III. ÚS 29/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 29/2016-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. januára 2016 predbežne prerokoval sťažnosť , , , zastúpeného advokátom JUDr. Bohumilom Novákom, Horná 27, Banská Bystrica, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Sžf/13/2014 z 25. februára 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť , o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol: „... Na základe oznámenia Daňového úradu Košice zo dňa 02.10.2011 bola daňová kontrola dane z príjmov fyzickej osoby za zdaňovacie obdobie rok 2006 začatá 23.11.2011. Následne bolo sťažovateľovi doručené oznámenie o určovaní dane podľa pomôcok č. 9800403/5/41456/2012 z 02.04.2012 ktorým správca dane oznamuje určenie dane podľa pomôcok. Prostredníctvom vtedajšieho právneho zástupcu sťažovateľa bol 24.09.2012 doručený protokol o určení dane podľa pomôcok č. 9800403/5/2579999/2012 z 17.09.2012. Na základe výzvy správcu dane sťažovateľ podal námietky k protokolu, ktorými popieral možnosť určenia dane podľa pomôcok a namietal nedodržanie lehoty na vykonanie daňovej kontroly z dôvodu nesprávneho použitia právneho predpisu. Daňový úrad Košice vydal rozhodnutie o vyrubení dane č. 9800403/5/3492179/2012 z 26.11.2012, ktorým sťažovateľovi dorubil rozdiel dane 163.317.024,-SKK. Na základe odvolania sťažovateľa Finančné riaditeľstvo SR rozhodnutím č. 1100303/1/30290-188037/2013/5307 z 18.04.2013 v rozhodnutí o odvolaní potvrdilo prvostupňové rozhodnutie. Sťažovateľ rozhodnutie Finančného riaditeľstva SR napadol žalobou na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia z 02.06.2013, o ktorej rozhodol Krajský súd v Košiciach rozsudkom č. k. 7S/160/2013-111 z 30. októbra 2013 tak, že žalobu zamietol. O odvolaní proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach rozhodol Najvyšší súd SR rozsudkom sp. zn. 6 Sžf/ 13/2014 z 25. februára 2015 tak, že rozsudok Krajského súdu v Košiciach potvrdil a sťažovateľovi náhradu trov nepriznal... Sťažovateľ ako žalobca v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia uplatnil tieto podstatné námietky: (a) Nesprávne použitie právneho predpisu, keď daňové orgány nemohli konať podľa zákona č. 563/2009 Z. z o správe daní (daňový poriadok), ale podľa zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov, (aa) Sťažovateľ namietal nepreskúmateľnosť rozhodnutí tak daňových orgánov ako i rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach a namieta teraz i nepreskúmateľnosť rozhodnutia Najvyššieho súdu SR.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru, v ktorej opakovane uvádza, že k úlohám právneho štátu patrí aj vytvorenie právnych a faktických garancií na uplatňovanie a ochranu základných práv a slobôd ich nositeľov, t. j. fyzické osoby a právnické osoby. Ak je na uplatnenie alebo ochranu základného práva alebo slobody potrebné uskutočniť konanie pred orgánom verejnej moci, úloha štátu spočíva v zabezpečení právnej úpravy takýchto konaní, ktoré sú dostupné bez akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd. Koncepcia týchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva alebo slobody, a preto ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky základných práv a slobôd. Existenciou takýchto konaní sa však nevyčerpávajú ústavné požiadavky späté s uplatňovaním základných práv a slobôd. Ústavnosť týchto konaní predpokladá aj to, že orgán verejnej moci, pred ktorým sa takéto konania uskutočňujú, koná zásadne nestranne, nezávisle a s využitím všetkým zákonom ustanovených prostriedkov na dosiahnutie účelu takých procesných postupov. Ústavný súd z tohto hľadiska osobitne pripomína objektivitu takého postupu orgánu verejnej moci (II. ÚS 9/00, II. ÚS 143/02). Len objektívnym postupom sa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa v konaní a rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci. Objektívny postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť nielen vo využití všetkých dostupných zdrojov zisťovania skutkového základu na rozhodnutie, ale aj v tom, že takéto rozhodnutie obsahuje aj odôvodnenie, ktoré preukázateľne vychádza z týchto objektívnych postupov a ich využitia v súlade s procesnými predpismi.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 299/04, II. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platná a účinná právna norma (IV. ÚS 77/02).

Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).

Sťažovateľ v sťažnosti predovšetkým namieta, že najvyšší súd napadnutý rozsudok neodôvodnil dostatočným spôsobom a nezaoberal sa všetkými námietkami sťažovateľa. Podľa názoru sťažovateľa rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 6 Sžf/13/2014 z 25. februára 2015 má arbitrárny charakter z dôvodu, že bol použitý nesprávny právny predpis. Namiesto zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov mal byť použitý zákon Slovenskej národnej rady č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov. Podľa sťažovateľa odôvodnenie rozsudku nie je presvedčivé. Podľa názoru sťažovateľa daň nemala byť určená podľa pomôcok a daňová kontrola nebola vykonaná v zákonom ustanovenej lehote. V dôsledku toho malo dôjsť podľa sťažovateľa k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Uvedeným novým právnym predpisom ku dňu 1.1.2012 bol zrušený zákon č. 511/1992 Zb. V zmysle prechodného ustanovenia § 165 ods. 1 až 7 zákona č. 563/2009 Z. z. právne úkony a ich účinky pri správe daní, ktoré nastali do účinnosti tohto zákona, zostávajú

orgánov v znení účinnom do 31. decembra 2011, ak skutočnosť rozhodujúca pre uloženie sankcie nastala do 31. decembra 2011 a ak je to pre daňový subjekt priaznivejšie. Ustanovenia tohto zákona sa vzťahujú aj na daňové exekučné konanie začaté podľa doterajších predpisov.

Následná úprava prechodných ustanovení v odsekoch 2/ a nasl. uvedenej právnej norme nie je úplne jednoznačná a umožňuje viacerú interpretáciu, čoho je dôkazom aj rozdielny výklad tejto právnej normy daňovými orgánmi a žalobcom resp. jeho právnym zástupcom v danom

Odvolací súd zo skutkových okolností mal preukázané, že v danom prípade daňová kontrola u žalobcu ako daňového subjektu začala dňa 23.11.2011 a v dôsledku toho, že žalobca správcovi dane nepredložil k daňovej kontrole doklady, správca dane oznámením zo dňa 20.4.2012 oznámil žalobcovi, že dňa 25.4.2012 sa začne určovanie dane podľa

z 26.11.2012 podľa § 74 ods.5 zákona č. 563/2009 Z. z. potvrdil. Senát odvolacieho súd dáva do pozornosti, že úlohou súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu podľa piatej časti druhej hlavy Občianskeho súdneho poriadku (§§ 247 a nasl. O. s. p.) je posudzovať, či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkom konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi, a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi.

. Daňová kontrola je súčasťou daňového konania, cieľom ktorej je zadovážiť si dostatok skutkových podkladov pre správne určenie dane, jej výsledkom je vyhotovenie protokolu o daňovej kontrole, jeho doručením a prerokovaním sa ukončuje daňová kontrola a začína sa vyrubovacie konanie. Daňové konanie treba považovať za ukončené až právoplatným rozhodnutím o daňovej povinnosti daňového subjektu. Nie je možné súhlasiť s názorom žalovaného ani s názorom súdu prvého stupňa, že tým, že v dôsledku nesplnenia si povinnosti žalobcu ako daňového subjektu po začatí daňovej kontroly, bolo dňom 25.4.2012 začaté konanie o určovanie dane podľa pomôcok, teda už za účinnosti nového zákona upravujúceho postup daňových orgánov v oblasti daní - daňového poriadku, poukazom na to, že daňová kontrola a určenie dane podľa pomôcok sú samostatnými daňovými procesmi, ktoré podliehajú aj odlišnému právnemu režimu, a preto určenie dane podľa pomôcok ako aj ďalší postup daňových orgánov sa spravoval podľa nového právneho predpisu v oblastí správy daní. Daňová kontrola a určenie dane podľa pomôcok je síce

tomu, že daňové konanie vo veci začalo za účinnosti zákona o správe daní, avšak uvedené pochybenie nemohlo zásadným spôsobom zasiahnuť do práv a právom chránených záujmom žalobcu ako daňového subjektu. Vychádzajúc z účelu a cieľa oboch právnych predpisov (§ 1), zo základných zásad oboch právnych predpisov (§ 2 zákona č. 511/1992 Zb. a § 3 zákona č. 563/2009), ako aj právnej úpravy postupu správcu dane pri určení dane podľa pomôcok (§ 29 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb. a § 48 zákona č. 563/2009 Z. z .) je zrejmé, že zákonodarca síce novým právnym predpisom - daňovým poriadkom, nahradil zákon o správe daní (z. č. 511/1992 Zb.) súčinnosťou od 1.1.2012 a v prechodnom ustanovení § 165 daňového poriadku upravil právne vzťahy začaté pred jeho účinnosťou, avšak právnu úpravu týkajúcu sa určenia dne podľa pomôcok a následné vyrubovacie konanie na základe takto určenej dane ponechal takmer v totožnom znení, ako bola právna úprava podľa zákona o správe daní. Vychádzajúc zo skutkových zistení vyplývajúcich z

Ústavný súd Slovenskej republiky ako aj Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojej konštantnej judikatúre stanovil, že nie je možné zrušiť rozhodnutie žalovaného správneho orgánu a vec vrátiť na ďalšie konanie, aby sa zopakovalo konanie, v ktorom sa odstránia pochybenia správneho orgánu, pokiaľ nové rozhodnutie nemôže privodiť odvolateľovi priaznivejší výsledok v konaní. Vychádzajúc zo zásady hospodárnosti a materiálnej spravodlivosti preskúmavajúceho konania v danom prípade novým konaním a rozhodnutím by sa nemohol privodiť žalobcovi priaznivejší výsledok. Vzhľadom k vyššie uvedenému odvolací súd nepovažoval odvolacie námietky žalobcu za relevantné k vyhoveniu jeho odvolacieho návrhu. Senát odvolacieho súdu dospel k zhodnému záveru ako súd prvého stupňa, že správca dane ako aj žalovaný vo veci vykonali dokazovanie v dostatočnom rozsahu, náležité zistili skutkový stav veci, v daňovom konaní postupovali v súčinnosti so žalobcom ako daňovým subjektom, skutkové zistenia nevyhodnotili v rozpore so zákonom a v odôvodnení preskúmavaných rozhodnutí svoje skutkové zistenia a právne závery zdôvodnili v dostatočnom rozsahu.

Na základe citovaného ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd sa v napadnutom rozsudku zaoberal a ústavne akceptovateľným spôsobom aj vysporiadal s relevantnými námietkami sťažovateľa, s ktorými sa nestotožnil, a preto rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k. 7 S/160/2013-111 z 30. októbra 2013 potvrdil. Napadnutý rozsudok najvyššieho súdu nemožno podľa názoru ústavného súdu považovať za zjavne neodôvodnený a ani za arbitrárny, t. j. taký, ktorý by bol založený na právnych záveroch, ktoré nemajú oporu v zákone, resp. popierajú podstatu, zmysel a účel v napadnutom konaní aplikovaných ustanovení právnych predpisov.

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 6 Sžf/13/2014 z 25. februára 2015 a základným právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých porušenie sťažovateľ namieta, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by ústavný súd po prípadnom prijatí sťažností na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

K námietke nevysporiadania sa so všetkými skutočnosťami uvádzanými sťažovateľom v jeho odvolaní ústavný súd v súlade so svojou konštantnou judikatúrou uvádza, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka konania na spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05).