III. ÚS 284/2015

7 ECdo 161/2013 z 9. januára 2014, sp. zn. 1 Cdo 65/2013 z 31. januára 2014, sp. zn. 7 ECdo 194/2013 z 5. februára 2014, sp. zn. 6 ECdo 2/2013 z 12. februára 2014, sp. zn. 1 Oboer 30/2013 z 29. októbra 2013, sp. zn. 8 ECdo 31/2013 z 30. januára 2014, sp. zn. 6 Cdo 54/2013 zo 17. decembra 2013, sp. zn. 6 Cdo 54/2013 zo 17. decembra 2013, sp. zn. 6 Cdo 71/2013 z 30. januára 2014, sp. zn. 1 Oboer 10/2013 z 29. októbra 2013, sp. zn. 2 ECdo 214/2013 z 30. januára 2014, sp. zn. 1 Cdo 39/2013 z 30. januára 2014, sp. zn. 5 ECdo 32/213 z 20. januára 2014, sp. zn. 6 EMCdo 3/2013 z 19. februára 2014, sp. zn. 6 Cdo 55/2013 z 5. februára 2014, sp. zn. 1 ECdo 200/2013 z 25. februára 2014, sp. zn. 2 ECdo 27/2014 z 26. februára 2014, sp. zn. 7 ECdo 178/2013 z 26. marca 2014, sp. zn. 3 Oboer 11/2013 z 27. marca 2014, sp. zn. 6 ECdo 51/2013 z 13. marca 2014, sp. zn. 3 ECdo 71/2013 z 3. apríla 2014, sp. zn. 7 ECdo18/2014 z 29. apríla 2014, sp. zn. 5 ECdo 123/2013 z 9. apríla 2014, sp. zn. 4 ECdo 166/2013 z 26. mája 2014, sp. zn. 2 ECdo 247/2013 z 30. apríla 2014 a sp. zn. 3 ECdo 151/2013 z 29. mája 2014 v spojení s uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 2 CoE 379/2012 z 22. februára 2013, sp. zn. 1 CoE 444/2012 z 30. októbra 2012, sp. zn. 41 CoE 194/2012 z 27. augusta 2012, sp. zn. 41 CoE 115/2012 z 8. augusta 2012, sp. zn. 13 CoE 10/2013 zo 14. februára 2013, sp. zn. 1 CoE 277/2012 z 11. júna 2012, sp. zn. 14 CoE 11/2013 z 28. januára 2013, sp. zn. 17 CoE 183/2012 z 26. októbra 2012, sp. zn. 17 CoE 142/2012 z 29. júna 2012, sp. zn. 4 CoE 49/2013 zo 7. augusta 2013, sp. zn. 13 CoE 187/2012 z 8. augusta 2012, sp. zn. 41 CoE 175/2012 z 8. augusta 2012, sp. zn. 14 CoE 135/2012 z 2. mája 2012, sp. zn. 1 CoE 354/2012 z 12. júla 2012, sp. zn. 16 CoE 196/2011 z 30. júna 2011, sp. zn. 16 CoE 282/2012 z 9. januára 2013, sp. zn. 2 CoE 373/2012 z 31. augusta 2012, sp. zn. 16 CoE 255/2012 zo 17. októbra 2012, sp. zn. 13 CoE 264/2012 z 12. decembra 2012, sp. zn. 2 CoE 163/2012 z 30. mája 2012, sp. zn. 2 CoE 114/2013 z 27. marca 2013, sp. zn. 15 CoE 167/2012 z 29. novembra 2012, sp. zn. 14 CoE 89/2013 z 23. apríla 2013, sp. zn. 41 CoE 103/2012 z 31. júla 2012, sp. zn. 2 CoE 556/2012 z 31. októbra 2012, sp. zn. 2 CoE 374/2012 z 30. novembra 2012, sp. zn. 13 CoE 81/2013, sp. zn. 2 CoE 606/2012 z 28. novembra 2012, sp. zn. 13 CoE 275/2012 z 19. decembra 2012, sp. zn. 41 CoE 212/2012 z 30. októbra 2012, sp. zn. 15 CoE 23/2013 z 27. marca 2013, sp. zn. 2 CoE 223/2012 z 31. júla 2012, sp. zn. 13 CoE 319/2012 z 22. januára 2013, sp. zn.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli od 7. apríla 2014 do 27. novembra 2014 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a základného práva podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) a jeho uzneseniami sp. zn. 5 ECdo 175/2013 z 11. februára 2014, sp. zn. 2 ECdo 162/2013 z 30. januára 2014, sp. zn. 6 Cdo 77/2013 z 12. februára 2014, sp. zn. 1 Cdo 10/2013 z 31. januára 2014, sp. zn. 7 ECdo 161/2013 z 9. januára 2014, sp. zn. 1 Cdo 65/2013 z 31. januára 2014, sp. zn. 7 ECdo 194/2013 z 5. februára 2014, sp. zn. 6 ECdo 2/2013 z 12. februára 2014, sp. zn. 1 Oboer 30/2013 z 29. októbra 2013, sp. zn. 8 ECdo 31/2013 z 30. januára 2014, sp. zn. 6 Cdo 54/2013 zo 17. decembra 2013, sp. zn. 6 Cdo 54/2013 zo 17. decembra 2013, sp. zn. 6 Cdo 71/2013 z 30. januára 2014, sp. zn. 1 Oboer 10/2013 z 29. októbra 2013, sp. zn. 2 ECdo 214/2013 z 30. januára 2014, sp. zn. 1 Cdo 39/2013 z 30. januára 2014, sp. zn. 5 ECdo 32/213 z 20. januára 2014, sp. zn. 6 EMCdo 3/2013 z 19. februára 2014, sp. zn. 6 Cdo 55/2013 z 5. februára 2014, sp. zn. 1 ECdo 200/2013 z 25. februára 2014, sp. zn. 2 ECdo 27/2014 z 26. februára 2014, sp. zn. 7 ECdo 178/2013 z 26. marca 2014, sp. zn. 3 Oboer 11/2013 z 27. marca 2014, sp. zn. 6 ECdo 51/2013 z 13. marca 2014, sp. zn. 3 ECdo 71/2013 z 3. apríla 2014, sp. zn. 7 ECdo 18/2014 z 29. apríla 2014, sp. zn. 5 ECdo 123/2013 z 9. apríla 2014, sp. zn. 4 ECdo 166/2013 z 26. mája 2014, sp. zn. 2 ECdo 247/2013 z 30. apríla 2014 a sp. zn. 3 ECdo 151/2013 z 29. mája 2014 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutia najvyššieho súdu“) v spojení s uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 2 CoE 379/2012 z 22. februára 2013, sp. zn. 1 CoE 444/2012 z 30. októbra 2012, sp. zn. 41 CoE 194/2012 z 27. augusta 2012, sp. zn. 41 CoE 115/2012 z 8. augusta 2012, sp. zn. 13 CoE 10/2013 zo 14. februára 2013, sp. zn. 1 CoE 277/2012 z 11. júna 2012, sp. zn. 14 CoE 11/2013 z 28. januára 2013, sp. zn. 17 CoE 183/2012 z 26. októbra 2012, sp. zn. 17 CoE 142/2012 z 29. júna 2012, sp. zn. 4 CoE 49/2013 zo 7. augusta 2013, sp. zn. 13 CoE 187/2012 z 8. augusta 2012, sp. zn. 41 CoE 175/2012 z 8. augusta 2012, sp. zn. 14 CoE 135/2012 z 2. mája 2012, sp. zn. 1 CoE 354/2012 z 12. júla 2012, sp. zn. 16 CoE 196/2011 z 30. júna 2011, sp. zn. 16 CoE 282/2012 z 9. januára 2013, sp. zn. 2 CoE 373/2012 z 31. augusta 2012, sp. zn. 16 CoE 255/2012 zo 17. októbra 2012, sp. zn. 13 CoE 264/2012 z 12. decembra 2012, sp. zn. 2 CoE 163/2012 z 30. mája 2012, sp. zn. 2 CoE 114/2013 z 27. marca 2013, sp. zn.

2. Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Sťažovateľka poskytla na základe zmlúv o úvere uzavretých s dlžníkmi úvery, ktoré boli títo povinní vrátiť podľa podmienok dojednaných v úverových zmluvách. Vzhľadom na skutočnosť, že dlžníci dobrovoľne nepristúpili k úhrade svojich záväzkov, ich pohľadávky voči sťažovateľke sa stali splatnými a v nadväznosti na podmienky dojednané v úverových zmluvách obsahujúce vo väčšine prípadov tzv. rozhodcovskú doložku boli sťažovateľkou začaté rozhodcovské konania pred ňou zvoleným rozhodcovským súdom. Následne boli na základe rozhodcovských rozsudkov vydaných v týchto konaniach začaté exekučné konania. V ďalších prípadoch boli na základe splnomocnenia udeleného dlžníkmi pri podpise úverovej zmluvy spísané splnomocnencom dlžníkov notárske zápisnice, ktoré sa taktiež stali exekučnými titulmi, na podklade ktorých boli v prospech sťažovateľky začaté exekučné konania. V priebehu exekučného konania bolo uzneseniami príslušných okresných súdov v sťažovateľkou napadnutých konaniach rozhodnuté o zastavení prebiehajúcich exekučných konaní. Krajské súdy na odvolania sťažovateľky svojimi rozhodnutiami potvrdili napadnuté uznesenia okresných súdov ako vecne správne. Sťažovateľka podala proti rozhodnutiam krajských súdov dovolania, ktoré najvyšší súd odmietol ako neprípustné.

Sťažovateľka v predostretej argumentácii atakuje právne závery vyplývajúce z rozhodovacej činnosti krajských súdov a najvyššieho súdu, ktorým vytýka ich nesprávnosť z hľadiska právneho posúdenia relevantných hmotnoprávnych ustanovení príslušných právnych predpisov na predmetnú právnu vec.

II.

4. Podľa § 31a zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“). V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

5. S prihliadnutím na obsah predmetných sťažností vedených pred ústavným súdom (pozri výrok rozhodnutia, pozn.) a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť týchto sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky, krajských súdov a najvyššieho súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd, uplatniac citované právne normy, tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.

III.

6. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. 8. Podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

12. Vychádzajúc z obsahu sťažností a k nimi priložených príloh, ústavný súd konštatuje, že tieto sťažnosti napriek tomu, že sťažovateľka je zastúpená kvalifikovaným právnym zástupcom – advokátom, nespĺňajú zákonom predpísané náležitosti návrhu na začatie konania pred ústavným súdom ustanovené § 50 ods. 2 a § 20 zákona o ústavnom súde.

13. Ustanovenie § 20 zákona o ústavnom súde sa v celom rozsahu vzťahuje aj na sťažnosť podľa § 49 a nasl. zákona o ústavnom súde. Ústavný súd výslovne zdôrazňuje, že viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania osobitne platí v prípadoch, v ktorých osoby požadujúce ochranu svojich základných práv a slobôd sú zastúpené advokátom. Z uvedeného vyplýva, že ústavný súd má v ústave a v zákone o ústavnom súde presne definované právomoci, uplatnenie ktorých je viazané na splnenie viacerých formálnych aj vecných náležitostí návrhu na začatie konania (čl. 127 ods. 1 ústavy, § 20 a § 50 zákona o ústavnom súde). Viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ domáha. Ústavný súd môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv.

15. V súvislosti s uvedenými nedostatkami ústavný súd pripomína, že tieto nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na takýto postup slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom, pričom z doterajšej rozhodovacej činnosti ústavného súdu jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania (napr. IV. ÚS 77/08, I. ÚS 368/2010, III. ÚS 357/2010, II. ÚS 309/2010, I. ÚS 162/2010, IV. ÚS 234/2010, III. ÚS 206/2010, IV. ÚS 159/2010, IV. ÚS 213/2010, IV. ÚS 134/2010). Ústavný súd v tejto súvislosti už vo svojom uznesení sp. zn. II. ÚS 117/05 z 11. mája 2005 uviedol, že podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov advokát je povinný dôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonom ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom. Aj v súvislosti s tým naďalej zostáva v platnosti zásada „vigilantibus iura scripta sunt“, t. j. bdelým patrí právo, a to o to zvlášť, ak ide o osoby práva znalé (napr. advokáta).

16. Vzhľadom na už uvedené ústavný súd konštatuje, že sťažnosti vykazujú taký nedostatok náležitostí predpísaných zákonom, že nie je možné preskúmať splnenie hoci len procesných podmienok konania pred ústavným súdom, a preto ich z uvedeného dôvodu odmietol už pri ich predbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

V Košiciach 10. júna 2015