III. ÚS 272/2016

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. marca 2016 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) pre namietané porušenie čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 5 ods. 1, čl. 5 ods. 4, čl. 13 a čl. 17 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom v konaní a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Ndt 24/2015 z 9. decembra 2015 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ ako odsúdený pre spáchaný zločin týrania blízkej osoby a zverenej osoby podal Okresnému súdu Žilina návrh na povolenie obnovy konania. Písomným podaním z 20. októbra 2015 sťažovateľ navrhol, aby bola jeho vec Okresnému súdu Žilina podľa § 23 ods. 1 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) odňatá a prikázaná Okresnému súdu Košice II (ďalej len „návrh na odňatie a prikázanie veci“), a to z dôležitého dôvodu – úmyselných pochybení vo veci konajúcich orgánov činných v trestnom konaní, ako aj zákonnej sudkyne (najmä použitia „falošných“ dôkazov ako základu pre odsudzujúce rozhodnutie), v ktorých vidí zaujatosť okresného súdu.

Návrhu na odňatie a prikázanie veci najvyšší súd napadnutým uznesením nevyhovel.

Sťažovateľ sťažnosťou namieta zásah do označených práv z dôvodu, že o návrhu na odňatie veci rozhodol nepríslušný súd, pretože podľa § 23 ods. 1 Trestného poriadku o odňatí a prikázaní má rozhodnúť súd, ktorý je obom súdom (t. j. súdu, ktorému sa vec odníma a súdu, ktorému má byť vec prikázaná) spoločne nadriadený. Podľa názoru sťažovateľa „týmto súdom určite nie je najvyšší súd“.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).