III. ÚS 291/2026

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 291/2026-13

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Roberta Šorla a sudcov Ivana Fiačana (sudca spravodajca) a Martina Vernarského v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľa , , zastúpeného JUDr. Ing. Karin Krajči, advokátkou, Martina Martinčeka 4701/2, Liptovský Mikuláš, proti upovedomeniu európskeho prokurátora sp. zn. I.000241/2021 z 31. októbra 2025 a jeho postupu takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

3. Proti uzneseniu vyšetrovateľa o vznesení obvinenia podal sťažovateľ prostredníctvom svojej obhajkyne 23. januára 2023 sťažnosť, ktorú európska delegovaná prokurátorka uznesením z 2. mája 2025 podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zamietla ako nedôvodnú.

4. Podaním z 30. júna 2025 doručeným Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky vyslovil sťažovateľ nesúhlas s uznesením delegovanej prokurátorky a navrhol jeho zrušenie postupom podľa § 363 a nasl. Trestného poriadku. Predmetný návrh vybavil európsky prokurátor napadnutým upovedomením z 31. októbra 2025, v ktorom sťažovateľovi oznámil, že jeho návrh odkladá bez prijatia ďalších opatrení, keďže v postupe a uznesení delegovanej prokurátorky nezistil porušenie zákona.

II. Argumentácia sťažovateľa

5. Sťažovateľ v úvode poukazuje na to, že o jeho sťažnosti proti uzneseniu vyšetrovateľa o vznesení obvinenia rozhodla prokuratúra po viac ako dvoch rokoch. Takýto postup je nezákonný, zakladajúci prieťahy v trestnom konaní z dôvodu nečinnosti prokurátora. Ďalej namieta právne hodnotenie skutku, ako aj nedostatočné dokazovanie. Orgány činné v trestnom konaní nepreukázali, že ako konateľ mal vedomosť o tom, že bol vytvorený fakturačný reťazec, ktorého účelom bolo navýšenie ceny stroja, a že takéto konanie ako konateľ spoločnosti schválil a podporoval.

6. Zároveň namieta absenciu subjektívnej stránky skutkových podstát trestných činov, z ktorých bol obvinený. Uvádza, že sa na skutkoch podieľal výlučne v rovine legitímneho prieskumu trhu. Celý proces nákupu technológie v Srbsku a následný fakturačný reťazec riadil spoluobvinený , ktorý konal samostatne. Orgány činné v trestnom konaní rezignovali na preukázanie úmyselného zavinenia sťažovateľa. Poukazuje na to, že kvalifikovanú skutkovú podstatu trestného činu podľa § 266 ods. 2 písm. c) Trestného zákona na neho nemožno uplatniť, pretože sa vzťahuje na vyhlasovateľa alebo usporiadateľa. Sťažovateľ ako fyzická osoba nespĺňa znaky vyhlasovateľa, prípadne usporiadateľa verejnej súťaže definované osobitným predpisom (zákonom č. 343/2015 Z. z. o verejnom obstarávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov).

III.1. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, čl. 47 ods. 1 a 3 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru:

10. Vo vzťahu k právomoci ústavného súdu podrobiť ústavnoprávnemu prieskumu napadnuté upovedomenie európskeho prokurátora, ktorým nevyhovel návrhu sťažovateľa na postup podľa § 363 ods. 1 Trestného poriadku, ústavný súd poukazuje na svoju už ustálenú rozhodovaciu činnosť, v ktorej predstavil základné ústavnoprávne východiská, ktoré je nevyhnutné zobrať na zreteľ pri prieskume podstaty vznesenia obvinenia v prípravnom konaní. Z týchto východísk vyplýva, že právomoc ústavného súdu je vybudovaná na zásade prieskumu vecí právoplatne skončených, ktorých eventuálnu protiústavnosť už nemožno zhojiť inými procesnými prostriedkami, resp. už nie je možná náprava iným spôsobom. Teda právomoc ústavného súdu rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy predstavuje ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý sa uplatní až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 132 ods. 1 zákona o ústavnom súde. Ústavná sťažnosť má byť podávaná až vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže reálne domôcť ochrany svojich práv u ostatných orgánov verejnej moci. Postavenie ústavného súdu tak možno obrazne prirovnať k „záchrannej brzde“, ktorú je možné použiť až vtedy, ak zlyhajú všetky obvyklé a predvídané prostriedky na zabránenie vzniku hroziacej ujmy, teda zabránenie porušenia ústavných práv. Konanie o ústavnej sťažnosti však nie je a ani nemôže byť pomyselnou „skratkou“, ktorou by bolo možné obchádzať konanie už vedené, resp. ktoré môže byť vedené na návrh sťažovateľa pred inými orgánmi verejnej moci.

Pokiaľ právny predpis ustanoví, že v určitej procesnej situácii je príslušný na rozhodovanie o právach a slobodách jednotlivca konkrétny orgán verejnej moci, bolo by zásahom do jeho právomoci a porušením princípu deľby moci (čl. 2 ods. 2 ústavy), pokiaľ by iný orgán o týchto právach rozhodoval bez toho, aby bola daná možnosť príslušnému orgánu na realizáciu jeho právomoci.

12. Vo všeobecnosti možno uviesť, že platná právna úprava trestného konania umožňuje sťažovateľovi ako obvinenému, a prípadne aj v ďalšom štádiu trestného konania (po eventuálnom podaní obžaloby) ako obžalovanému právne účinným spôsobom namietať porušenie základných práv a slobôd garantovaných ústavou vrátane nimi označených práv (m. m. I. ÚS 107/2022). Procesné záruky zabezpečujúce zákonnosť postupu orgánov činných v trestnom konaní a všeobecných súdov (prípadne ochranu pred jej porušením) pritom vyplývajú z II. časti (predsúdne konanie) tretej hlavy prvého dielu (dozor prokurátora), ako aj III. časti (súdne konanie) druhej hlavy (preskúmanie a predbežné prejednanie obžaloby), prípadne šiestej hlavy (odvolanie a konanie o ňom) alebo ôsmej hlavy (mimoriadne opravné prostriedky) Trestného poriadku (m. m. I. ÚS 756/2016, I. ÚS 619/2016, IV. ÚS 612/2018, II. ÚS 355/2022). 13. Ústavný súd dopĺňa, že možné porušenie základného práva na inú právnu ochranu, ktoré patrí obvinenému v predsúdnom trestnom konaní (ako aj porušenie s dotknutým právom ostatných vecne

právomoci ústavného súdu s výnimkami odňatia osobnej slobody väzbou, prípadne generálneho majetkovo-invazívneho opatrenia (zaistenie majetku obvineného), resp. prieskumu porušenia základných práv rozhodnutiami a opatreniami v trestnom konaní proti osobám, ktoré nie sú v tomto konaní obvinenými (ani v naostatok uvedenom prípade by však prieskum ústavného súdu zásadne nemal zasahovať do podstaty vzneseného obvinenia, o ktorom dosiaľ nebolo právoplatne rozhodnuté, resp. neboli vyčerpané zákonné prostriedky priznané obvinenému zákonom na ochranu jeho základných práv a slobôd). Ústavný súd totiž v trestnom konaní nenahrádza procesné postavenie prokurátora, sudcu pre prípravné konanie ani všeobecného súdu v trestno-procesnej inštančnej postupnosti rozhodovania súdov (m. m. IV. ÚS 80/2022). Už konštatované východiská sú pritom aktuálne aj vo vzťahu k posúdeniu upovedomenia európskeho prokurátora o návrhu sťažovateľa na postup podľa § 363 Trestného poriadku, ktorým sa domáhal vecného prieskumu dôvodnosti vznesenia obvinenia v trestnom konaní.

Uvedené spravidla patrí do právomoci orgánov činných v trestnom konaní a následne v prípade podania obžaloby všeobecných súdov a ústavný súd by si tak predčasným vstupom do hodnotenia týchto okolností atrahoval ich zákonnú právomoc, a deformoval tak ústavný systém ochrany základných práv a slobôd v trestnom konaní.

V zmysle už uvedených dôvodov a v nadväznosti na popísané východiská ústavný súd odmietol ústavnú sťažnosť sťažovateľa v časti namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 47 ods. 1 a 3 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru s poukazom na § 56 ods. 2 písm. d) v spojení s § 55 písm. d) a § 132 ods. 1 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej

III.2. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a základného práva podľa čl. 16 ods. 1 ústavy a práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru:

17. O zjavne neopodstatnenú ústavnú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať ústavnú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07, I. ÚS 348/2019). 18. Sťažovateľ namieta neprimeranú dĺžku vybavovania svojej sťažnosti proti uzneseniu o vznesení obvinenia. Túto námietku sťažovateľ uplatnil aj v návrhu na postup podľa § 363 Trestného poriadku, ktorú európsky prokurátor vyhodnotil ako dôvodnú, a preto dôrazne upozornil delegovanú prokurátorku, aby do budúcnosti pristupovala k vybavovaniu podobných podaní a osobitne sťažností proti vzneseniu obvinenia plynulo, bez akýchkoľvek prieťahov a v rámci lehôt stanovených zákonom a internými právnymi normami. Bez ohľadu na to, že sťažovateľ označil európskeho prokurátora za porušovateľa základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, je relevantné, že európsky prokurátor identifikoval neprimeranú dĺžku vybavovania sťažnosti sťažovateľa a vykonal opatrenie, aby k takému postupu neodchádzalo. Tým vykonal opatrenie na zamedzenie prieťahov v konaní. Pritom o návrhu sťažovateľa rozhodol do štyroch mesiacov. Jeho postup nesignalizuje možnosť porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Preto ústavný súd ústavnú sťažnosť v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde.