III. ÚS 289/2026

1. Postupom Mestského súdu Bratislava IV v konaní sp. zn. B3-21C/33/2012 (pôvodne Okresný súd Bratislava III sp. zn. 21C/33/2012) b o l o p o r u š e n é základné právo sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a ich právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Mestskému súdu Bratislava IV v konaní sp. zn. B3-21C/33/2012 p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.

3. Sťažovateľom p r i z n á v a finančné zadosťučinenie každému 1 500 eur, ktoré j e Mestský súd Bratislava IV p o v i n n ý vyplatiť im do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Mestský súd Bratislava IV j e p o v i n n ý nahradiť sťažovateľom trovy konania 1 541,12 eur a zaplatiť ich právnemu zástupcovi sťažovateľov do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

5. Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti n e v y h o v u j e .

Odôvodnenie:

II. Skutkové východiská 2. V napadnutom konaní o zaplatenie 220 173,97 eur s príslušenstvom iniciovanom žalobou z 28. júla 2011 Československou obchodnou bankou, a.s. (ďalej aj „žalobca“), vystupujú sťažovatelia v pozícii žalovaných. Žalobca sa domáha zaplatenia zostatku úverov, ktoré sťažovateľom ako spotrebiteľom poskytol na základe úverových zmlúv. Vec sťažovateľov bola pôvodne vedená na Okresnom súde Dunajská Streda a bola postúpená mestskému súdu (pôvodne Okresnému súdu Bratislava III) z dôvodu miestnej príslušnosti 5. apríla 2012. 3. Sťažovateľ 29. januára 2014 doručil mestskému súdu návrh na prerušenie konania do právoplatného skončenia konania o určenie neplatnosti dobrovoľnej dražby nehnuteľností, ktoré slúžili ako záloh na zabezpečenie úveru a v ktorom sú sťažovatelia žalobcami. Mestský súd uznesením z 20. februára 2014 návrhu sťažovateľa nevyhovel. 4. Strany sporu na pojednávaní 26. septembra 2014 navrhli pojednávanie odročiť na účel pokusu o uzavretie mimosúdnej dohody. Žalobca 27. októbra 2014 súdu oznámil, že k dohode nedošlo. 5. Mestský súd vo veci rozhodol rozsudkom zo 17. apríla 2015. 6. Proti rozsudku mestského súdu podali sťažovatelia odvolanie 29. a 30. apríla 2015. Mestský súd vec predložil krajskému súdu na rozhodnutie o odvolaní 20. januára 2016. Krajský súd uznesením z 27. mája 2020 rozsudok mestského súdu v napadnutej časti zrušil a vec v rozsahu zrušenia vrátil mestskému súdu. Spis bol mestskému súdu vrátený 4. júna 2020. 7. Strany sporu na pojednávaní 31. marca 2023 zhodne navrhli prerušiť napadnuté konanie do právoplatného skončenia dovolacieho konania vedeného v konaní pred Okresným súdom Bratislava II sp. zn. 58C/177/2012. Mestský súd uznesením z 31. marca 2023 v súlade s návrhom napadnuté konanie prerušil. 8. Sťažovateľ 19. decembra 2023 navrhol zastavenie konania s poukazom na § 163 ods. 2 Civilného sporového poriadku (ďalej len ,,CSP“), keďže ani jedna zo strán v lehote 6 mesiacov od právoplatnosti uznesenia o prerušení konania nepožiadala o pokračovanie v konaní. Sťažovateľ opätovne žiadal o zastavenie konania 16. februára 2026.

IV. Vyjadrenie mestského súdu 14. Mestský súd konštatoval, že uznesenia týkajúce sa prerušenia konania z 20. februára 2014 a 31. marca 2023 nie sú predmetom totožné, nejde sa res iudicata, pretože uznesením z roku 2014 súd rozhodoval návrhu na prerušenie napadnutého konania do právoplatnosti konania vedeného na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. 50C/185/2011 a uznesením z roku 2023 o návrhu na prerušenie napadnutého konania do právoplatnosti dovolacieho konania vedeného na bývalom Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. 58C/177/2012. Aj keď uznesenie o prerušení konania z marca 2023 odkazovalo na § 163 ods. 1 CSP, je nepochybné, že vôľou a úmyslom sporových strán bol ich zhodný návrh na prerušenie konania do skončenia dovolacieho konania v inej veci v súlade s § 164 CSP, resp. § 162 ods. 1 písm. a) v spojení s § 163 ods. 2 CSP. Preto nemožno jeho účinky posudzovať výlučne formalisticky podľa označenia zákonného ustanovenia bez zohľadnenia materiálneho obsahu procesných návrhov strán a účelu prerušenia konania. Zo zhodných procesných návrhov sporových strán jednoznačne vyplývalo, že cieľom prerušenia nebolo len dispozičné dočasné prerušenie konania bez ďalšieho, ale vyčkanie na právoplatné skončenie dovolacieho konania riešiaceho otázku významnú pre rozhodnutie vo veci samej. Súd preto po právoplatnom skončení dovolacieho konania pokračoval v konaní a vo veci vykonáva ďalšie procesné úkony. Pokiaľ ide o namietané obdobie nečinnosti od mája 2020 do marca 2023, zákonná sudkyňa bola pracovne zaťažená a išlo o obdobie pandémie COVID-19.

V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva v rámci prvého kritéria ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02). Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj ústavnú sťažnosť sťažovateľov. 16.

17. Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria, teda správania sťažovateľov v konaní, ústavný súd nezistil takú okolnosť, ktorá by mala byť osobitne zohľadnená na ich ťarchu pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v konaní k zbytočným prieťahom. Na takú okolnosť nepoukázal ani mestský súd.

19. Na tomto mieste je ale potrebné uviesť, že z celkovej doby trvania sporu pripadajú 4 roky a 4 mesiace na odvolacie konanie pred Krajským súdom v Bratislave. Ústavná sťažnosť však proti krajskému súdu nesmeruje. 20. Sťažovatelia argumentujú, že mestský súd uznesením z 31. marca 2023 konanie prerušil na návrh strán podľa § 163 CSP a ani jedna zo strán v 6-mesačnej lehote po prerušení konania nepožiadala o pokračovanie v konaní. Uvedené má podľa sťažovateľov za následok nutnosť zastavenia konania, a pokiaľ tak mestský súd neučinil a v konaní pokračuje, dopúšťa sa prieťahov v konaní. K tomuto ústavný súd konštatuje, že smerodajnou je v tomto kontexte vôľa sporových strán a výrok súdu o prerušení konania. Nie je sporné, že sťažovatelia (ako aj žalobca) súhlasili s prerušením konania do skončenia dovolacieho konania prebiehajúceho vo veci určenia neplatnosti dobrovoľnej dražby. V súlade s uvedeným mestský súd rozhodol, že „.

Nemožno preto mestskému súdu na účel posúdenia dôvodnosti ústavnej sťažnosti pričítať na ťarchu, ak k prerušeniu konania pristúpil na základe vôle oboch sporových strán, v konaní počas prerušenia nevykonával úkony smerujúce k skončeniu veci a po odpadnutí dôvodu prerušenia rozhodol o pokračovaní v konaní (uznesením z 30. marca 2026). Pokiaľ sťažovatelia zdôrazňujú, že v súvisiacej veci prebiehalo viacero dovolacích konaní, ústavný súd uvádza, že výrok uznesenia mestského súdu o prerušení konania nedefinoval dovolacie konanie konkrétnou spisovou značkou, pod ktorou bolo dovolacie konanie vedené na dovolacom súde, ale len spisovou značkou prvoinštančného súdu. 21. Ústavný súd však v postupe mestského súdu identifikoval neefektívnu činnosť aj nečinnosť. O neefektívnu činnosť ide v období po podaní odvolania proti rozsudku mestského súdu v apríli 2015, keď mestský súd doručoval v júni 2015 vyjadrenie žalobcu sťažovateľke na jej pôvodnú adresu napriek tomu, že táto na pojednávaní konanom 30. mája 2014 uviedla novú korešpondenčnú adresu.

22. K obrane mestského súdu poukazujúcej na jeho zaťaženosť z hľadiska množstva prejednávanej agendy ústavný súd odkazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej organizačné, personálne či technické problémy všeobecných súdov nemôžu byť na úkor práv účastníkov konania, nezbavujú štát zodpovednosti za prieťahy v súdnom konaní, v dôsledku čoho takéto argumenty neobstoja (napr. III. ÚS 17/02).

24. Keďže ústavný súd dospel k záveru o porušení čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, pričom napadnuté konanie dosiaľ nie je právoplatne skončené, ústavný súd podľa čl. 127 ods. 2 ústavy prikázal, aby mestský súd v napadnutom konaní konal bez zbytočných prieťahov (bod 2 výroku tohto nálezu). 25. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie. 26. Sťažovatelia v ústavnej sťažnosti žiadajú o priznanie finančného zadosťučinenia 20 000 eur pre každého z nich, ktoré považujú za primerané vzhľadom na pochybenie súdu. 27. Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04). 28. Pri rozhodovaní o finančnom zadosťučinení ústavný súd prihliadal na celkovú dĺžku napadnutého konania, konštatovanú nečinnosť, neefektívnu činnosť mestského súdu a predmet konania. Zohľadnil obdobie, počas ktorého sa spis nenachádzal v dispozičnej sfére mestského súdu, obdobie prerušenia konania, ku ktorému došlo so súhlasom sťažovateľov, a tiež okolnosť, že sťažovatelia sa počas kontinuálnej nečinnosti mestského súdu v období od júna 2020 do marca 2023 neinformovali o stave konania a neurgovali posun vo veci. Po komplexnom zohľadnení všetkých relevantných skutočností ústavný súd dospel k záveru, že okolnosti veci opodstatňujú priznanie finančného zadosťučinenia každému zo sťažovateľov vo výške 1 500 eur (bod 3 výroku nálezu). Keďže sťažovatelia sa domáhali priznania finančného zadosťučinenia vo výške 20 000 eur pre každého z nich, v prevyšujúcej časti finančného zadosťučinenia ústavný súd ústavnej sťažnosti nevyhovel (bod 5 výroku nálezu).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. júna 2026

Robert Šorl predseda senátu