III. ÚS 304/2015

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. apríla 2015 doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 38 ods. 2 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) konaním a rozhodnutím Okresného súdu Čadca (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 5 C 53/2012 z 29. apríla 2013 a konaním a rozhodnutím Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 9 Co 547/2013 z 30. januára 2014.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že rozsudkom okresného súdu sp. zn. 5 C 53/2012 z 29. apríla 2013 bol zamietnutý návrh sťažovateľa na zaplatenie sumy oproti vráteniu predmetu kúpy (osobného motorového vozidla). Okresný súd odôvodnil svoje rozhodnutie tým, že sťažovateľ neuniesol dôkazné bremeno, nepredložil konkrétne dôkazy, ktorými by preukázal vady veci v čase jej prevzatia, napriek tomu, že bol k tomu vyzvaný a poučený podľa § 120 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“). Sťažovateľ sa proti rozsudku odvolal. V odvolaní okrem iného namietal aj nevykonanie ním navrhnutých dôkazov. Krajský súd rozsudkom sp. zn. 9 Co 547/2013 z 30. januára 2014 napadnutý

rozsudok

okresného súdu potvrdil.

Sťažovateľ ako ďalší prostriedok nápravy opakovane využil podnet na podanie mimoriadneho dovolania generálnym prokurátorom Slovenskej republiky (ďalej len ,,generálny prokurátor“). Generálna prokuratúra Slovenskej republiky listom z 13. marca 2015 sťažovateľa informovala, že nezistila nezákonnosť v postupe konajúcich súdov a podnet odkladá.

«Rozsudok prvostupňového súdu bol vydaný bez vykonania sťažovateľom navrhnutých dôkazov ­ predovšetkým výsluchu navrhovaného svedka ­ pána ako aj ďalších svedkov, ktorí sa mali vyjadriť k existencii vád na spornom vozidle bezprostredne po jeho kúpe od odporcu. Nevykonanie dôkazu bolo zo strany prvostupňového súdu odôvodnené vyjadrením „je veľmi nepravdepodobné, že by si pracovníci autoservisu, ktorí takéto prehliadky a opravy rôznych áut každodenne vykonávajú, vzhľadom na odstup času, pamätali presný deň, kedy boli fotografie vyhotovené“ (pozn. fotografie vád sporného vozidla). Zamietnutie návrhu sťažovateľa zo strany prvostupňového súdu bolo v závere rozhodnutia odôvodnené tvrdením „navrhovateľ v konaní neuniesol dôkazné bremeno, nepredložil súdu dôkazy, ktorými by preukázal vady veci v čase jej prevzatia, pričom bol na predloženie dôkazov vyzvaný, bolo mu zaslané poučenie na čl. l. 18 spisu, ako bol aj poučený podľa § 120 ods. 4 OSP“. Krajský súd v Žiline sa s námietkou nevykonania navrhovaných dôkazov súdom prvého stupňa nijakým spôsobom nezaoberal, napriek tomu, že svoje rozhodnutie založil na podstatne iných dôvodoch ako súd prvého stupňa. Nevykonanie dôkazu s odôvodnením, že existuje pochybnosť o tom, či si vzhľadom na časový odstup navrhovaný svedok bude pamätať okolnosti prípadu, sťažovateľ považuje za svojvoľný postup prvostupňového súdu. Nezdôvodnenie nevykonania dôkazu odvolacím súdom a nevyjadrenie sa k tejto námietke sťažovateľa, sťažovateľ obdobne považuje za svojvoľný postup odvolacieho súdu. Súd je s poukazom na § 120 ods. 1 OSP oprávnený rozhodnúť, ktorý z označených dôkazov vykoná. Súd nie je viazaný návrhmi účastníkov konania na vykonanie dôkazov a v zásade nemusí vykonať tie dôkazy, ktorými majú byť preukázané skutočnosti, ktoré sú pre posúdenie uplatňovaných nárokov nerozhodné a právne bezvýznamné. Ak sa však návrh na vykonanie dôkazov týka rozhodujúcej skutočnosti, je súd povinný takýto dôkaz vykonať a nemôže jeho vykonanie opomenúť s odôvodnením, že má pochybnosť o tom, či si navrhovaný svedok bude okolnosti prípadu pamätať. Navyše, prvostupňový súd návrh sťažovateľa zamietol s odôvodnením, že sťažovateľ neuniesol dôkazné bremeno, nepredložil súdu dôkazy, ktorými by preukázal vady veci v čase jej prevzatia, pričom bol na predloženie dôkazov vyzvaný, bolo mu zaslané poučenie na čl. 1.18 spisu, ako bol aj poučený podľa § 120 ods. 4 OSP. Takýto záver súdu predpokladá, že tento vykonal všetky navrhnuté dôkazy, obzvlášť dôkazy, ktoré v danej veci sťažovateľ navrhol vykonať práve za účelom preukázania existencie vád veci v čase jej prevzatia. Vyjadrenie súdu o neunesení dôkazného bremena nadväzujúce na odôvodnenie rozhodnutia súdu o nevykonaní sťažovateľom navrhnutých dôkazov je nelogické. Sťažovateľ navrhoval vykonanie dôkazov práve z dôvodu, aby dôkazné bremeno uniesol.»

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ tvrdí, že napadnutým rozhodnutím okresného súdu a krajského súdu boli porušené jeho základné práva označené v petite jeho sťažnosti zaručené listinou a dohovorom.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 38 ods. 2 listiny každý má právo, aby jeho vec bola prerokovaná verejne, bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť iba v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ako z dosiaľ uvedeného vyplýva, proti namietanému rozhodnutiu okresného súdu sa sťažovateľ odvolal, teda využil na ochranu ním označených práv zákonom poskytnutý opravný prostriedok. Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť v časti smerujúcej proti rozhodnutiu okresného súdu odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

2. Sťažnosť v časti smerujúcej proti konaniu a rozhodnutiu krajského súdu sp. zn. 9 Co 547/2013 treba považovať za oneskorene podanú.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Sťažovateľ podal opakovaný podnet na podanie mimoriadneho dovolania generálnym prokurátorom. Posledný podnet sťažovateľa na podanie mimoriadneho dovolania proti rozsudku krajského súdu je zo 4. februára 2015. Keďže mu predchádzali opakované podania podnetov sťažovateľom, je zrejmé, že v čase podania podnetov sťažovateľom bol už rozsudok krajského súdu právoplatný. Napriek tomu, že sťažovateľ sa vo svojej sťažnosti úzkostlivo vyhýba bližšiemu označeniu údajov, ktoré by jednoznačne signalizovali uplynutie zákonnej dvojmesačnej lehoty na podanie sťažnosti ústavnému súdu, zo zistených údajov možno vyvodiť, že sťažnosť ústavnému súdu bola podaná oneskorene, pretože rozsudok okresného súdu nadobudol právoplatnosť do 4. apríla 2014.

Ústavný súd k veci ešte dodáva, že na rozdiel od dovolania mimoriadne dovolanie nemá žiadny vplyv na beh zákonnej lehoty podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Z hľadiska dodržania tejto lehoty je nepodstatné aj to, kedy a ako bolo o podnete na podanie mimoriadneho dovolania rozhodnuté.