III. ÚS 273/2015

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

Odôvodnenie:

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. septembra 2014 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) pre namietané porušenie základného práva podľa čl. 12 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 39 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 9 So 79/2013 z 25. júna 2014.

Ako zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, sťažovateľ namieta, že najvyšší súd tým, že označeným rozsudkom potvrdil rozsudok Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 2 Sd 6/2013­19 z 2. apríla 2013, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie Sociálnej poisťovne, ústredia (ďalej len „Sociálna poisťovňa“) č. 460 113 7280 zo 6. decembra 2012, bez zákonného dôvodu zasiahol do jeho základného práva na slobodu a rovnosť v dôstojnosti a právach (čl. 12 ústavy) a tiež základného práva na primerané hmotné zabezpečenie v starobe (čl. 39 ústavy).

K okolnostiam tvrdeného porušenia uvedených základných práv sťažovateľ uviedol: „V roku 2004 som požiadal o predčasný starobný dôchodok, pričom až neskôr som sa dozvedel, že výpočet tohto dôchodku bol urobený z rozhodujúceho obdobia posledných 10 rokov a dôchodok bol znížený o 25 %. V roku 2005 bola schválená zmena, v dôsledku ktorej sa výpočet dôchodku robil z rozhodujúceho obdobia 20 rokov. Toto pokladám za diskrimináciu oproti ostatným dôchodcom a žiadam, aby dôchodok bol prepočítaný z posledných minimálne 20 rokov tak, ako to bolo vypočítavané ostatným dôchodcom.“ Dodal, že pri uplatnení ochrany tohto jeho základného práva využil všetky právne prostriedky, ktoré mu právne predpisy poskytujú.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Za zjavne neopodstatnenú možno považovať aj takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (III. ÚS 175/03).

Podľa čl. 12 ods. 1 ústavy ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach. Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

Podľa čl. 39 ods. 1 ústavy občania majú právo na primerané hmotné zabezpečenie v starobe a pri nespôsobilosti na prácu, ako aj pri strate živiteľa.

Hoci v texte sťažnosti sťažovateľ poukazuje aj na porušenie jeho základného práva podľa čl. 39 ods. 1 ústavy označeným rozsudkom najvyššieho súdu, v petite sťažnosti navrhuje jeho zrušenie už len z dôvodu porušenia základného práva sťažovateľa podľa čl. 12 ods. 1 ústavy.

Rozhodnutím, ktorého zákonnosť bola predmetom súdneho prieskumu v konaní pred krajským súdom a najvyšším súdom, nebolo rozhodnutie o určení výšky predčasného starobného dôchodku sťažovateľa, ale až jedno z rozhodnutí o zvýšení už starobného dôchodku. Nech by teda najvyšší súd rozhodol akýmkoľvek spôsobom, označeným rozsudkom nemohol porušiť základné právo sťažovateľa podľa čl. 12 ods. 1 ústavy, dokonca ani základné právo sťažovateľa podľa čl. 39 ods. 1 ústavy, pretože medzi rozsudkom najvyššieho súdu a základnou výškou starobného dôchodku sťažovateľa neexistuje vecná ani právna súvislosť.

Sťažovateľ neuvádza iné dôvody, pre ktoré považuje namietaný rozsudok najvyššieho súdu za ústavne nekomformný, než zmenu právneho stavu – spôsobu výpočtu sumy predčasného starobného dôchodku zákonom č. 244/2005 Z. z. účinným od 1. februára 2005.

Ústavný súd považuje za potrebné dodať, že v danom prípade najvyšší súd rozhodujúc o odvolaní sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu č. k. 2 Sd 6/2013­19 z 2. apríla 2013 vyslovil svoj právny názor, vysvetlil dôvody svojho rozhodnutia a prihliadol tiež na osobitnú povahu veci – spor o výšku predčasného starobného dôchodku, resp. starobného dôchodku. Sociálnu poisťovňu tiež upozornil na nedostatky v jej rozhodovacej činnosti vo veci sťažovateľa, ktorá jeho žiadosť o prepočet starobného dôchodku podľa zákona o sociálnom poistení v znení zákona č. 244/2005 Z. z. vybavila listom z 30. januára 2013 bez vydania rozhodnutia.

Ústavný súd musí konštatovať, že odôvodnenie sťažnosťou napadnutého rozsudku najvyššieho súdu je dostatočné a zrozumiteľné. Najvyšší súd dostačujúco vysvetlil, prečo na základe odvolania sťažovateľa rozsudok krajského súdu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie Sociálnej poisťovne o zvýšení starobného dôchodku sťažovateľa č. 460 113 7280 zo 6. decembra 2012 potvrdil, pričom jeho závery možno považovať z ústavného hľadiska za akceptovateľné a udržateľné.