III. ÚS 293/2015

Odôvodnenie:

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. júla 2014 doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného práva na osobnú slobodu zaručeného v čl. 17 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na slobodu a bezpečnosť zaručeného v čl. 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 Tpo 28/2014 z 24. júna 2014.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je trestne stíhaný uznesením vyšetrovateľky Prezídia Policajného zboru, Národnej kriminálnej agentúry, Národnej jednotky finančnej polície, expozitúry Stred Banská Bystrica (ďalej len „vyšetrovateľka Policajného zboru“) sp. zn. ČVS: PPZ­571/NKA­FP­ST­2012 z 3. decembra 2013 pre pokračujúci zločin neodvedenia dane a poistného podľa § 277 ods. 1 a 2 písm. a) a ods. 4 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) a pre pokračujúci zločin skrátenia dane a poistného podľa § 276 ods. 1 a 2 písm. c) a ods. 4 Trestného zákona.

V tejto veci bol sťažovateľ uznesením Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 0 Tp 540/2013 zo 6. decembra 2013 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 5 Tpo 53/2013 zo 17. decembra 2013 podľa § 72 ods. 1 písm. a) a ods. 2 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) vzatý do väzby z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. b) a c) Trestného poriadku.

Proti tomuto rozhodnutiu súdu prvého stupňa podala krajská prokuratúra sťažnosť, na základe ktorej krajský súd napadnutým uznesením sp. zn. 5 Tpo 28/2014 z 24. júna 2014 rozhodol tak, že podľa § 194 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku uznesenie okresného súdu zrušil a podľa § 76 ods. 3 Trestného poriadku lehotu trvania väzby sťažovateľa a ďalšieho obvineného predĺžil do 3. decembra 2014. Sťažovateľ je presvedčený, že napadnutým uznesením krajský súd zasiahol do jeho základného práva na osobnú slobodu (čl. 17 ods. 5 ústavy) a práva na slobodu a bezpečnosť (čl. 5 ods. 3 dohovoru). Podľa jeho názoru uznesenie krajského súdu „nespĺňa náležitosti riadneho a zákonného rozhodnutia nielen z pohľadu jeho obsahu, právnych a skutkových dôvodov (materiálne podmienky), ale aj procesu, ktorý mu predchádzal (formálne podmienky väzby) a tým je v nesúlade s čl. 17 ods. 5 Ústavy SR“. Sťažovateľ ďalej napadnutému rozhodnutiu vytýka jeho nepreskúmateľnosť a nedostatok dôvodov. Sťažovateľ uvádza, že „Súd absolútne neuviedol, z akých

Pritom jednoznačné konštatovanie súdu o ich existencii nie je podporené reálnym skutkovým stavom.“. Podľa názoru sťažovateľa „Takisto nevyplývajú z obsahu uznesenia ani skutkové dôvody pre pokračovanie mojej väzby ešte pol roka. Keďže v mojom prípade išlo.

. . Dôvody môjho nesúhlasu s predĺžením väzby som podrobne špecifikoval aj vo vyjadrení k návrhu prokurátora na predĺženie väzby, ale s nimi sa Krajský súd v Banskej Bystrici žiadnym spôsobom nevysporiadal, hoci mnohé z nich sú zásadné.“. Takisto podľa sťažovateľa rozhodnutie o predĺžení jeho väzby „preventívnej podľa písm. c).

a teda nemohli ani len hroziť kolúzne aktivity. V súčasnej dobe už nepodnikám, preto nemohli ani len hroziť pokračovacie trestné aktivity.“.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľa prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu (v posudzovanom prípade ide o krajský súd rozhodujúci o predĺžení lehoty väzby) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03, III. ÚS 77/05, III. ÚS 198/07).

V prvom rade je potrebné poznamenať, že napadnuté rozhodnutie krajského súdu sp. zn. 5 Tpo 28/2014 z 24. júna 2014 už bolo predmetom prieskumu ústavným súdom z hľadiska jeho ústavnej konformity, a to na základe sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy podanej , (spoluobvinený sťažovateľa), zastúpeným tiež právnym zástupcom sťažovateľa, ktorou namietal porušenie tých istých práv podľa čl. 17 ods. 5 ústavy a čl. 5 ods. 3 dohovoru, o ktorej ústavný súd uznesením č. k. II. ÚS 802/2014­12 z 25. novembra 2014 rozhodol tak, že ju ako zjavne neopodstatnenú odmietol.

Pretože podstata oboch sťažností je v prekrývajúcich sa častiach zhodná, ústavný súd nemal dôvod odkloniť sa pri svojom súčasnom rozhodovaní od záverov uvedených v rozhodnutí z 25. novembra 2014. Odlišnosť sťažností spočíva v tom, že sťažovateľ vykonával väzbu z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. b) a c) Trestného poriadku, pričom obvinený len z dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.

. . Z obsahu spisu bolo ďalej zistené, že obaja obvinení boli vzatí do väzby uznesením Okresného súdu Banská Bystrica zo 06. 12. 2013, sp. zn. 0 Tp 540/2013 v spojení s uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici zo 17. 12. 2013, sp. zn. 5 Tpo 53/2013, a to z dôvodov § 71 ods. 1 písm. b), c) Tr. por. a z dôvodov § 71 ods. 1 písm. c) Tr. por. Naposledy krajský súd rozhodoval v súvislostí s väzbou oboch obvinených uznesením z 26. 05. 2014, sp. zn. 5 Tpo 21/2014, kedy zamietol sťažnosti oboch obvinených proti uzneseniu okresného súdu, ktorým zamietol podľa § 79 ods. 3 Tr. por. ich žiadosti o prepustenie z väzby a neprijal písomný sľub obvineného a nenahradil jeho väzbu dohľadom probačného úradníka. Obaja obvinení sa mali dopustiť rozsiahlej daňovej trestnej činnosti plánovaným a organizovaným spôsobom v úmysle získať majetkový prospech.

Nakoniec aj samotný uviedol, že doposiaľ neboli vypočutí svedkovia, ktorých vypočutie navrhol. Pokiaľ majú obvinení pocit, že vo vyšetrovaní dochádza k prieťahom, tak ide o ich subjektívny názor, ktorý je nedôvodný, pretože nemá oporu v doterajšom vyšetrovaní. Keďže aj v súčasnom štádiu trestného konania naďalej trvajú dôvody väzby, pre ktoré bola obmedzená osobná sloboda oboch sťažovateľov a ich prípadným prepustením by dosiahnutie účelu trestného konania bolo podstatne sťažené, krajský súd potom sťažnosti krajského prokurátora sčasti vyhovel, pretože predĺženie lehoty trvania ich väzby do 03. 12. 2014 považoval za primerané a potrebné, vzhľadom na náročnosť veci a potrebu vykonania ďalších dôkazov. V tejto súvislosti poukazuje aj na odôvodnenie svojho rozhodnutia sp. zn. 5 Tpo 21/2014 z 26. 05. 2014. Krajský súd ďalej zdôrazňuje, že to, či je dĺžka väzby primeraná, je potrebné posúdiť v každom prípade individuálne, s ohľadom na jeho špecifické okolnosti. Zistil, že naďalej pretrvávajúca väzba v danom prípade si vyžaduje dôležitý verejný záujem, ktorý aj napriek

Krajský súd už vo svojom rozhodnutí sp. zn. 5 Tpo 21/2014 konštatoval, že v posudzovanom prípade vyšetrovateľ priebežne a plánovane vykonáva výsluchy svedkov, ale aj celý rad procesných postupov, od ktorých je závislé vykonanie ďalších nadväzujúcich procesných úkonov a dôkazov, a to logicky, po vyhodnotení doteraz zadovážených dôkazov.

podľa § 71 ods. 1 písm. b), c) Tr. por. . . Prepustením obvinených na slobodu, by totiž mohlo byť zmarené alebo sťažené dosiahnutie účelu trestného konania, t. j. najmä náležité zistenie trestných činov a spravodlivé potrestanie páchateľa podľa zákona.“

júna 2014, ústavný súd považoval za potrebné oboznámiť aj s týmto návrhom. Krajská prokuratúra v ňom okrem iného uviedla: „Preskúmaním vyšetrovacieho spisu som zistil, že materiálne podmienky trvania väzby (skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tento skutok spáchali obvinení) u oboch obvinených stále trvajú a sú odôvodnené doposiaľ vykonanými dôkazmi. Vyplýva z nich, že.

. ., hovor č. s o ďalších plánoch „od koho a cez koho budú nakupovať a komu a cez koho predávať“. V hovore č. s hovoria o tom, že vo februári musí platiť Rehánek, že Kancko „mu má niečo dať naspäť“, to je jedno čo, guľatinu. V hovore č. s hovorí o príprave človeka, ktorého prinesie, na čo reaguje , že v piatok bude treba, na čo nasleduje SMS správa s údajmi na . V hovore č. pýta od peniaze s tým, že „firma je moja.

Celkový obraz o fungovaní zainteresovaných podnikateľských subjektov a ich vzájomných vzťahoch (vyplývajúci z výpovedí a najmä ), ktoré vykonávali reálnu podnikateľskú činnosť v danej oblasti podnikania, pričom však v niektorých prípadoch vystavované doklady nezodpovedali skutočnému priebehu vykonania intrakomunitárneho obchodu (práve vo vzťahu k Maďarsku popísaný zaužívaný spôsob obchodovania s drevom a výrobkami z dreva využívanie nárazníkových firiem, aby sa to vyplatilo pre maďarské aj slovenské firmy), resp. vykazovali aj nikdy nevykonané „papierové“ obchody, čím si vylepšovali finančnú situáciu. Tieto skutočnosti svedčia o existencii dôvodnej obavy, že v prípade ponechania na slobode by mohol obvinený pokračovať v rovnakej trestnej činnosti daňového charakteru, za ktorú mu bolo vznesené obvinenie.

. . Z vyšetrovacieho spisu som zároveň zistil, že vyšetrovateľka PZ vykonáva vyšetrovanie plynulo a dôsledne so zameraním na úplné objasnenie všetkých dôležitých okolností skutku ako aj okolností vzťahujúcich sa na osoby obvinených.

Stotožnil som sa so stanoviskom vyšetrovateľky PZ, že k objasneniu skutkového stavu veci a ukončeniu vyšetrovania je ešte potrebné vykonať ďalšie úkony, konkrétne najmä vykonať výsluchy zamestnancov jednotlivých podnikateľských subjektov a obchodných spoločností oboch obvinených za účelom zistenia reálnej činnosti spoločnosti a rozsahu realizovanej výroby, nákupov a predajov tovaru (výsluchy svedkov u subjektu už boli sčasti vykonané), výsluchy zamestnancov subjektov, ktoré boli na vstupe, z ktorých faktúr bol uplatňovaný odpočet dane z pridanej hodnoty, výsluchy štatutárnych orgánov a splnomocnených zástupcov deklarovaných maďarských odberateľských spoločností podľa vystavených faktúr, ako aj (po zistení konkrétnych miest vykládky pri reálnom vývoze tovaru a ustálení skutočných odberateľov tovaru a zabezpečení ich vstupných faktúr) výsluchy štatutárnych orgánov alebo splnomocnených zástupcov reálnych odberateľov tovaru v zahraničí (v zmysle výpovedí obvinených a ), k čomu bude spracovaná žiadosť o právnu pomoc do Maďarska; v neposlednom rade, ale až po ustálení všetkých obchodných transakcií a ich vyhodnotení po právnej stránke (či boli reálne, či prebehli tak ako to dokladujú listiny alebo inak, alebo či boli len predstierané), vykonať aj dokazovanie k rozsahu stíhaných skutkov (osobami znalými odbornými vedomosťami v danom smere) a že prepustením obvinených na slobodu hrozí, že bude zmarené alebo podstatne sťažené dosiahnutie účelu trestného konania. V lehote do 03.07.2014 nie je možné potrebné dôkazy vykonať a prípravné konanie ukončiť. Nakoľko dôvody väzby u obvineného ... naďalej trvajú a pre obtiažnosť veci, spočívajúcu v náročnosti jej vybavenia nielen zo skutkového (najmä rozsah stíhanej trestnej činnosti a množstvo osôb, ktoré sa na nej podieľali), ale aj právneho hľadiska (aplikácia mimotrestných noriem), trestné stíhanie nie je možné v sedemmesačnej lehote ukončiť a prepustením obvinených na slobodu hrozí, že bude zmarené dosiahnutie účelu trestného konania, navrhujem predĺžiť lehotu trvania väzby u obvinených a... do 03. januára 2015.»

Ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že mu neprislúcha, aby v rámci konania o ústavnej sťažnosti posudzoval, či dokonca skúmal existenciu dôvodov väzby sťažovateľa alebo akéhokoľvek iného obvineného. To prislúcha zásadne všeobecným súdom. Znovu pripomína, že jeho úlohou ako nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) nie je konať ako súd tretej alebo štvrtej inštancie, ale preskúmať zlučiteľnosť opatrenia, ktorým je jednotlivec pozbavený slobody, s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 165/02). Ústavný súd ďalej pripomína, že na preskúmanie obsahu trestného spisu, súvisiacich listín, podaní obvineného a prípadne aj ďalších dôkazov osvedčujúcich použitie takého zabezpečovacieho prostriedku, akým je väzba v trestnom konaní, sú funkčne uspôsobené všeobecné súdy, a preto sťažovateľom iniciovaný ústavný prieskum jeho väzobného rozhodnutia môže spočívať len posúdení, či k predĺženiu trvania lehoty väzby sťažovateľa došlo z dôvodov a spôsobom, ktoré ustanovuje Trestný poriadok.

Sťažovateľ napadnutému rozhodnutiu krajského súdu vytýka predovšetkým nedostatok dôvodov a jeho nepreskúmateľnosť.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.

Odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka (m. m. III. ÚS 209/04).

Pri realizovaní svojho prieskumu teda ústavný súd dospel k záveru, že krajský súd danosť dôvodov väzby a nevyhnutnosť jej ďalšieho trvania odôvodnil síce stručne, ale primerane. Sťažovateľove námietky predostreté v sťažnosti ústavnému súdu v tomto svetle neboli spôsobilé spochybniť záver krajského súdu ani o pretrvávaní dôvodov väzby podľa § 71 ods. 1 písm. b) a c) Trestného poriadku a ani o potrebe jej ďalšieho trvania. Pozbavenie osobnej slobody z týchto dôvodov je pritom legitímne, slúžiace na zabezpečenie účelu trestného konania vyjadreného v § 1 Trestného poriadku. Krajský súd odkazom na predošlé rozhodnutie o väzbe sťažovateľa a osvojením si argumentácie návrhu krajskej prokuratúry uviedol, ktoré konkrétne skutočnosti podľa jeho názoru odôvodňujú potrebu ďalšieho trvania pozbavenia osobnej slobody sťažovateľa. Odkaz na tieto okolnosti uvedené v predošlom rozhodnutí neznižuje ich relevanciu, pokiaľ súd preskúmaním všetkých okolností prípadu dospel k záveru o ich pretrvávajúcej existencii.

Odôvodnenie

krajského súdu odkazujúce na predchádzajúce rozhodnutie v tej istej veci možno považovať za síce krajnú, no ešte stále ústavnoprávne akceptovateľnú alternatívu odôvodnenia (napr. III. ÚS 241/07, III. ÚS 271/07, I. ÚS 92/08, II. ÚS 131/08, IV. ÚS 41/08, IV. ÚS 149/08), pretože obsah predchádzajúcich rozhodnutí je účastníkom konania známy ich oznámením, prípadne môže byť známy využitím inštitútu nazretia do spisu.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že medzi namietaným porušením základného práva na osobnú slobodu zaručeného v čl. 17 ods. 5 ústavy a práva na slobodu a bezpečnosť zaručeného v čl. 5 ods. 3 dohovoru a označeným napadnutým uznesením krajského súdu sp. zn. 5 Tpo 28/2014 z 24. júna 2014 absentuje relevantná príčinná súvislosť, preto bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa po jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietnuť z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.