III. ÚS 296/2026

Odôvodnenie:

I. Ústavná sťažnosť sťažovateľov a skutkový stav veci

1. Sťažovatelia sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 1. apríla 2026 domáhajú vyslovenia porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“). Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu o odmietnutí dovolania navrhujú zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. 2. Sťažovatelia boli žalovanými v konaní vedenom Okresným súdom Nitra (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. TO-11C/1/2021 o vypratanie nehnuteľností (rodinný dom, hospodárske budovy a pozemky, pozn.). Žalobcovia sa domáhali vypratania nehnuteľností z dôvodu, že v roku 2020 uzavreli so sťažovateľmi kúpnu zmluvu, na podklade ktorej bola vyplatená kúpna cena v časti sťažovateľom, v časti na účet záložného veriteľa a v časti na účet súdnej exekútorky. Spolu s kúpnou zmluvou uzavreli aj zmluvu o budúcej kúpnej zmluve, podľa ktorej za splnenia podmienok malo dôjsť ku spätnej kúpe nehnuteľností najneskôr do 6. marca 2021. Okrem toho uzavreli aj zmluvu o budúcej nájomnej zmluve, v ktorej sa žalobcovia zaviazali za splnenia podmienok uzavrieť zmluvu o nájme so sťažovateľmi do 1. apríla 2020. Keďže sťažovatelia neplnili zmluvné povinnosti, žalobcovia odstúpili od budúcich zmlúv a vyzvali ich na vypratanie nehnuteľností.

4. V podanom odvolaní sťažovatelia spochybňovali aktívnu legitimáciu žalobcov. Ďalej namietali, že okresný súd opätovne neprerušil konanie napriek tomu, že v konaní o určenie vlastníckeho práva prebiehalo dovolacie konanie, a tiež nevykonal výsluch sťažovateľky a navrhovaného svedka.

právneho dôvodu. Okrem toho sa krajský súd vyjadril, že vlastníctvo žalobcov bolo v ich prospech právoplatne vyriešené aj v rámci konania sp. zn. 4C/64/2022, a skutočnosť, že v danom konaní bol podaný mimoriadny opravný prostriedok, nie je dôvodom na ďalšie prerušenie konania.

6. Sťažovatelia podali proti rozsudku krajského súdu dovolanie podľa § 420 písm. f) Civilného sporového poriadku (ďalej aj „CSP“), tvrdiac, že sú stále vlastníkmi predmetných nehnuteľností a so závermi súdov nižších inštancií sa nemôžu stotožniť. Namietali zamietnutie návrhov na vykonanie dokazovania, čo odôvodňovali tým, že v konaní bolo nevyhnutné vyriešiť otázku

Napokon žiadali odložiť vykonateľnosť napadnutého rozsudku, pretože vyprataním nehnuteľností, v ktorých žijú aj s maloletým synom, by prišli o strechu nad hlavou. 7. Najvyšší súd napadnutým uznesením dovolanie sťažovateľov odmietol. Dovolací súd poukázal na subjektívnu stránku záväznosti rozsudkov (§ 228 ods. 2 CSP) v spojení s prejudiciálnym účinkom súdnych rozhodnutí v zmysle § 194 a § 195 CSP, v zmysle ktorej súd musí v novom konaní rešpektovať prejudiciálny účinok právoplatného rozhodnutia u tých istých účastníkov. V tejto súvislosti dovolací súd konštatoval, že nebolo porušené právo na spravodlivý proces, ak okresný súd neprerušil konanie z dôvodu podaného dovolania v konaní o určenie vlastníckeho práva, keďže vlastníctvo k predmetným nehnuteľnostiam bolo právoplatne vyriešené v prospech

8. Vo vzťahu k namietanému dokazovaniu najvyšší súd poukázal na to, že v rámci dovolacieho konania môže vyhodnotiť a posúdiť, či konanie nebolo postihnuté závažnými deficitmi v dokazovaní a či závery konajúcich súdov neboli svojvoľné alebo neudržateľné, či prijaté v zrejmom omyle. Uvedenú vadu zmätočnosti v rámci dokazovania najvyšší súd nezistil. Okrem toho poukázal na to, že sťažovatelia nekonkretizovali, ktoré dôkazy boli nesprávne vyhodnotené. Najvyšší súd argumentoval odkazom na konkrétne vykonané dôkazy, z ktorých bolo jednoznačne preukázané, že sťažovatelia platne previedli vlastnícke právo na žalobcov, ktorí im vyplatili dohodnutú kúpnu cenu, a že ich užívanie nehnuteľností skončilo 31. júla 2020, kedy došlo k odstúpeniu od budúcej nájomnej zmluvy. Napriek uvedenému a výzvam na vypratanie sťažovatelia naďalej užívali nehnuteľnosti bez právneho dôvodu. Dovolací súd konštatoval, že súdy nižších inštancií vyhodnotili vykonané dôkazy správne v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov jednotlivo a v ich vzájomnej súvislosti, a preto dovolanie v tejto časti odmietol podľa § 447 písm. f) CSP.

II. Argumentácia sťažovateľov

11. Z hľadiska ústavného posúdenia treba rešpektovať právomoc najvyššieho súdu ústavne konformným spôsobom vymedzovať si prípustnosť dovolania a vychádzať z toho, že v prvom rade je vecou najvyššieho súdu určovať si koncepciu interpretácie prípustnosti mimoriadnych opravných prostriedkov, a to za predpokladu, že táto nie je nepriateľská z hľadiska ochrany základných práv a slobôd. Z ústavného hľadiska je podmienkou, aby táto interpretácia nebola svojvoľná, ale i formalistická a aby bola čo najustálenejšia, a teda súladná s právom na súdnu ochranu (II. ÚS 65/2010). 12. Ústavný súd konštatuje, že sťažovatelia napriek kvalifikovanému právnemu zastúpeniu v ústavnej sťažnosti predovšetkým zvýrazňujú svoj nesúhlas s rozhodnutiami všeobecných súdov, s ktorými sa nemôžu stotožniť. Osamotený nesúhlas bez konkretizácie nie je postačujúcou právne relevantnou argumentáciou, ktorá by mohla byť podkladom pre vyslovenie porušenia ústavou garantovaných základných práv. Pokiaľ sťažovatelia tvrdia, že konkretizovali nesprávne vyhodnotenie dôkazov, je potrebné uviesť, že sa tak stalo iba v rovine tvrdení, bez preukázania ďalších súvislostí.

vypratať. Pokiaľ ide o námietky týkajúce sa nedostatočného rozsahu vykonaného dokazovania, v rámci možností dovolacieho prieskumu najvyšší súd preskúmal proces dokazovania a následne konštatoval, že k porušeniu práv sťažovateľov v zmysle § 420 písm. f) CSP nedošlo.

15. Najvyšší súd sa neodmietol zaoberať mimoriadnym opravným prostriedkom sťažovateľov, ktorým napadli rozsudok krajského súdu, ich dovolanie riadne preskúmal, no keďže dôvody zakladajúce prípustnosť dovolania nezistil, následne sformuloval svoj právny záver o neprípustnosti podaného mimoriadneho opravného prostriedku a rozhodol o ňom spôsobom, ktorý mu Civilný sporový poriadok prostredníctvom § 447 písm. c) a f) vyslovene umožňuje.

(m. m. II. ÚS 465/2017). 17. Ústavný súd na základe uvedeného uzatvára, že právny záver najvyššieho súdu v napadnutom uznesení nevykazuje znaky arbitrárnosti, zjavnej neodôvodnenosti či svojvôle, čo by bolo možné konštatovať len v prípade, ak by sa natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení zákona, že by tým poprel jeho účel a význam (m. m. III. ÚS 264/05, I. ÚS 23/2010).

19. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd je toho názoru, že niet relevantnej spojitosti medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu a namietaným porušením základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Preto ústavnú sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.