III. ÚS 307/2015

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti Mikroúvery s. r. o. o d m i e t a pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

Odôvodnenie:

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 26. mája 2015 a 27. mája 2015 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti Mikroúvery s. r. o., Kopčianska 10, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané porušenie jej základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a základného práva na právnu pomoc v konaní pred súdmi podľa čl. 47 ods. 2 ústavy a čl. 37 ods. 2 listiny uzneseniami Okresného súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“) č. k. 20 Ro/311/2014­12 z 3. februára 2015 a č. k. 17 Ro/312/2014­13 zo 6. februára 2015 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutia“).

Sťažovateľka v sťažnostiach zopakovala svoje odvolacie argumenty a opätovne uviedla, že „považuje aplikáciu § 150 ods. 2 OSP za nesprávnu, keďže rozsah zníženia priznaných trov právneho zastúpenia je nespravodlivý a neprimeraný, čím konajúci súd nedôvodne zvýhodnil odporcu, ktorý svojim správaním vyvolal samotné sporové konanie. Zároveň jeho nesprávnym a necitlivým uplatnením bolo zasiahnuté do ústavných práv sťažovateľa.“. Podľa jej názoru „k porušeniu článku 20 ods. 1 Ústavy, článku 11 ods. 1 Listiny, v spojení s článkom 46 ods. 1 Ústavy, článkom 36 ods. 1 Listiny, v spojení s článkom 47 ods. 2 Ústavy a článkom 37 ods. 2 Listiny došlo postupom súdu, nakoľko nepriznaním trov bolo závažným spôsobom zasiahnuté do majetkových práv sťažovateľa. Pri uplatňovaní Ústavou garantovaného práva na právnu pomoc a právne zastúpenie pred súdom navrhovateľovi vznikli účelne vynaložené náklady. Jedným z týchto nákladov boli trovy právneho zastúpenia, ktoré boli medzi sťažovateľom a jeho právnym zástupcom dohodnuté v minimálnej výške podľa Vyhlášky. Nepriznaním trov sťažovateľovi bolo zasiahnuté do jeho majetkovej sféry, pretože priznanie trov súdom bolo pri riadnej starostlivosti očakávateľné...“.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľka v petite žiada, aby ústavný súd vydal nález, ktorým vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 2 ústavy a čl. 11 ods. 1, čl. 36 ods. 1 a čl. 37 ods. 2 listiny napadnutými rozhodnutiami okresného súdu, tieto rozhodnutia zruší a veci vráti okresnému súdu na ďalšie konanie. V každej zo sťažností sťažovateľka požiadala aj o priznanie „náhrady trov konania vo výške 296,44 €“.

Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn. Rvp 7239/2015 a sp. zn. Rvp 7894/2015 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky a všeobecného súdu rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.

2. K námietke porušenia základných práv zaručených čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 2 ústavy a čl. 11 ods. 1, čl. 36 ods. 1 a čl. 37 ods. 2 listiny napadnutými rozhodnutiami okresného súdu

Pri predbežnom prerokovaní sťažností ústavný súd zistil, že napriek skutočnosti, že sťažovateľka je zastúpená kvalifikovaným právnym zástupcom, tieto sa vyznačujú nedostatkom odôvodnenia, pretože námietka porušenia toho­ktorého práva označeného v petite nie je osobitne odôvodnená v súlade s jeho obsahom v zmysle § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde; odôvodnenie sťažností pritom musí byť logické, kompaktné a dostatočne určité, pretože v spojení s petitom v podstate vymedzujú rozsah ústavného prieskumu dodržiavania základných práv a slobôd v konaní realizovanom tým­ktorým orgánom verejnej moci.

Sťažovateľka nesplnila ani požiadavku vyplývajúcu z § 50 ods. 2 zákona o ústavnom súde, pretože k sťažnostiam nepripojila kópiu rozhodnutí okresného súdu, na ktorých by bol riadne vyznačený dátum nadobudnutia ich právoplatnosti. V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že pre účely posúdenia dodržania lehoty na podanie sťažnosti ústavnému súdu vyplývajúcej z § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde nestačí uviesť v sťažnosti dátum, kedy sťažovateľ, resp. jeho právny zástupca to­ktoré rozhodnutie všeobecného súdu prevzal.

Nad rámec uvedeného ústavný súd konštatuje, že v danom prípade nepovažoval za účelné vyzývať sťažovateľku na odstránenie vytýkaných nedostatkov, pretože vychádzajúc z čl. 51 ods. 1 ústavy z ústavnoprávneho hľadiska nie je žiaden dôvod na spochybnenie, resp. korekciu právneho záveru okresného súdu o znížení trov konania v predmetných (drobných) sporoch v zmysle § 150 ods. 2 OSP, ktorý tak rozhodol so zreteľom na princíp účelného uplatňovania alebo bránenia práv vyplývajúci z § 142 ods. 1 OSP. Okresný súd citované zákonné ustanovenia aplikoval ústavne konformným spôsobom, odvolaniami sťažovateľky sa riadne zaoberal a svoje rozhodnutia náležite odôvodnil v zmysle § 157 ods. 2 OSP, čím sťažovateľke poskytol ochranu zodpovedajúcu obsahu práva na spravodlivý súdny proces. Obavy sťažovateľky, že „nie je možné spravodlivo očakávať, že by nejaký advokát poskytoval právne služby za odplatu nižšiu na akú má právo podľa Vyhlášky pri takýchto drobných sporoch“, považuje ústavný súd za neopodstatnené.

Vzhľadom na problematiku nastolenú sťažovateľkou, resp. jej právnym zástupcom, ústavný súd opätovne pripomína, že úsilie o hľadanie spravodlivosti by nemalo spočívať v komplikovanom riešení banalít (III. ÚS 337/2013), ako je to v danom prípade. Predstava, že by sa v tomto type konania pred všeobecnými súdmi nepriznanie požadovanej sumy trov právneho zastúpenia účastníkovi konania mohlo materiálne dotknúť niektorého z jeho ústavou garantovaných práv, je absurdná, pretože len následné náklady spojené s prevzatím právneho zastúpenia a so spísaním a podaním sťažnosti ústavnému súdu mnohonásobne prevýšia sumu, ktorá je v okolnostiach daného prípadu pre sťažovateľku „v hre“. Inými slovami, v danom prípade nemožno hovoriť ani o takom zásahu okresného súdu, ktorý by dosahoval ústavne relevantnú intenzitu porušenia označených práv sťažovateľky.