III. ÚS 27/2016

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. januára 2016 predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej obchodnou spoločnosťou Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát doc.

sp. zn. 6 Cdo/51/2015 z 18. februára 2015 (Rvp 4639/2015), sp. zn. 6 Cdo/240/2014 z 12. decembra 2014 (Rvp 4640/2015), sp. zn. 6 Cdo/266/2014 z 28. januára 2015 (Rvp 4641/2015), sp. zn. 8 Cdo/153/2014 z 22. januára 2015 (Rvp 4642/2015), sp. zn. 7 Cdo/234/2014 z 20. novembra 2014 (Rvp 4643/2015), sp. zn. 3 Cdo/446/2014 z 19. februára 2015 (Rvp 4644/2015), sp. zn. 3 Cdo/586/2014 z 12. februára 2015 (Rvp 4645/2015), sp. zn. 8 Cdo/186/2014 z 22. januára 2015 (Rvp 4646/2015), sp. zn. 2 Cdo/211/2014 zo 16. decembra 2014 (Rvp 4647/2015), sp. zn. 2 Cdo/226/2014 z 27. januára 2015 (Rvp 4648/2015), sp. zn. 7 Cdo/304/2014 z 28. januára 2015 (Rvp 4649/2015), sp. zn. 7 Cdo/314/2014 z 28. januára 2015 (Rvp 4650/2015), sp. zn. 2 Cdo/265/2014 z 27. januára 2015 (Rvp 4651/2015), sp. zn. 2 Cdo/126/2014 z 27. novembra 2014 (Rvp 4652/2015), sp. zn. 7 Cdo/313/2014 z 11. decembra 2014

zo 16. decembra 2014 (Rvp 4669/2015), sp. zn. 2 Cdo/8/2014 zo 16. decembra 2014 (Rvp 4670/2015), sp. zn. 2 Cdo/6/2014 zo 16. decembra 2014 (Rvp 4672/2015), sp. zn. 4 Cdo/8/2014 z 20. januára 2014 (Rvp 4673/2015), sp. zn. 4 Cdo/313/2014 zo 17. decembra 2014 (Rvp 4674/2015), sp. zn. 2 Cdo/122/2014 z 27. novembra 2014 (Rvp 4675/2015), sp. zn. 4 Cdo/122/2014 z 19. februára 2015 (Rvp 4676/2015), sp. zn. 3 Cdo/533/2014 z 12. februára 2015 (Rvp 4677/2015), sp. zn. 6 Cdo/244/2014 z 28. januára 2015 (Rvp 4678/2015), sp. zn. 6 Cdo/242/2014 z 28. januára 2015 (Rvp 4679/2015), sp. zn. 2 Cdo/70/2014 zo 16. decembra 2014 (Rvp 4680/2015), sp. zn. 2 Cdo/419/2014 zo 16. decembra 2014 (Rvp 4681/2015), sp. zn. 7 Cdo/367/2014 z 28. januára 2015 (Rvp 4682/2015), sp. zn. 1 Cdo/93/2014 z 11. februára 2015 (Rvp 4683/2015), sp. zn. 1 Cdo/57/2014 z 11. februára 2015 (Rvp 4684/2015),

(Rvp 4699/2015), sp. zn. 2 Cdo/305/2014 z 27. januára 2015 (Rvp 4700/2015), sp. zn. 8 Cdo/334/2014 z 23. februára 2015 (Rvp 4701/2015), sp. zn. 5 Cdo/387/2014 z 24. februára 2015 (Rvp 4702/2015), sp. zn. 8 Cdo/498/2014 z 23. februára 2015 (Rvp 4703/2015), sp. zn. 7 Cdo/230/2014 z 28. januára 2015 (Rvp 4704/2015), sp. zn. 8 Cdo/282/2014 z 10. februára 2015 (Rvp 4705/2015), sp. zn. 6 Cdo/392/2014 z 18. februára 2015 (Rvp 4706/2015), sp. zn. 2 Cdo/372/2013 z 27. novembra 2014 (Rvp 4721/2015), sp. zn. 8 Cdo/473/2014 z 10. februára 2015 (Rvp 4738/2015), sp. zn. 8 Cdo/280/2014 z 23. februára 2015 (Rvp 7461/2015), sp. zn. 5 Cdo/588/2014 z 24. marca 2015 (Rvp 7462/2015), sp. zn. 3 Cdo/117/2015 zo 7. apríla 2015 (Rvp 7463/2015), sp. zn. 6 Cdo/356/2014 z 21. apríla 2015 (Rvp 7464/2015), sp. zn. 6 Cdo/84/2014 z 31. marca 2015 (Rvp 7465/2015), sp. zn. 3 Cdo/438/2014

sp. zn. 5 Cdo/544/2014 z 24. marca 2015 (Rvp 7481/2015), sp. zn. 5 Cdo/542/2014 z 24. marca 2015 (Rvp 7482/2015), sp. zn. 3 Cdo/101/2015 z 12. marca 2015 (Rvp 7483/2015), sp. zn. 8 Cdo/465/2014 z 10. marca 2015 (Rvp 7484/2015), sp. zn. 8 Cdo/464/2014 z 23. februára 2015 (Rvp 7485/2015), sp. zn. 2 Cdo/119/2014 z 31. marca 2015 (Rvp 7486/2015), sp. zn. 5 Cdo/533/2014 z 24. marca 2015 (Rvp 7487/2015), sp. zn. 8 Cdo/213/2014 z 8. októbra 2014 (Rvp 7488/2015), sp. zn. 4 Cdo/244/2014 z 25. marca 2015 (Rvp 7489/2015), sp. zn. 3 Cdo/242/2014 z 9. októbra 2014 (Rvp 7490/2015), sp. zn. 3 Cdo/534/2014 z 8. decembra 2014 (Rvp 7491/2015), sp. zn. 5 Cdo/534/2014 z 24. marca 2015 (Rvp 7492/2015), sp. zn. 4 Cdo/584/2014 z 25. marca 2015 (Rvp 7493/2015), sp. zn. 2 Cdo/7/2014 z 27. januára 2015 (Rvp 7494/2015), sp. zn. 7 Cdo/222/2014 z 26. februára 2015 (Rvp 7495/2015), sp. zn. 4 Cdo/262/2014 z 25. marca 2015 (Rvp 7496/2015),

(Rvp 7511/2015), sp. zn. 4 Cdo/236/2014 z 25. marca 2015 (Rvp 7512/2015), sp. zn. 7 Cdo/407/2014 z 24. marca 2015 (Rvp 7513/2015), sp. zn. 5 Cdo/583/2014 z 24. marca 2015 (Rvp 7514/2015), sp. zn. 7 Cdo/489/2014 z 24. marca 2015 (Rvp 7515/2015), sp. zn. 7 Cdo/409/2014 z 24. marca 2015 (Rvp 7516/2015), sp. zn. 5 Cdo/582/2014 z 24. marca 2015 (Rvp 7517/2015), sp. zn. 7 Cdo/483/2014 z 24. marca 2015 (Rvp 7518/2015), sp. zn. 4 Cdo/376/2014 z 25. marca 2015 (Rvp 7519/2015), sp. zn. 4 Cdo/306/2014 z 25. marca 2015 (Rvp 7520/2015), sp. zn. 4 Cdo/235/2014 z 20. augusta 2014 (Rvp 7521/2015), sp. zn. 7 Cdo/403/2014 z 26. februára 2015 (Rvp 7522/2015), sp. zn. 7 Cdo/496/2014 z 27. októbra 2014 (Rvp 7523/2015), sp. zn. 7 Cdo/478/2014 z 27. októbra 2014 (Rvp 7524/2015), sp. zn. 5 Cdo/305/2014 z 12. novembra 2014 (Rvp 7525/2015), sp. zn. 7 Cdo/172/2014 z 26. februára 2015 (Rvp 7526/2015), sp. zn. 7 Cdo/302/2014 z 26. februára 2015

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 4639/2015, Rvp 4640/2015, Rvp 4641/2015, Rvp 4642/2015, Rvp 4643/2015, Rvp 4644/2015, Rvp 4645/2015, Rvp 4646/2015, Rvp 4647/2015, Rvp 4648/2015, Rvp 4649/2015, Rvp 4650/2015, Rvp 4651/2015, Rvp 4652/2015, Rvp 4653/2015, Rvp 4654/2015, Rvp 4656/2015, Rvp 4657/2015, Rvp 4658/2015, Rvp 4659/2015, Rvp 4660/2015, Rvp 4661/2015, Rvp 4662/2015, Rvp 4663/2015, Rvp 4664/2015, Rvp 4665/2015, Rvp 4666/2015, Rvp 4667/2015, Rvp 4668/2015, Rvp 4669/2015, Rvp 4670/2015, Rvp 4672/2015, Rvp 4673/2015, Rvp 4674/2015, Rvp 4675/2015, Rvp 4676/2015, Rvp 4677/2015, Rvp 4678/2015, Rvp 4679/2015, Rvp 4680/2015, Rvp 4681/2015, Rvp 4682/2015, Rvp 4683/2015, Rvp 4684/2015, Rvp 4685/2015, Rvp 4686/2015, Rvp 4687/2015, Rvp 4688/2015, Rvp 4689/2015, Rvp 4690/2015, Rvp 4691/2015, Rvp 4692/2015, Rvp 4693/2015, Rvp 4694/2015, Rvp 4695/2015, Rvp 4696/2015, Rvp 4697/2015, Rvp 4698/2015, Rvp 4699/2015, Rvp 4700/2015, Rvp 4701/2015, Rvp 4702/2015, Rvp 4703/2015, Rvp 4704/2015, Rvp 4705/2015, Rvp 4706/2015, Rvp 4721/2015, Rvp 4738/2015, Rvp 7461/2015, Rvp 7462/2015, Rvp 7463/2015, Rvp 7464/2015, Rvp 7465/2015, Rvp 7466/2015, Rvp 7467/2015, Rvp 7468/2015, Rvp 7469/2015, Rvp 7470/2015, Rvp 7471/2015, Rvp 7472/2015, Rvp 7473/2015, Rvp 7474/2015, Rvp 7475/2015, Rvp 7476/2015, Rvp 7477/2015, Rvp 7478/2015, Rvp 7479/2015, Rvp 7480/2015, Rvp 7481/2015, Rvp 7482/2015, Rvp 7483/2015, Rvp 7484/2015, Rvp 7485/2015, Rvp 7486/2015, Rvp 7487/2015, Rvp 7488/2015, Rvp 7489/2015, Rvp 7490/2015, Rvp 7491/2015, Rvp 7492/2015, Rvp 7493/2015, Rvp 7494/2015, Rvp 7495/2015, Rvp 7496/2015, Rvp 7497/2015, Rvp 7498/2015, Rvp 7499/2015, Rvp 7500/2015, Rvp 7501/2015, Rvp 7502/2015, Rvp 7503/2015, Rvp 7504/2015, Rvp 7505/2015, Rvp 7506/2015, Rvp 7507/2015, Rvp 7508/2015, Rvp 7509/2015, Rvp 7510/2015, Rvp 7511/2015, Rvp 7512/2015, Rvp 7513/2015, Rvp 7514/2015, Rvp 7515/2015, Rvp 7516/2015, Rvp 7517/2015, Rvp 7518/2015, Rvp 7519/2015, Rvp 7520/2015, Rvp 7521/2015, Rvp 7522/2015, Rvp 7523/2015, Rvp 7524/2015, Rvp 7525/2015, Rvp 7526/2015, Rvp 7527/2015,

Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka vystupuje v postavení žalobkyne v konaniach vedených Okresným súdom Rimavská Sobota, Okresným súdom Veľký Krtíš, Okresným súdom Žiar nad Hronom, Okresným súdom Zvolen, Okresným súdom Bratislava II, Okresným súdom Bratislava III, Okresným súdom Bratislava IV, Okresným súdom Malacky, Okresným súdom Pezinok, Okresným súdom Košice I, Okresným súdom Košice II, Okresným súdom Spišská Nová Ves, Okresným súdom Trebišov, Okresným súdom Bánovce nad Bebravou, Okresným súdom Prievidza, Okresným súdom Trenčín, Okresným súdom Martin, Okresným súdom Ružomberok a Okresným súdom Revúca (ďalej len „okresné súdy“), predmetom ktorých je náhrada majetkovej škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom okresných súdov, ktoré sú teda súčasne súdmi, ktoré sťažovateľke uvedenú škodu a nemajetkovú ujmu spôsobili. Na základe uvedeného sťažovateľka očakávala, že dôjde k vylúčeniu okresných súdov a spory budú prikázané inému vecne príslušnému okresnému súdu v obvode príslušného krajského súdu (ďalej len „príslušné krajské súdy“). Na základe skutočností uvedených sťažovateľkou v žalobných návrhoch okresné súdy svojimi rozhodnutiami zaviazali sťažovateľku na zaplatenie súdneho poplatku za vznesené námietky zaujatosti.

Na základe odvolaní podaných sťažovateľkou, podstatou ktorých bolo jej tvrdenie o nepodaní námietky zaujatosti, príslušné krajské súdy svojimi rozhodnutiami potvrdili rozhodnutia okresných súdov ako vecne správne. Predmetné uznesenia príslušných krajských súdov napadla sťažovateľka dovolaniami, v ktorých namietala, že ako žalobkyňa nepodala návrh na začatie konania (za nepodanie návrhu považovala nepodanie námietky zaujatosti), hoci podľa zákona bol potrebný, a preto existuje dovolací dôvod podľa § 237 písm. e) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), že jej bola odňatá možnosť konať pred súdom, čo predstavuje dovolací dôvod podľa § 237 písm. f) OSP, a že v jej veciach rozhodoval vylúčený sudca, čo je dovolacím dôvodom podľa § 241 ods. 2 písm. a) OSP, v spojení s § 237 písm. g) OSP.

Sťažovateľka vo vzťahu k odôvodneniu napadnutých uznesení a konštatovaniu najvyššieho súdu, že nemohlo dôjsť k porušeniu práva na zákonného sudcu v jej veciach, ďalej uviedla, že „trvá na tom, že objektívna námietka porušenia nestrannosti je dôvodná. Dôvodnosť námietky porušenia nestrannosti je závažne podporená tiež tým, že: a) pomer sudcu k veci, ktorý má za následok jeho zaujatosť, v danej veci vyplýva aj z právneho záujmu sudcu na prejednávanej veci, pretože môže byť rozhodnutím súdu priamo dotknutý vo svojich právach (ust. § 22 zákona č. 514/2003 Z. z.); b) vylúčený je sudca preto, že získal o veci poznatky iným spôsobom, než z dokazovania na konaní (priamo výkonom funkcie sudcu na súde, ktorý škodu spôsobil); c) do úvahy prichádza aj vzťah ekonomickej závislosti (zníženie rozpočtovaných prostriedkov súdu splnením povinnosti úhrady škody sťažovateľovi).“.

V tejto súvislosti sťažovateľka ďalej argumentovala, že príslušný krajský súd nedostatočne vyhodnotil dôvody vylúčenia sudcov príslušného okresného súdu, pokiaľ ide o ich pomer k účastníkom konania z hľadiska objektívnej stránky zaujatosti, keďže podľa sťažovateľky «„ekonomická závislosť“ okresného súdu (ako právnickej osoby, ktorého personálnu zložku tvoria aj sudcovia vykonávajúci súdnictvo) spočívajúca v náhrade škody a nemajetkovej ujmy» zakladá pomer týchto sudcov k sťažovateľke ako účastníkovi konania, čo je dôvodom ich vylúčenia z prerokovania a rozhodovania daných vecí. Najvyšší súd tento postup príslušného krajského súdu podľa sťažovateľky neskúmal a v napadnutých uzneseniach ani žiadnym spôsobom nevysvetlil.

Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu v napadnutých konaniach a jeho napadnutými uzneseniami.

1. K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa § 31a ods. 1 zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku.

Podľa § 112 ods. 1 OSP môže súd v záujme hospodárnosti konania spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

Rvp 7473/2015, Rvp 7474/2015, Rvp 7475/2015, Rvp 7476/2015, Rvp 7477/2015, Rvp 7478/2015, Rvp 7479/2015, Rvp 7480/2015, Rvp 7481/2015, Rvp 7482/2015, Rvp 7483/2015, Rvp 7484/2015, Rvp 7485/2015, Rvp 7486/2015, Rvp 7487/2015, Rvp 7488/2015, Rvp 7489/2015, Rvp 7490/2015, Rvp 7491/2015, Rvp 7492/2015, Rvp 7493/2015, Rvp 7494/2015, Rvp 7495/2015, Rvp 7496/2015, Rvp 7497/2015, Rvp 7498/2015, Rvp 7499/2015, Rvp 7500/2015, Rvp 7501/2015, Rvp 7502/2015, Rvp 7503/2015, Rvp 7504/2015, Rvp 7505/2015, Rvp 7506/2015, Rvp 7507/2015, Rvp 7508/2015, Rvp 7509/2015, Rvp 7510/2015, Rvp 7511/2015, Rvp 7512/2015, Rvp 7513/2015, Rvp 7514/2015, Rvp 7515/2015, Rvp 7516/2015, Rvp 7517/2015, Rvp 7518/2015, Rvp 7519/2015, Rvp 7520/2015, Rvp 7521/2015, Rvp 7522/2015, Rvp 7523/2015, Rvp 7524/2015, Rvp 7525/2015, Rvp 7526/2015, Rvp 7527/2015, Rvp 7528/2015, Rvp 7529/2015, Rvp 7530/2015, Rvp 7531/2015 a sp. zn. Rvp 7532/2015, z ktorých vyplýva ich právna a skutková súvislosť, a prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky a najvyššieho súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.

2. K namietanému porušeniu označených práv postupom a uzneseniami najvyššieho súdu

Podľa čl. 142 ods. 1 ústavy súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Za zjavne neopodstatnenú možno považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci alebo jeho rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide preto vtedy, ak pri jej predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr.

rozhodnutia I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, II. ÚS 98/06, III. ÚS 198/07, IV. ÚS 27/2010).

O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia v súvislosti s právnym posúdením ide spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí takú interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo... prejednaná... súdom..., ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. I. ÚS 8/96, III. ÚS 197/02, III. ÚS 284/08). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.

Vo vzťahu k sťažovateľkou namietanému dovolaciemu dôvodu podľa § 237 písm. g) OSP, a teda tvrdeniu, že v jej veciach rozhodovali vylúčení sudcovia, najvyšší súd, poukazujúc na znenie § 14 ods. 1 OSP (dôvody vylúčenia sudcu), ako aj na svoju predchádzajúcu judikatúru, podľa ktorej dôvodom na vylúčenie sudcu nie je sama skutočnosť, že sudca má prejednať a rozhodnúť vec, v ktorej žalovaným je súd, na ktorom tento sudca vykonáva súdnictvo, posúdil aj túto námietku sťažovateľky ako neopodstatnenú.

Takéto odôvodnenie napadnutých uznesení najvyššieho súdu nemožno považovať za arbitrárne, či dokonca zjavne svojvoľné, ako to vidí sťažovateľka. Nie je úlohou ústavného súdu v konaní o sťažnosti rozvíjať, prípadne potvrdzovať správnosť právnych záverov najvyššieho súdu. V súlade so sebaobmedzovaním vlastných zásahov do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, ktoré sú rovnako povolané chrániť základné práva a slobody, ústavný súd konštatuje, že v napadnutých rozhodnutiach najvyššieho súdu nevzhliadol žiadnu skutočnosť, ktorá by mala alebo mohla mať za následok porušenie označených práv sťažovateľky. Napadnuté uznesenia najvyššieho súdu sú náležite odôvodnené, ich záverom nechýba predchádzajúca logická interpretácia príslušných právnych noriem a nemožno ich považovať za zjavne svojvoľné.

Ústavný súd nezistil, že by najvyšší súd v napadnutých uzneseniach použil takú interpretáciu a aplikáciu právnych noriem, ktorá zásadne popiera účel a význam aplikovanej právnej normy. Rovnako nezistil, že by dôvody, na ktorých sú založené súdne rozhodnutia, absentovali, boli zjavne protirečivými alebo popierali pravidlá formálnej alebo právnej logiky a závery najvyššieho súdu nie sú zjavne jednostranné a ani v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti.

Ústavný súd konštatuje, že je nepochybné, že povinnosťou najvyššieho súdu bolo v predmetných veciach skúmať, či sú splnené všetky zákonné podmienky pre prípustnosť dovolaní podaných sťažovateľkou. Sťažovateľka, ktorá bola kvalifikovane zastúpená v konaní pred všeobecnými súdmi, vo svojich sťažnostiach neuviedla žiadnu skutočnosť, na základe ktorej by bolo možné usudzovať, že napadnuté uznesenia najvyššieho súdu sú postihnuté takými nedostatkami, ktoré by odôvodňovali záver o ich zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti a v konečnom dôsledku o porušení označených práv sťažovateľky, tak ako to tvrdila vo svojej sťažnosti. Skutočnosť, že najvyšší súd kvalifikoval dovolania sťažovateľky ako neprípustné a že pritom vyslovil právny názor, s ktorým sa sťažovateľka nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o porušení práva na súdnu ochranu a na spravodlivé súdne konanie podľa označeného článku ústavy a dohovoru.

Sťažovateľka v sťažnostiach tiež poukázala aj na rozdielnosť prístupu najvyššieho súdu k rozhodovaniu v obdobných veciach.

Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína svoj právny názor, podľa ktorého právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v rozhodnutiach vo veci samej nemajú charakter precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť identicky, napriek tomu protichodné právne závery vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. IV. ÚS 49/06, III. ÚS 300/06).

Z rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva Beian v. Rumunsko (č. 1) zo 6. decembra 2007 vyplýva, že rozdielna judikatúra v skutkovo rovnakých, prípadne podobných veciach je prirodzenou súčasťou vnútroštátneho súdneho systému (v zásade každého súdneho systému, ktorý nie je založený na precedensoch ako prameňoch práva).

Ústavný súd vzhľadom na uvedené sťažnosti sťažovateľky pri ich predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnené.

Keďže sťažnosti boli odmietnuté, ústavný súd o ďalších návrhoch sťažovateľky uplatnených v sťažnostiach nerozhodoval.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. januára 2016