III. ÚS 271/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 271/2015­10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. júna 2015 predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., vedené pod spisovými značkami: Rvp 7956/2014, Rvp 7958/2014 a Rvp 7959/2014 vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 41 Cob 32/2014 z 9. apríla 2014 (sp. zn. Rvp 7956/2014), sp. zn. 41 Cob 29/2014 z 9. apríla 2014 (sp. zn. Rvp 7958/2014) a sp. zn. 13 Co 480/2014 zo 7. apríla 2014 (sp. zn. Rvp 7959/2014) a takto

rozhodol:

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené pod spisovými značkami: Rvp 7956/2014, Rvp 7958/2014 a Rvp 7959/2014 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. III. ÚS 271/2015.

O odvolaniach sťažovateľky rozhodol krajský súd napadnutými uzneseniami tak, že uznesenia okresných súdov o uložení povinnosti zaplatiť súdny poplatok potvrdil.

Sťažovateľka uviedla, že sa nemohla „stotožniť s odôvodnením rozhodnutia súdu druhého stupňa a jeho právnymi závermi a to najmä preto, že tieto neprípustným spôsobom limitujú“ jej „základné práva tak, ako je to rozvedené nižšie v tejto sťažnosti“.

Podľa názoru sťažovateľky okresný súd a krajský súd postupom v napadnutých konaniach a napadnutými uzneseniami porušili jej „základné práva, konkrétne: 1) právo na súdnu ochranu zaručené č1. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky; 2) právo na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd; 3) právo vlastniť majetok zaručené čl. 20 ods. 1 Ústavy; 4) právo na pokojné užívanie majetku zaručené čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru; Tvrdíme, že Okresný súd... a porušovateľ porušili právo“ sťažovateľky „na súdnu ochranu zaručene čl. 46 ods. 1 Ústavy SR ako aj“ jej „právo na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru tým, že svoje rozhodnutie formulovali na základe nesprávneho právneho posúdenia veci a s použitím chybnej aplikácie a interpretácie práva a osobitne aplikácie protiústavnej úpravy bez toho, aby vyvolali konanie na potvrdenie domnienky o ústavnosti, ktorá je však vyvrátiteľná rozhodnutím o abstraktnej kontrole ústavnosti.“.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd o jej sťažnostiach rozhodol nálezmi, v ktorých vysloví, že postupom krajského súdu v konaniach vedených pod sp. zn. 41 Cob 31/2014, sp. zn. 41 Cob 29/2014 a sp. zn. 13 Co 480/2014 a v ich rámci vydanými uzneseniami z 9. apríla 2014 a zo 7. apríla 2014 (ďalej aj „predmetné konania a uznesenia krajského súdu“) bolo porušené jej základné právo zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy a právo zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru, označené uznesenia krajského súdu zruší a veci vráti krajskému súdu na ďalšie konania a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V preskúmavaných veciach je predmetom sporu zaplatenie súdneho poplatku v sume 27 €, 11 € a 49 €, t. j. z hľadiska predmetu sporu ide v daných prípadoch o tzv. bagateľné veci. Za daných okolností už samotný predmet sporu v napadnutých konaniach zakladá z hľadiska doterajšej judikatúry ústavného súdu dôvod na odmietnutie sťažností už pri ich predbežnom prerokúvaní. Ak totiž Občiansky súdny poriadok vylučuje u tzv. bagateľných vecí prieskum rozhodnutí vydaných druhostupňovými súdmi na základe uplatnenia mimoriadneho opravného prostriedku, bolo by proti logike pripustiť, aby ich prieskum bol automaticky posunutý do roviny ústavného súdnictva. Opodstatnenosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy v takejto veci prichádza do úvahy iba v prípadoch extrémneho vybočenia zo štandardov, ktoré sú pre postupy zisťovania skutkového základu sporu a pre jeho právne posúdenie (IV. ÚS 358/08).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Účelom citovaného článku ústavy je zaručiť každému prístup k súdnej ochrane, k súdu alebo inému orgánu právnej ochrany. Základné právo zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy umožňuje každému, aby sa stal po splnení predpokladov ustanovených zákonom účastníkom súdneho konania. Ak osoba splní predpoklady ustanovené zákonom, súd jej efektívne umožní (mal by umožniť) stať sa účastníkom konania so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto postavenia vyplývajú.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorú si osvojil aj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup k súdu, nie je absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzení však nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by uvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, len vtedy, ak sledujú legitímny cieľ a keď existuje primeraný vzťah medzi použitými prostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).

Aj ESĽP vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303­A, s. 12, bod 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303­B; Georgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).

Ústavný súd poukazuje na to, že čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskom pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). V súvislosti so základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy treba mať zároveň na zreteli aj čl. 46 ods. 4 ústavy, podľa ktorého podmienky a podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa ktorého sa možno domáhať práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01).

Uvedené východiská bol povinný dodržiavať v konaniach a pri rozhodovaní o namietaných veciach aj krajský súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu v rámci predbežného prerokovania sťažností aspoň rámcovo posúdiť, či ich skutočne rešpektoval, a to minimálne v takej miere, ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná, a na tomto základe formulovať záver, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.

Podľa Položky 20b Sadzobníka súdnych poplatkov poplatok za spracovanie hromadného podania za každé podanie, ktoré tvorí hromadné podanie je 1 euro. Citované ustanovenie § 1 ods. 1 Zákona o súdnych poplatkoch definuje tzv. poplatkové úkony, ktorými sú jednotlivé úkony, alebo konanie súdov, ak sa vykonávajú na návrh a sú uvedené v Sadzobníku súdnych poplatkov. Z uvedeného ustanovenia je nepochybné, že poplatky uvedené vo všetkých častiach Sadzobníka súdnych poplatkov, vrátane poplatkov za úkony súdu uvedených v druhej časti Sadzobníka súdnych poplatkov, sú súdnymi poplatkami podľa ust. § 1 ods. 1 Zákona o súdnych poplatkoch. Odvolací súd mal z potvrdenia o prijatí hromadného podania zo dňa 24. 10. 2013 preukázané, že okresný súd dňa 24. 10. 2013 prijal hromadné podanie v celkovom počte 27 podaní od podávateľa – žalobcu. Vzhľadom na to, že v zmysle vyššie citovaného ustanovenia § 1 ods. 1 Zákona o súdnych poplatkoch sa súdne poplatky vyberajú aj za úkony súdu uvedené v druhej časti Sadzobníka súdnych poplatkov, žalobcovi vznikla povinnosť zaplatiť súdny poplatok za spracovanie hromadného podania podľa Položky 20b Sadzobníka súdnych poplatkov. Z uvedeného dôvodu okresný súd rozhodol v súlade so Zákonom o súdnych poplatkoch, keď podľa Položky 20b Sadzobníka súdnych poplatkov žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť súdny poplatok za spracovanie hromadného podania zo dňa 24. 10. 2013 vo výške 27,­­ Eur.“

V druhom napadnutom uznesení sp. zn. 41 Cob 29/2014 z 9. apríla 2014 krajský súd uviedol: „Odvolací súd z predloženého spisového materiálu a to konkrétne z potvrdenia o prijatí hromadného podania zistil, že Okresný súd Rimavská Sobota týmto potvrdením o prijatí hromadného podania potvrdil prijatie hromadného podania dňa 23. 10. 2013 v celkovom počte 11 podaní – odvolanie navrhovateľa proti uzneseniu na úhradu súdneho poplatku za odvolanie vo veciach hromadne podaných žalôb vo veciach pod spisovými značkami 3C/427/2012, 4C/422/2012, 3C/433/2012, 3C/436/2012, 4C/424/2012, 3C/418/2012, 3C/419/2012, 4C/362/2012, 3C/413/2012, 4C/331/2012, 4C/354/2012.

Poplatky sa vyberajú aj za konanie a úkony vykonávané bez návrhu v prospech poplatníka, ak je to v Sadzobníku výslovne uvedené (§ 1 ods. 2 zák. č. 71/1992Zb. o súdnych poplatkoch). Pokiaľ ide o vyrubený súdny poplatok za spracovanie hromadného podania, je potrebné vychádzať zo systematiky zákona, použitej terminológie v zákone o súdnych poplatkoch, ako aj z členenia sadzobníka súdnych poplatkov, tvoriaceho jeho prílohu na 4 časti vymedzujúce jednotlivé osobitné skupiny poplatkov a to: I.) Poplatky vyberané v občianskom súdnom konaní II.) Poplatky za úkony súdov III.) Poplatky za úkony orgánov štátnej správy súdov IV.) Poplatky za úkony prokuratúry. Podľa položky 20b Sadzobníka súdnych poplatkov je sadzba súdneho poplatku za spracovanie hromadného podania za každé podanie, ktoré tvorí hromadné podanie

tomu istému súdu tým istým účastníkom v jeden deň. Čo sa rozumie pod spracovaním hromadného podania je upravené v § 139d vyhlášky č. 543/2005 Z. z. o spravovacom a kancelárskom poriadku pre okresné súdy, krajské súdy, špeciálny súd a vojenské súdy v znení neskorších predpisov (ďalej len vyhláška). Podľa § 139d cit. vyhlášky spracovaním hromadného podania je zistenie počtu podaní tvoriacich hromadné podanie a spracovanie zoznamu podaní tvoriacich hromadné podanie, členený na podania tvoriace hromadné podanie, určený na odoslanie inému súdu a na podanie určené m zapísanie do príslušného súdneho registra. Spracovaním hromadného podania je ďalej vykonanie úkonov podľa ods. 2 a 6 na súde, ktorý hromadné podanie prijal. Odvolací súd dospel k záveru že súd po tom ako mu holi doručené podania navrhovateľa v počte 11 odvolaní bol povinný sa nimi zaoberať, spracovať ich vtom zmysle, ako to má, na mysli ust. § 139d vyhlášky č. 543/2005 Z. z. Spracovanie došlého hromadného podania je úkon súdu, ktorý súd vykonáva aj bez osobitného návrhu, preto odvolacia námietka navrhovateľa, že na takýto úkon súdu nedal návrh neobstojí.

spracovanie týchto hromadných podaní. Neobstojí argument odvolateľa spochybňujúci charakter podania v počte 11 kusov ako podania hromadného. Vychádzajúc z ust. § 42a O. s. p. hromadné podanie tvorí najmenej 10 podaní doručených tomu istému súdu tým istým účastníkom v jeden deň.

v žiadnom zo zákonných ustanovení. Pokiaľ odvolateľ namieta, že v čase doručenia podania na okresný súd Rimavská Sobota nebola ešte účinná právna úprava dnes obsiahnutá v položke 20b Sadzobníka súdnych poplatkov odvolací súd poznamenáva, že predmetná položka 20b bola do Sadzobníka súdnych poplatkov vnesená novelou zákona o súdnych poplatkoch, a to zák. č. 64/2013 Z. z., pričom v zmysle čl. IV tohto zákona táto novela nadobudla účinnosť 1. mája 2013, okrem čl. I bod 3 a čl. II, ktoré nadobudli účinnosť už dňom vyhlásenia tohto zákona.

Podania navrhovateľa boli doručené Okresnému súdu Rimavská Sobota dňa 23. 10. 2013, preto nemôže byť sporné, že položka 20b Sadzobníka súdnych poplatkov bola v čase, kedy boli tieto hromadné podania súdom spracovávané už v účinnosti a platnosti, a tak súd bol povinný v zmysle novelizovanej zákonnej úpravy postupovať. Rovnako neobstojí ani odvolacia námietka navrhovateľa poukazujúca na údajne nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozhodnutia v dôsledku ktorého odvolateľ považuje uznesenie za nepreskúmateľné pre úplnú absenciu z dôvodov jeho vydania a namieta, že z napadnutého uznesenia vôbec nie je zrejmé, akého konkrétneho úkonu sa úhrada, týka. Z obsahu uznesenia okresného súdu jasne vyplýva, komu bola poplatková povinnosť uložená a v akej veci. Ďalej je zrejmé, že sa týka hromadného podania, a to konkrétne 11 kusov odvolaní voči zastaveniu konania pre nezaplatenie súdneho poplatku v konaniach uvedených v Potvrdení o prijatí hromadného podania. Z jeho obsahuje je zrejmé, že sa súdny poplatok vyrubuje za spracovanie tohto hromadného podania, je tiež zrejmé, podľa

podanie.

Napokon v odôvodnení uznesenia č. k. 13 Co 480/2014 14 zo 7. apríla 2014 krajský súd uviedol tieto skutočnosti: „Krajský súd ako súd odvolací preskúmal vec v rozsahu určenom § 212 ods. 1 OSP bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP a uznesenie okresného súdu potvrdil podľa § 219 ods. 1 OSP ako vo výroku vecne správne. K námietkam žalobcu postačí dodať. Navrhovateľ namieta, že uznesenie okresného súdu nie je odôvodnené. Ani v prípade, že účastník nie je práva znalou osobou, nie je potrebné v rozhodnutí a najmä v uznesení vysvetľovať každý detail formy vydaného rozhodnutia.

Takéto uznesenia odôvodňovať netreba. Okrem toho v uznesení o povinnosti zaplatiť súdny poplatok je vždy uvedená výška súdneho poplatku, ako aj odkaz na zákonné ustanovenie a Sadzobník súdnych poplatkov, podľa ktorých súdny poplatok treba zaplatiť Nie je možné preto teda akceptovať stanovisko odvolateľa, že uznesenie o povinnosti zaplatiť súdny poplatok trpí vadou a je nepreskúmateľné, pretože neobsahuje obsiahle odôvodnenie.

Za spracovanie hromadného podania, za každé podanie, ktoré tvorí hromadné podanie je poplatok 1, €. V sadzobníku je teda poplatok výslovne uvedený a túto skutočnosť odvolanie žalobcu obchádza. Samozrejme, že je pravdivé tvrdenie odvolateľa, že súd neuvádza, prečo boli podania súdom vyhodnotené ako také, ktoré tvoria súčasť iných, viac než 10

Na základe citovaného ústavný súd konštatuje, že krajský súd sa v napadnutých uzneseniach zaoberal a ústavne akceptovateľným spôsobom aj vysporiadal s odvolacími námietkami sťažovateľky, s ktorými sa nestotožnil, a preto predmetné uznesenia okresného súdu potvrdil ako vecne správne.

Napadnuté uznesenia krajského súdu nemožno podľa názoru ústavného súdu považovať za zjavne neodôvodnené a ani za arbitrárne, t. j. také, ktoré by boli založené na právnych záveroch, ktoré nemajú oporu v zákone, resp. popierajú podstatu, zmysel a účel v napadnutom konaní aplikovaných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku (upravujúcich hromadné podanie) a zákona o súdnych poplatkoch [položka 20b) Sadzobníka súdnych poplatkov].

Vo vzťahu k argumentácii sťažovateľky, že „porušovateľ, alebo súd prvého stupňa, mali prerušiť konanie podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) OSP. Totižto všeobecne záväzný právny predpis, konkrétne položka č. 20b Sadzobníka súdnych poplatkov (príloha zákona č. 71/1992 Zb.), ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou. Porušovateľ, alebo sud prvého stupňa, mali v tomto prípade postúpiť návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska. Porušovateľ pokračoval v konaní, aj keď mal zákonnú povinnosť podrobiť aplikovanú právnu úpravu kontrole ústavnosti“, ústavný súd uvádza, že podľa § 109 ods. 1 písm. b) OSP je súd povinný prerušiť konanie a predložiť vec ústavnému súdu na zaujatie stanoviska, ak pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná.