III. ÚS 269/2015

Odôvodnenie:

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. marca 2014 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“)

sp. zn. 11 C 379/2009 z 12. decembra 2012 (ďalej aj „napadnutý rozsudok okresného súdu“) a rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 Co 111/2013 z 21. novembra 2013 (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“).

Sťažovateľka so závermi krajského súdu vyslovenými v napadnutom rozsudku krajského súdu „nemôže súhlasiť, nakoľko“ tento rozsudok je podľa jej názoru „nekomplexný, nesprávny a jeho právny záver je arbitrárny“. Všeobecný súd podľa jej názoru opomenul zohľadniť zásadnú skutočnosť, a to že bola „vlastníčkou bytu na , za ktorý zaplatila 400,­ Sk (správne má byť 400 000,­ Sk, pozn.). Kúpna cena za na nadobudnutie členských a nájomných práv, a teda škoda, sťažovateľke nikdy nikým nebola nahradená a tejto škody sa napadnutý rozsudok ani len okrajovo nedotýka“. Podľa názoru sťažovateľky ak by v dôsledku protiprávneho konania žalovaného neboli všetky úkony vyhlásené za neplatné, vlastnila by naďalej byt na a nevznikli by jej žiadne ďalšie náklady, ktoré musí teraz znášať. Sťažovateľka by teda nemusela „vrátiť svoj byt na a nemusela čerpať úver na kúpu v poradí druhého bytu na , ktorého splácanie má negatívny dopad na kvalitu života... , nakoľko všetky jej príjmy plynú na splátku úveru, nemusela by hradiť trovy súdnych konaní a pod. a len vtedy by jej nevznikla žiadna škoda. Vlastnila by byt na a nemusela vynaložiť ďalších viac ako 64.000.­ € na zabezpečenie ďalšieho bytu.“. Ak by boli napadnuté súdne rozhodnutia správne a konaním žalovaného by jej nevznikla žiadna škoda, tak podľa jej názoru by „bola vlastníčkou dvoch bytov, aj bytu na aj bytu “.

1. Základné právo sťažovateľky na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. I Ústavy a právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2 Co/111/2013­135 zo dňa 21. 11. 2013 a rozsudkom Okresného súdu Košice I. sp. zn. 11 C/379/2009­103 zo dňa 12. 12. 2012 porušené bolo. 2. Rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2 Co/111/2013­135 zo dňa 21. 11. 2013 a rozsudok Okresného sudu Košice I sp. zn. 11 C/379/2009­103 zo dňa 12. 12. 2012 sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie. 3. Krajský súd v Košiciach je povinný do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky zaplatiť finančné zadosťučinenie sťažovateľke vo výške 5.000,­ €... . 4. Okresný súd Košice I je povinný do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky zaplatiť finančné zadosťučinenie sťažovateľovi vo výške 5.000.­ €... . 5. Krajský súd v Košiciach je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania vo výške 276,08 €... .“

II.

Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený konať o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.

Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automaticky nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06). Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

Pokiaľ ide o napadnutý rozsudok okresného súdu, ústavný súd vzhľadom na už uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti tomuto rozsudku bolo možné podať odvolanie ako riadny opravný prostriedok, čo sťažovateľka aj využila. Označený rozsudok okresného súdu bol teda predmetom súdneho prieskumu krajským súdom. S prihliadnutím na to bolo preto potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Z toho vyplýva, že ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne , a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii právneho predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení tohto právneho predpisu, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie v konaní pred ním (I. ÚS 26/94). Ochrany základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) sa možno domáhať v medziach a za podmienok ustanovených vykonávacími zákonmi (napr. III. ÚS 124/04).

Ústavou zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy a tiež aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neznamenajú právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom a nemožno ich účelovo chápať tak, že ich naplnením je len víťazstvo v takomto spore (II. ÚS 21/02, IV. ÚS 277/05).

V danom prípade rozhodujúcou otázkou pre posúdenie, či nárok na náhradu škody sťažovateľkou je (ne)dôvodný, bolo podľa názoru krajského súdu zistenie, „či sú splnené všetky štyri základné predpoklady zodpovednosti za náhradu škody, ako to správne skonštatoval aj súd prvého stupňa, a to porušenie právnej povinnosti, existencia škody, príčinná súvislosť medzi porušením právnej povinnosti a škodou a zavinenie. Pokiaľ, čo i len jeden zo základných predpokladov nie je splnený, nie sú splnené podmienky pre priznanie náhrady škody.“.

Pod pojmom škody krajský súd rozumel „ujmu, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného a ktorá je objektívne vyjadriteľná peniazmi, ako všeobecným ekvivalentom“. Príčinná súvislosť ako jedna zo zákonných požiadaviek vzniku zodpovednosti za škodu podľa krajského súdu znamená, „že medzi protiprávnym úkonom a vznikom škody musí byť vzťah a príčiny a následku. Uskutočnený úkon je protiprávny vtedy, ak v súvislosti s ním došlo k porušeniu právnej povinnosti, ktorá vyplýva zo všeobecne záväzných právnych predpisov a iných noriem, ktoré mal škodca zachovávať, zo zmlúv alebo iných právnych úkonov, príp. i z porušenia ust. § 415 OZ. Pre splnenie podmienok zodpovednosti nie je rozhodujúce, či škoda bola spôsobená úmyselne, alebo z nedbanlivosti.“.

V tej časti rozsudku okresného súdu, s ktorou sa krajský súd stotožnil, sa uvádza, že žalovaný bol síce v trestnom konaní „odsúdený, avšak poškodeným v uvedenom konaní bol , ktorý bol následne odkázaný na občianskoprávne konanie. Z uvedeného teda vyplýva, že žalovaný sa nedopustil žiadneho trestného činu vo vzťahu ku žalobkyni. Žalobkyňa podala síce na žalovaného trestné oznámenie z titulu, že bol spáchaný trestný čin, avšak orgány činné v trestnom konaní trestné oznámenie žalobkyne uznesením odložili. Ďalej poukazuje aj na to že žalovaný nebol v žiadnom právnom vzťahu so žalobkyňou, resp. s ňou neuzatvoril žiadny právny úkon. Neplatný právny úkon, dohodu o prevode členských práv v bytovom družstve bol uzatvorený medzi prevodcom a žalobkyňou ako nadobúdateľkou. Z pripojených listinných dokladov a rozsudkov bolo zistené, že prevodca na žalobkyňu previedol viac práv než sám mal, keďže aj tento nadobudol členské práva na základe neplatného právneho úkonu. ako prevodca pri uzatváraní kúpnej zmluvy vychádzal z predpokladu, že je riadnym držiteľom práv. Žalovaný bol v právnom vzťahu výlučne s , ktorej dňa 15. 8. 2001 previedol členské práva a povinnosti v bytovom družstve. Právny úkon – dohoda o prevode vlastníctva družstevného bytu bol uzatvorený medzi prevodcom a žalobkyňou ako nadobúdateľkou. Žalovaný nebol účastníkom ani tohto právneho úkonu. Žalovaný teda nenesie zodpovednosť za neplatnosť právnych úkonov, ktorých nebol účastníkom. Právne úkony sú prejavom vôle osôb, ktoré tento právny úkon robia. Žalovaný nemal žiadnu možnosť ovplyvniť prejavy vôle účastníkov uvedených neplatných právnych úkonov. Žalobkyňa si škodu vyčíslila vo výške 64.694,30 €, pričom táto pozostávala z úveru, ktorý si zobrala, platby spojené s úverom, platba za vypracovaný znalecký posudok a trovy konania, ktoré musela vyplatiť advokátke. Z vykonaného dokazovania nebolo zistené, že by došlo k zmenšeniu majetku žalobkyni, nakoľko táto nadobudla do svojho vlastníctva byt. V ďalšom žalobkyňa nepreukázala žiadnu príčinnú súvislosť medzi tým, že žalovaný spáchal trestný čin voči poškodenému , medzi určením neplatnosti právnych úkonov súdom a medzi následkom spočívajúcim v tom, že si kúpila byt.“.

Preskúmaním danej veci ústavný súd dospel k záveru, že krajský súd neuprel sťažovateľke možnosť domáhať sa zákonom ustanoveným spôsobom a postupom jej práv pred ním, v jej veci konal a včas rozhodol. Právne závery krajského súdu sú ústavne akceptovateľným spôsobom v zmysle § 157 ods. 2 OSP zdôvodnené, pričom krajský súd aplikáciou relevantných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov (Občianskeho súdneho poriadku a Občianskeho zákonníka) rozhodol v súlade s požiadavkami ústavnej ochrany vyplývajúcej z právnej úpravy práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným. V konečnom dôsledku ústavný súd nie je opravným súdom právnych názorov krajského súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci všeobecných súdov je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že námietky sťažovateľky proti napadnutému rozsudku krajského súdu sú zjavne neopodstatnené, keďže medzi týmto rozsudkom krajského súdu a základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a ani právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by zakladala reálnu možnosť na to, aby na ich základe ústavný súd mohol vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Preto podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd odmietol sťažnosť v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.