinný podľa § 352 ods. 4 Obchodného zákonníka preukázať dlžník, zo zmluvy o dielo teda zhotoviteľ. Podľa názoru odvolacieho súdu však v prípade, ak objednávateľ tvrdí, že záväzok zo zmluvy o dielo splnil sám, je dôkazné bremeno na preukázanie takéhoto tvrdenia na objednávateľovi, pretože z existencie tvrdených skutočností vyvodzuje pre seba priaznivejšie právne dôvody. V posudzovanej veci odporca zánik zmluvy pre dodatočnú nemožnosť plnenia odôvodňuje tak, akoby celý predmet zmluvy vykonal sám. Pritom sám odporca v konaní uviedol a vyplýva to aj z e­mailových správ, že navrhovateľ mu odovzdal v dojednanej lehote minimálne tzv. slepé matrice. Z vykonaného dokazovania však vyplýva, že na USB kľúči odovzdal navrhovateľ odporcovi aj ďalšie výstupy, ktorých nejasné, prípadne sporné problémy odporca s navrhovateľom konzultoval a následne projekt kompletizoval. Pokiaľ odporca namietal, že mu navrhovateľ neodovzdal výkaz výmer a že tento zabezpečil sám, nepreukázal, kto mal túto činnosť vykonať, keďže , ktorý mal nielen kompletizovať, ale aj doprojektovať určité činnosti, uviedol, že on výkazy výmer nerobil, ale dostal ich od odporcu. Je pravdou, že následná nemožnosť plnenia sa môže týkať aj len časti plnenia, podľa názoru odvolacieho súdu však odporca neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal rozsah, v akom činnosti, ktoré mal podľa zmluvy o dielo vykonať navrhovateľ, vykonal odporca. Vzhľadom na to, že tieto rozhodujúce skutočnosti nepreukázal, neuniesol dôkazné bremeno na ním tvrdené skutočnosti, a preto nie je možné rozhodnúť v jeho prospech a uzavrieť, že k zániku zmluvy došlo v dôsledku následnej nemožnosti plnenia.“

Z obsahu odôvodnenia rozsudku krajského súdu ďalej vyplýva, že krajský súd sa podrobne zaoberal všetkými zásadnými odvolacími námietkami sťažovateľa, na ktoré podal ústavne konformné odpovede. Vyjadril sa pritom k existencii všetkých skutočností, ktoré podľa sťažovateľa mali viesť k zániku zmluvy o dielo. V prvom rade vysvetlil dôvody, pre ktoré nie je možné považovať spornú zmluvu o dielo za fixnú zmluvu v zmysle § 349 ods. 3 Obchodného zákonníka. Následne rozviedol dôvody, pre ktoré nemohla zaniknúť zmluva o dielo ani odstúpením od zmluvy z dôvodu, že navrhovateľ ako zhotoviteľ neodovzdal dielo riadne a včas. Krajský súd svoje závery v tomto smere odvodil zo skutkových okolností, konkrétne že sťažovateľ navrhovateľovi „nielenže neoznámil bez zbytočného odkladu, že od zmluvy odstupuje, ale o tri mesiace neskôr v júni 2009 ho vyzval na odovzdanie diela, teda trval na splnení zmluvnej povinnosti, a od zmluvy odstúpil až v auguste 2009, teda po viac ako piatich mesiacoch odo dňa, kedy mal navrhovateľ splniť zmluvnú povinnosť. Samotná výzva s uložením dodatočnej lehoty na splnenie zmluvnej povinnosti popiera tvrdenie odporcu, že po 31.3.2009 už nemal záujem na splnení zmluvy.“. S ohľadom na uvedené ústavný súd hodnotí obranu sťažovateľa, podľa ktorej výzvu na splnenie povinnosti doručil navrhovateľovi len na základe konzultácie so svojím právnym zástupcom ako nedôvodnú, pretože je právne irelevantné, na podnet koho pri tom sťažovateľ konal. V danom prípade je podstatné, že krajský súd vychádzal z dokazovaním preukázanej skutočnosti, že na splnení povinnosti sťažovateľ trval aj po 31. marci 2009 a na základe toho vec ústavne akceptovateľným spôsobom posúdil.

Vyplýva to z citovaného ustanovenia, ktoré určuje lehotu na zánik práva na odstúpenie od zmluvy Navrhovateľ v dodatočnej lehote odovzdal projektovú dokumentáciu, čo písomne potvrdil aj odporca, jeho záväzok zo zmluvy preto zanikol splnením, ak splnil svoj záväzok riadne, teda v súlade

súd uviedol: «V posudzovanej veci navrhovateľ preukázal, že písomným odovzdávacím protokolom odovzdal dňa 30.6.2009 projektovú dokumentáciu pre realizáciu stavby, ktorá pozostávala z troch častí architektonicko stavebného riešenia, statiky a výkazu výmer. Dielo prevzal , ktorý podľa záveru súdu prvého stupňa, ku ktorému dospel na základe vykonaného dokazovania, bol osobou oprávnenou za odporcu projektovú dokumentáciu prevziať.

V uvedenom liste súčasne vytýkal navrhovateľovi aj to, že ním spracovaný projekt nepovažuje za kompletný realizačný projekt, osobitne však neuviedol, že od zmluvy odstupuje aj z dôvodu vád diela. To by znamenalo, že ak by si týmto podaním odporca splnil notifikačnú povinnosť, neuplatnil si z tohto dôvodu práva zo zodpovednosti za vady diela podľa § 436 Obchodného zákonníka, ak považoval vady diela za podstatné porušenie zmluvy, alebo podľa § 437 Obchodného zákonníka, ak išlo o nepodstatné porušenie zmluvy. Odvolací súd vychádzal z obsahu listu odporcu zo dňa 24.8.2009 a dospel k záveru, že týmto podaním odporca odstúpil od zmluvy nielen pre omeškanie navrhovateľa so splnením zmluvnej povinnosti, ale aj pre vady diela. Z obsahu spisu však vyplýva, že odporca neoznámil vady diela včas, teda bez zbytočného odkladu po tom, čo ich zistil, resp. bez zbytočného odkladu po tom, čo ich mal zistiť pri vynaložení odbornej starostlivosti pri prehliadke uskutočnenej podľa § 562 ods. 1

diela. Vzhľadom na to, že odporca neoznámil vady diela včas, podľa § 441 Obchodného zákonníka nemôže od zmluvy z tohto dôvodu odstúpiť. Odporca si však iné práva zo zodpovednosti za vady (dodanie chýbajúcich častí diela, oprava odstrániteľných vád diela, primeraná zľava) v oznámení vád diela (24.8.2009), ani bez zbytočného odkladu po tomto oznámení neuplatnil, nemohol ich teda ani súd prejednať a o nárokoch odporcu z vád diela voči navrhovateľovi rozhodnúť.»

V súvislosti s uplatnenou námietkou o nevykonaní navrhnutého dokazovania ústavný súd zdôrazňuje, že jeho úlohou nie je posudzovanie právnej perfektnosti namietaného rozhodnutia všeobecného súdu z hľadiska formálnych požiadaviek vyplývajúcich zo zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov a z týchto aspektov jeho „vylepšovanie“, ale posúdenie jeho ústavnej udržateľnosti (m. m. IV. ÚS 325/08, III. ÚS 462/2012 ). Pritom ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať skutkové zistenia všeobecných súdov a spochybňovať výsledky záverov vyplývajúcich z nimi vykonaných dôkazov, a to aj za predpokladu vzniku možnosti určitých faktických pochybení v procese vykonávania a posudzovania dôkazov, pokiaľ tieto výsledky hodnotenia dôkazov a posudzovania výsledkov procesu dokazovania zodpovedajú pravidlám právnej a formálnej logiky, nie sú navzájom rozporuplné a vytvárajú celistvý rámec ako podklad na rozhodnutie (m. m. I. ÚS 230/2013). Ústavný súd pripomína, že jeho úlohou nie je pôsobiť ako tzv. štvrtá inštancia súdnictva a poskytovať ochranu pred skutkovými a/alebo právnymi omylmi všeobecných súdov. Výklad a aplikácia zákonov (v danom prípade zákona o konkurze) patrí do právomoci všeobecných súdov, a pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá príčinu do neho zasahovať.

V zhode so svojou judikatúrou ústavný súd pripomína, že jeho ingerencia do výkonu právomoci všeobecných súdov je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle judikatúry ústavného súdu by mohol nahradiť napadnutý právny názor všeobecného súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. V danom prípade teda ústavný súd nevzhliadol v postupe krajského súdu a v jeho rozsudku také relevantné skutočnosti, ktoré by popierali účel a zmysel právnej úpravy a aplikovateľných právnych inštitútov upravených Obchodným zákonníkom, prípadne Občianskym zákonníkom, pričom skutočnosť, že sa sťažovateľ s právnym názorom uvedeným v napadnutom rozsudku nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným. Odôvodnenie rozsudku krajského súdu spĺňa podľa názoru ústavného súdu požiadavky kladené na obsah súdnych rozhodnutí a z ústavnoprávneho hľadiska ho hodnotí ako ústavne udržateľné. S prihliadnutím na uvedené považuje ústavný súd sťažnosť, ktorou bolo namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu, za zjavne neopodstatnenú.

«Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie taký postup súdu, ktorým účastníkovi odňal možnosť realizovať tie procesné práva, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práva a právom chránených záujmov. Skutočnosť, že súd nevykoná účastníkmi navrhované dôkazy, ani takýto jeho postup nemožno hodnotiť ako odňatie práva konať pred súdom. Rozhodnutie vyjadruje nezávislé postavenie súdu pri hodnotení dôkazov, ktoré vykonal, vrátane nezávislého rozhodovania o tom, ktoré dôkazy vykoná. O takýto prípad by išlo však vtedy, ak by súd svojim procesným postupom odňal účastníkovi možnosť navrhnúť vykonanie dôkazov, čo v tomto prípade nebolo preukázané. Podľa názoru dovolacieho súdu nedošlo pri rozhodovaní odvolacím súdom k takým procesným vadám konania, ktoré by mali za následok vyslovenie, že účastníkovi /žalobcovi/ bola odňatá možnosť konať pred súdom tak, ako to predpokladá ust. § 237 písm. f/ O. s. p. Dovolací súd vyslovil, že článok 6 ods. 1 dohovoru nemožno chápať tak, že vyžaduje podrobnú odpoveď na každý argument, pričom odvolací súd sa pri rozhodovaní o odvolaní môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu /García Ruiz proti Španielsku/. Pokiaľ sa odvolací súd po preskúmaní veci a napadnutého rozhodnutia stotožní s názorom vysloveným prvostupňovým súdom bez toho, aby vytkol obsah odôvodnenia rozsudku, nemožno ani túto skutočnosť považovať za vadu, ktorá by napĺňala predpoklady zákonom stanoveného dovolacieho dôvodu len preto, že účastník s rozhodnutím nesúhlasí. Zároveň dovolací súd poukázal na to, že Ústava SR neupravuje dôsledky jednotlivých procesných nesprávností ku ktorým v praxi dochádza v súdnych konaniach, ani nestanovuje predpoklady ich možnej nápravy v opravnom konaní. Úpravu ústavne garantovaného práva na súdnu ochranu obsahuje Občiansky súdny poriadok, ako aj predpoklady a podmienky, za ktorých možno v dovolacom konaní procesné nesprávnosti konania súdov nižších stupňov napraviť. Procesné vady taxatívne vymedzuje ust. § 237 O. s. p., ktoré zakladajú prípustnosť dovolania. Občiansky súdny poriadok považuje, okrem procesných vád vymenovaných v § 237 O. s. p., aj iné vady, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, za relevantný dovolací dôvod /§ 241 ods.2 písm. b/, c/ O. s. p./, avšak vady tejto povahy prípustnosť dovolania nezakladajú. Nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu zakladá „inú vadu konania“ podľa § 241 ods.2 O. s. p., nie však vadu procesnú podľa § 237 O. s. p.

Z ústavným súdom uvádzanej časti odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že najvyšší súd sa štandardným a ústavne akceptovateľným spôsobom vyrovnal s otázkou prípustnosti dovolania proti rozsudku krajského súdu. S prihliadnutím na obsah dovolania pripojeného k sťažnosti ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd sa dostatočne zaoberal jednotlivými námietkami sťažovateľa, podľa ktorých malo postupom krajského súdu a jeho rozsudkom dôjsť k naplneniu dovolacieho dôvodu zakotveného v § 237 písm. f) OSP (t. j. k odňatiu možnosti účastníka konať pred súdom), resp. k porušeniu základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy. Odôvodnenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu dáva na argumentáciu sťažovateľa uvedenú v dovolaní dostatočnú odpoveď, ktorej podstatou však podľa názoru ústavného súdu bol rovnako ako v prípade sťažnosti podľa čl. 127 ústavy nesúhlas s celkovým právnym posúdením veci, ktoré vyznieva v neprospech sťažovateľa.

Vo vzťahu k sťažovateľom formulovanému dovolaciemu dôvodu o odňatí možnosti účastníka konať pred súdom postupom odvolacieho súdu, v dôsledku ktorého nemal podľa jeho názoru možnosť účinne namietať správnosť ustálených právnych záverov, ústavný súd zistil, že sťažovateľ námietku takéhoto obsahu v dovolacom konaní neuplatnil. Ústavný súd v tejto súvislosti poznamenáva, že pokiaľ sťažovateľ v rámci ochrany svojich základných práv a slobôd uplatní v konaní pred ústavným súdom argumentáciu, ktorú mohol predniesť, ale nepredniesol v konaní pred všeobecnými súdmi (v danom prípade pred najvyšším súdom ako súdom dovolacím), ústavný súd na jej posúdenie nemá právomoc (III. ÚS 135/03, III. ÚS 201/04, IV. ÚS 266/08). Keďže sťažovateľ nevyužil možnosť súdneho prieskumu tejto otázky najvyšším súdom v konaní o dovolaní, ústavný súd túto námietku bližšie neposudzoval.