III. ÚS 302/2026

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 302/2026-20 Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Roberta Šorla (sudca spravodajca) a sudcov Ivana Fiačana a Martina Vernarského v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľky , zastúpenej Advokátska kancelária Consiliaris, s. r. o., Ružová dolina 8, Bratislava, proti postupu Mestského súdu Bratislava IV v konaní sp. zn. 53Cpr/1/2023 takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

Odôvodnenie:

II. 3. Ústavná sťažnosť je zjavne neopodstatnená a ako taká bola podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov odmietnutá. Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia orgánu verejnej moci (I. ÚS 145/03, I. ÚS 142/03, I. ÚS 19/00), no nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (I. ÚS 46/01, II. ÚS 57/01, I. ÚS 66/02). S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa postup súdu nemusí vyznačovať takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (I. ÚS 63/00). 4. Tak je to aj v prípade sťažovateľky. Mestský súd o žalobe sťažovateľky rozhodol približne do roka od jej podania a k odmietnutiu odvolania žalovaného došlo po uplynutí približne ôsmich mesiacov od rozsudku mestského súdu. Sťažovateľka následne nevykonala žiaden úkon smerujúci k rozhodnutiu o výške priznanej náhrady trov konania a až na výzvu v júni 2025 vyčíslila trovy konania. Následne zostal mestský súd nečinný. Vo veci sťažovateľky tak nepochybne dochádza k prieťahom. Tieto však nemajú intenzitu, z ktorej by bolo možné vyvodiť namietané porušenie ústavných práv sťažovateľky. 5. Je tomu tak preto, že hoci rozhodovanie o výške náhrady trov konania nevykazuje prvky skutkovej a právnej zložitosti, význam konečného rozhodnutia o tejto časti nároku sťažovateľky je neporovnateľne menej významný ako v časti týkajúcej sa veci samej. To platí o to viac, že z ústavnej sťažnosti ani nie je zrejmé, v akej čiastke si sťažovateľka uplatnila náhradu trov konania. V otázke dôvodnosti žaloby sťažovateľky bola nastolená právna istota približne po roku od podania žaloby. Skutočnosť, že v otázke výšky náhrady trov konania nebola nastolená právna istota po roku od ich vyčíslenia, neodôvodňuje vyslovenie porušenia ústavných práv sťažovateľky. Pritom bolo zohľadnené, že sťažovateľka nevyužila ani základný prvok, ktorý mohol viesť k odstráneniu nečinnosti mestského súdu, keďže nepodala sťažnosť predsedovi mestského súdu. Hoci takáto sťažnosť nepredstavuje podmienku prípustnosti ústavnej sťažnosti proti prieťahom v súdnom konaní, jej nevyužitie treba zohľadniť pri posúdení dôvodnosti ústavnej sťažnosti. Je tomu tak preto, že podanie sťažnosti predsedovi súdu môže v závislosti od okolností prípadu indikovať význam rozhodnutia pre postavenie účastníka konania.