III. ÚS 292/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 292/2014-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. apríla 2014 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej obchodnou spoločnosťou Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici a jeho uznesením sp. zn. 41 CoE/33/2013 z 26. marca 2013 a takto

rozhodol:

Zo sťažnosti a z príloh k nej pripojených vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov a že v rámci tejto činnosti poskytla na základe zmluvy o úvere uzavretej s fyzickou osobou – dlžníkom úver, ktorý bol tento povinný vrátiť podľa podmienok dojednaných v úverovej zmluve. Vzhľadom na skutočnosť, že dlžník dobrovoľne nepristúpil k úhrade svojho záväzku, stala sa pohľadávka sťažovateľky splatnou. V nadväznosti na podmienky dojednané v úverovej zmluve obsahujúce tzv. rozhodcovskú doložku bolo sťažovateľkou začaté rozhodcovské konanie pred ňou zvoleným rozhodcovským súdom. Na základe rozhodcovského rozsudku vydaného v tomto konaní bolo začaté exekučné konanie, v priebehu ktorého Okresný súd Veľký Krtíš uznesením č. k. 8 Er/466/2010-87 zo 16. októbra 2012 exekúciu zastavil po tom, ako uznesením č. k. 8 Er/466/2010-39 z 20. júla 2011 „vyhovel námietkam povinnej proti exekúcii podľa ust. 50 ods. 1 Exekučného poriadku“. Sťažovateľkou podané odvolanie krajský súd napadnutým uznesením odmietol z dôvodu, že „smeruje proti uzneseniu okresného súdu, ktorým exekúciu zastavil podľa ust. § 50 ods. 5 Exekučného poriadku a proti tomuto uzneseniu nie je odvolanie prípustné“. Krajský súd zároveň zamietol návrhy sťažovateľky na prerušenie konania, pretože dospel k záveru, že v predmetom konaní nebol splnený žiadny predpoklad na vydanie takéhoto rozhodnutia.

Sťažovateľka namieta, že krajský súd v danom prípade ignoroval ustanovenie § 45 ods. 3 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“), podľa ktorého proti rozhodnutiu súdu podľa odsekov 1 a 2 je prípustný opravný prostriedok, pretože „svojvoľne a bez existencie zákonných predpokladov vylúčil devolutívny a suspenzívny účinok odvolania; vec neprejednal a nerozhodol o nej na základe argumentov a návrhov sťažovateľa v rámci zverenej právomoci a vecnej pôsobnosti“, čím porušil jej právo na súcnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu, ktorým, ako to vyplýva z I. časti odôvodnenia tohto rozhodnutia, odmietol jej odvolanie proti uzneseniu okresného súdu o zastavení exekúcie podľa § 50 ods. 5 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov.

Keďže sťažovateľke je známa judikatúra ústavného súdu týkajúca sa nielen jeho oprávnenia preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecných súdov, ale aj obsahu ňou namietaného porušenia označených práv, nepovažoval túto za potrebné v danom prípade duplicitne citovať.

Skutočnosť, že konanie pred všeobecnými súdmi neskončilo podľa predstáv sťažovateľky, sama osebe nie je právnym základom na namietnutie porušenia jej práva na súdnu ochranu sťažnosťou podanou ústavnému súdu, pretože označené právo v sebe nezahŕňa záruku úspechu v konaní (II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08 a iné).

Keďže ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým uznesením a porušením základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Ústavný súd taktiež poukazuje na to, že sťažovateľke už viackrát podrobne vysvetlil, že „nie každé nepredloženie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru Európskej únie, ktoré by mohlo byť v rozpore s právom Európskej únie, musí mať automaticky za následok porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (m. m. II. ÚS 129/2010)“, pričom svoj právny názor zároveň oprel aj o uznesenie Spolkového ústavného súdu BVerfG, sp. zn. 2 BvR 2419/06 zo 6. mája 2008 a rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Ullens de Schooten a Rezabek proti Belgicku z 20. septembra 2011, sťažnosti č. 3989/07 a č. 38353/07. Dôvody, pre ktoré všeobecné súdy nepovažujú za potrebné obracať sa na Súdny dvor Európskej únie vo veci vykladania smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých zmluvných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, preto ústavný súd považuje za akceptovateľné (bližšie napr.

II. ÚS 304/2012) a sťažovateľkou predloženú argumentáciu k tejto otázke ústavný súd nepovažoval za spôsobilú vyvrátiť záver o ústavnej konformnosti postupu krajského súdu v napadnutom konaní.