III. ÚS 292/2015

Odôvodnenie:

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. marca 2014 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 7 Sži 11/2013 z 29. januára 2014 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa návrhom podaným Krajskému súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) domáhala preskúmania zákonnosti rozhodnutia vydaného týmto súdom podľa zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií) v znení neskorších predpisov. Krajský súd uznesením sp. zn. 5 S 279/2012 z 3. septembra 2013 rozhodol o zastavení tohto konania „podľa § 10 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb.“ z dôvodu, že sťažovateľka nezaplatila „súdny poplatok za podanú žalobu vo výške 66 € podľa položky č. 10 písm. a) Sadzobníka súdnych poplatkov“, o čom ju predtým poučil. Na základe odvolania sťažovateľky najvyšší súd napadnutým uznesením uznesenie krajského súdu potvrdil.

Sťažovateľka je presvedčená, že „súdny poplatok“ nie je povinná platiť, a preto pre jeho nezaplatenie nie je možné konanie zastaviť. Tvrdí, že „zásah všeobecného súdu zaťažil sťažovateľa neprimerane veľkým bremenom a odňal mu možnosť, aby sa o jeho veci konalo podľa relevantnej právnej normy a pri správnom právnom základe“.

Pri predbežnom prerokovaní sťažností ústavný súd zistil, že hoci sťažovateľku v minulosti viackrát upozornil na to, že predpokladom úspešného uplatnenia námietky porušenia základných práv a slobôd v konaní pred ním je splnenie viacerých všeobecných aj osobitných náležitostí návrhu na začatie konania požadovaných ustanoveniami § 20 a § 50 zákona o ústavnom súde (napr. III. ÚS 430/2012, I. ÚS 184/2014, III. ÚS 292/2014), medzi ktoré patrí aj dostatočne jasné, určité, zrozumiteľné a kompaktné

odôvodnenie

(§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde) námietky porušenia toho­ktorého základného práva alebo slobody, v predloženej sťažnosti takéto odôvodnenie úplne absentuje. Sťažovateľka svoju sťažnosť založila výlučne na presvedčení, že „súdny poplatok“ nie je povinná platiť.

Ústavný súd stabilne judikoval, že skutočnosť, že konanie pred všeobecnými súdmi neskončilo podľa predstáv sťažovateľa, sama osebe nie je právnym základom na namietnutie porušenia jeho práva na súdnu ochranu sťažnosťou podanou ústavnému súdu, pretože označené právo v sebe nezahŕňa záruku úspechu v konaní (II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08 a iné).

Keďže uvedená judikatúra je sťažovateľke známa a z ústavnoprávneho hľadiska niet žiadneho dôvodu na spochybnenie právnych záverov najvyššieho súdu, ktorý v zmysle jemu zverených kompetencií v odôvodnení napadnutého uznesenia presvedčenie sťažovateľky zrozumiteľnou interpretáciou relevantných právnych predpisov vyvrátil, ústavný súd predloženú sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 1 poslednej vety zákona o ústavnom súde z dôvodu nesplnenia zákonom predpísaných náležitostí, ako aj jej zjavnej neopodstatnenosti.