III. ÚS 291/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 291/2015­12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. júna 2015 predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného advokátom JUDr. Ondrejom Krempaským, Račianska 66, Bratislava, pre namietané porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 48 a čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8 Sžf 73/2012 z 23. októbra 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

Ako zo sťažnosti vyplýva, sťažovateľ rozhodnutím Colného úradu Prešov (ďalej len „colný úrad“) č. 15162/2009­6292 z 20. marca 2009, ktorým colný úrad podľa § 14a ods. 3 zákona Slovenskej národnej rady č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o správe daní“) rozhodol o prepadnutí tovaru v prospech štátu – spotrebiteľského balenia liehu 9 ks balení, slivka jemná, 1.0 litra, obj. alkoholu 40 %, ROČ 20601101000400, výrobca kontrolnej známky zabezpečených rozhodnutím colného úradu č. 51017/2007­6292 z 18. augusta 2007, pretože v konaní neboli odstránené pochybnosti, ktoré viedli k zabezpečeniu predmetného tovaru, vzhľadom na skutočnosť, že vlastníkom (t. j. sťažovateľom) nebol riadne preukázaný pôvod a spôsob nadobudnutia predmetného tovaru. Colné riaditeľstvo Slovenskej republiky rozhodnutím sp. zn. 25906/2009 z 13. januára 2011 na odvolanie toto rozhodnutie colného úradu potvrdilo.

Krajský súd v Prešove (ďalej len „krajský súd“) a následne najvyšší súd v konaní o preskúmanie zákonnosti označených správnych rozhodnutí na základe žaloby, resp. odvolania sťažovateľa vyhodnotili ako podstatnú otázku, či žalobca odstránil pochybnosti, ktoré viedli k zabezpečeniu tovaru. Zhodne skonštatovali, že sťažovateľ neuniesol dôkazné bremeno, pretože nepreukázal pôvod a spôsob nadobudnutia tovaru.

Najvyšší súd vo svojom rozsudku ustálil, že „V rámci dokazovania vykonávaného v súlade s § 29 ods. 4 zákona č. 511/1992 Zb. správny orgán právne závery rozhodnutia podložil konkrétnymi dôkazmi, výpoveďami, listinami. Výpovedná hodnota dokladov predložených žalobcom (sťažovateľ, pozn.) bola spochybnená, preto v konaní neuniesol dôkazné bremeno (§ 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb.). Pokiaľ žalobca tvrdil, že tovar nakúpil od fyzickej osoby – podnikateľa: , bolo jeho povinnosťou skutočnosť, že tovar dodala osoba uvedená na predložených dokladoch, aj preukázať. Nestačí len preukázanie samotného daňového dokladu ako takého. Dokazovanie zo strany colného úradu slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom.“.

Podľa názoru sťažovateľa „Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako aj Krajský súd v Bratislave (správne Krajský súd v Prešove, pozn.) zamietli ako nedôvodnú žalobu sťažovateľa napriek tomu, že boli splnené všetky zákonné podmienky na to, aby obe rozhodnutia boli zrušené z dôvodov uvedených v § 250j ods. 2 písm. a), b), c), d) O. s. p. Súdy v tomto prípade sa stotožnili s takou interpretáciou právnych predpisov, kde správne orgány bez existencie zákonného dôvodu zbavujú sťažovateľa majetku, pričom z ich rozhodnutí jednoznačne vyplýva, že účelová interpretácia právnych predpisov má zbaviť osoby objektívne zodpovedné zodpovednosti, pričom ani jedno zo zákonných ustanovení nepripúšťa liberačný dôvod, v prípadoch, ak je lieh označený pravou kontrolnou známkou.“

8 Sžf/73/2013 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove zo dňa 21. septembra 2012 sp. zn. 1 S/29/2011­53 porušené bolo. 2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8 Sžf/73/2013 zo dňa 23. októbra 2013. 3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia advokátovi JUDr. Ondrejovi Krempaskému vo výške 268€ (1 úkon 134,00€ x 2 právne úkony podľa § 11 ods. 2 vyhl. č. 655/204 Z. z.) a 16,08€ režijný paušál (2 x 8,04€) spolu 284,04 + 56,81 DPH spolu 340,85 EUR do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ako vyplýva z petitu sťažnosti, sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ku ktorému malo dôjsť rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 8 Sžf 73/2012 z 23. októbra 2013, ktorým bol potvrdený rozsudok krajského súdu č. k. 1 S/29/2011­53 z 21. septembra 2012 o zamietnutí žaloby sťažovateľa o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia colného riaditeľstva sp. zn. 25906/2009 z 13. januára 2011. Sťažovateľ tvrdí, že najvyšší súd mu neposkytol ochranu pred zásahom do jeho práv rozhodnutím o prepadnutí tovaru – 9 spotrebiteľských balení liehu slivka v objeme 1,0 litra.

Sťažovateľ tvrdí, že sa tak stalo z dôvodu, že najvyšší súd rozhodol jednostranne, bez dostatočného odôvodnenia, odmietol sa zaoberať dôvodmi uvedenými v odvolaní sťažovateľa a jeho rozhodnutie je arbitrárne, najmä s ohľadom na námietku, že ustanovenia zákona o správe daní colné orgány interpretovali v rozpore s ich účelom a zmyslom ústavne garantovaných práv daňového subjektu. Najvyšší súd a pred ním aj krajský súd neposkytli sťažovateľovi ústavou garantovanú právnu ochranu v požadovanej kvalite.

Najvyšší súd v označenom rozsudku jednoznačne a jasne uviedol, že „Predmetom súdneho prieskumu je zákonnosť rozhodnutia č. 25906/2009 zo dňa 13. januára 2011, ktorým právny predchodca žalovaného potvrdil rozhodnutie Colného úradu Prešov č. 15162/2009 ­ 6292 zo dňa 20. marca 2009, ktorým colný úrad rozhodol o prepadnutí tovaru v prospech štátu – SBL Slivka jemná o objeme 1 l, s objemom alkoholu 40 % v počte 9 ks, ktoré boli zabezpečené rozhodnutím Colného úradu Prešov č. 51017/2007­6292 zo dňa 18. augusta 2007, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 10. septembra 2007, z dôvodu, že v konaní neboli odstránené pochybnosti, ktoré viedli k zabezpečeniu predmetného tovaru, vzhľadom na skutočnosť, že vlastníkom nebol riadne preukázaný pôvod a spôsob nadobudnutia predmetného tovaru. Podstatnou otázkou v prejednávanej veci bolo, či žalobca odstránil pochybnosti, ktoré viedli k zabezpečeniu tovaru.“.

Ďalej najvyšší súd uviedol, že „v rámci dokazovania vykonávaného v súlade s § 29 ods. 4 zákona č. 511/1992 Zb. správny orgán právne závery rozhodnutia podložil konkrétnymi dôkazmi, výpoveďami, listinami. Výpovedná hodnota dokladov predložených žalobcom bola spochybnená, preto v konaní neuniesol dôkazné bremeno (§ 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb.)“. V zmysle citovaného zákonného ustanovenia daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane, a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom.

Colné orgány od sťažovateľa nevyžadovali dôkazy, ktoré by mali zabezpečiť samy. O tom svedčí aj preverovanie vykonané colným úradom s cieľom preveriť vystaviteľa sťažovateľom predložených pokladničných dokladov, a to vzhľadom na pochybnosť o jej skutočnom vystaviteľovi. V daňovom konaní je ťažisko dôkazného bremena na daňovom subjekte. Ústavný súd poukazuje na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“), kde pripúšťa, že nie je v rozpore s právom Únie požadovať, aby subjekt prijal všetky opatrenia (due diligence), ktoré možno od neho rozumne požadovať, aby sa uistil, že plnenie, ktoré uskutoční, nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode [rozsudky Súdneho dvora vo veciach napr. Teleos plc. a spol. (C­409/04), Vlaamse Oliemaatschappij NV (C­499/10); citované rozhodnutia Súdneho dvora sa síce týkajú dane z pridanej hodnoty, avšak vzhľadom na všeobecný verejný záujem na zamedzovaní vyhýbaniu sa daňovej povinnosti daňovými subjektmi je požiadavka prijatia rozumných opatrení pri uskutočňovaní plnení aplikovateľná aj na ďalšie dane].

Je preto len logické očakávať, že v prípade tovarov podliehajúcim zvýšenej kontrole zo strany štátu si nadobúdateľ takéhoto tovaru v obchodnom styku preverí subjekt, ktorý mu tovar dodáva, osobitne v prípade nákupu cez internet, t. j. virtuálny priestor poskytujúci jeho užívateľom možnosť zachovania si anonymity, resp. tiež vytvorenie novej, fiktívnej alebo prevzatej identity.

Úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon je chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy (I. ÚS 13/01).

V súvislosti so sťažovateľom deklarovaným prejavom nespokojnosti s napadnutými rozhodnutiami krajského súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia základných práv (obdobne napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05). Taktiež podľa už mnohonásobne judikovaného názoru ústavného súdu práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemôžu byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania. Teda z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (m. m. I. ÚS 19/02) a taktiež nie je možné vnímať postavenie ústavného súdu ako orgánu, ktorého úlohou by bolo zjednocovať stanoviská najvyššieho súdu (m. m. I. ÚS 199/07, II. ÚS 273/08, IV. ÚS 331/09, III. ÚS 197/2011), ako aj rozhodovaciu prax všeobecných súdov (m. m. I. ÚS 199/07, I. ÚS 18/08, II. ÚS 152/2011).

Z uvedených dôvodov ústavný súd odmietol podľa § 25 ods. 2 druhej vety zákona o ústavnom súde sťažnosť sťažovateľa ako zjavne neopodstatnenú.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. júna 2015