III. ÚS 311/2026

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 311/2026-10

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Roberta Šorla a sudcov Ivana Fiačana (sudca spravodajca) a Martina Vernarského v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľa , , t. č. , proti záznamu Ústavu na výkon trestu odňatia slobody a Ústavu na výkon väzby Leopoldov o prešetrení sťažnosti sp. zn. UVTOSaUVV-00238/13-LO-2026-5 zo 7. januára 2026 a záznamu Generálneho riaditeľstva Zboru väzenskej a justičnej stráže o prešetrení žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti sp. zn. GR ZVJS-01117/12-2026-5 zo 6. marca 2026 takto

rozhodol:

1. Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

2. Sťažovateľ, ktorý vykonáva trest odňatia slobody, podal 8. decembra 2025 sťažnosť ÚVTOS podľa § 65da a nasl. zákona č. 4/2001 Z. z. o Zbore väzenskej a justičnej stráže v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o zbore“). Sťažovateľ namietal otváranie korešpondencie zo strany príslušníkov ÚVTOS, a to 27. novembra 2025 a 1. decembra 2025, ktorá mu bola zaslaná od zdravotnej poisťovne Dôvera. 3. ÚVTOS na základe podanej sťažnosti vydal záznam o prešetrení sťažnosti zo 7. januára 2026. ÚVTOS poukázal na relevantnú právnu úpravu, predovšetkým ustanovenia zákona o zbore a zákona č. 475/2005 Z. z. o výkone trestu odňatia slobody a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 475/2005 Z. z.“). ÚVTOS konštatoval, že subjekt „súkromná zdravotná poisťovňa“ nie je subjektom spadajúcim pod ustanovenie § 25 ods. 3 zákona č. 475/2005 Z. z., ktoré upravuje taxatívny výpočet subjektov, do ktorých korešpondencie je nahliadnutie neprípustné. Poznamenal, že v podobnej veci sťažovateľa sa už vyjadrila aj Kancelária verejného ochrancu práv, ktorá vo svojom upovedomení z 10. novembra 2025 preskúmala postup príslušníka ústavu Leopoldov vo veci nahliadnutia do korešpondencie medzi sťažovateľom a zdravotnou poisťovňou Dôvera a dospela k záveru, že nebolo porušené podávateľovo právo na súkromie podľa čl. 22 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 16 ods. 1 a čl. 19 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru. 4. K námietke sťažovateľa, že mal byť vyhotovený úradný záznam príslušníkom ústavu pri otváraní a nahliadaní do daného druhu korešpondencie, ÚVTOS uviedol, že dotknutý príslušník nemal zákonnú povinnosť na pokyn sťažovateľa vytvárať úradný záznam opisujúci štandardný postup, ktorý pri manipulácii s daným druhom korešpondencie ukladá priamo zákon. Sťažnosť sťažovateľa ÚVTOS vyhodnotil ako neopodstatnenú. 5. Sťažovateľ podal 12. januára 2026 na Okresnej prokuratúre Trnava podanie, ktorým vyjadril nesúhlas s vybavením sťažnosti ÚVTOS zo 7. januára 2025. Okresná prokuratúra Trnava postúpila podanie sťažovateľa 21. januára 2026 Generálnemu riaditeľstvu ZVJS, ktoré ho vyhodnotilo ako žiadosť o preverenie vybavenia sťažnosti v zmysle § 65dk zákona o zbore. 6. Generálne riaditeľstvo ZVJS vec vybavilo záznamom o prešetrení sťažnosti zo 6. marca 2026. V predmetnom zázname Generálne riaditeľstvo ZVJS poukázalo na právnu úpravu a podstatné časti sťažovateľom namietaného záznamu ÚVTOS zo 7. januára 2025. Generálne riaditeľstvo ZVJS konštatovalo, že ústav v súvislosti s nahliadaním do korešpondencie medzi sťažovateľom a súkromnou zdravotnou poisťovňou postupoval v súlade s ustanoveniami zákona č. 475/2025 Z. z. Zákonodarca v ustanovení § 25 ods. 3 zákona č. 475/2005 Z. z. uvádza taxatívny výpočet subjektov, do ktorých korešpondencie je nahliadnutie neprípustné, pričom súkromnú zdravotnú poisťovňu nie je možné subsumovať pod žiaden z týchto subjektov. Postupom ÚVTOS tak podľa záverov záznamu nedošlo k porušeniu práv alebo právom chránených záujmov sťažovateľa.

9. Ústavný súd konštantne poukazuje na to, že jeho právomoc rozhodovať o ústavných sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je založená na princípe subsidiarity. V zmysle princípu subsidiarity poskytuje ústavný súd ochranu základným právam alebo slobodám fyzických osôb a právnických osôb v konaní podľa čl. 127 ods. 1 ústavy len za podmienky, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný orgán verejnej moci v rámci jemu zverenej právomoci. 10. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh je zrejmé, že sťažovateľ mal možnosť podať proti napadnutému záznamu ÚVTOS žiadosť o prešetrenie, pričom túto možnosť sťažovateľ aj využil a posúdenie všetkých jeho relevantných námietok tak bolo v právomoci Generálneho riaditeľstva ZVJS. Ústavná sťažnosť je tak proti záznamu ÚVTOS podľa § 132 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon o ústavnom súde“) neprípustná, a preto bola v tomto rozsahu podľa § 56 ods. 2 písm. d) zákona o ústavnom súdu odmietnutá.

III.2. K namietanému záznamu Generálneho riaditeľstva ZVJS zo 6. marca 2026:

13. Podľa § 31 ods. 1 a 2 zákona o prokuratúre prokurátor vykonáva svoju pôsobnosť v rozsahu ustanovenom zákonom aj na základe podnetu, pričom je oprávnený vykonať opatrenia na odstránenie zistených porušení, ak na ich vykonanie nie sú podľa osobitných zákonov výlučne príslušné iné orgány. Podnetom sa rozumie podanie, ktoré smeruje k tomu, aby prokurátor vykonal opatrenia v rozsahu svojej pôsobnosti. Podľa § 36 ods. 1 zákona o prokuratúre podávateľ podnetu môže žiadať o preskúmanie zákonnosti vybavenia svojho podnetu opakovaným podnetom, ktorý vybaví nadriadený prokurátor alebo ním určený prokurátor. Podnet a opakovaný podnet orgánom prokuratúry pritom ústavný súd vo svojej stabilizovanej judikatúre považuje za účinné právne prostriedky nápravy podľa § 132 ods. 2 zákona o ústavnom súde (napr. I. ÚS 186/05, I. ÚS 227/2019, I. ÚS 259/2023). 14. Ústavný súd už viackrát vyslovil právny názor, že vynechanie podnetu, opakovaného podnetu (resp. ďalšieho opakovaného podnetu) ako právneho prostriedku nápravy v rámci sústavy orgánov prokuratúry Slovenskej republiky nemožno nahrádzať podaním sťažnosti v konaní pred ústavným súdom, pretože takto by sa obmedzovala možnosť orgánov prokuratúry vo vlastnej kompetencii nielen preveriť skutočnosti, ktoré tvrdí sťažovateľ, ale aj prijať priame opatrenia podľa zákona o prokuratúre, ktoré by účinne napomohli odstráneniu procesných alebo faktických prekážok zákonného postupu (obdobne III. ÚS 854/2016, II. ÚS 312/2020, I. ÚS 293/2025). 15. Sťažovateľ sa domáhal ochrany svojich práv primárne na základe procesných mechanizmov obsiahnutých v zákone o zbore, ktoré predstavujú účinný prostriedok nápravy, následne ale bolo možné realizovať prieskum týchto rozhodnutí prokurátorom v zmysle zákona o prokuratúre. S ohľadom na tieto skutočnosti ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ nevyčerpal právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje, pričom neuviedol ani konkrétne skutočnosti alebo dôvody, pre ktoré tak neurobil alebo nemohol urobiť. Ústavný súd preto ústavnú sťažnosť sťažovateľa odmietol v tejto časti ako neprípustnú podľa § 56 ods. 2 písm. d) v spojení s § 55 písm. d) a § 132 ods. 2 zákona o ústavnom súde.