III. ÚS 312/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 312/2015­8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. júna 2015 predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpenej advokátom JUDr. Mariánom Ševčíkom, CSc, Advokátska kancelária, Nezábudková 22, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj neidentifikovaného základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy slovenskej republiky postupom a rozsudkom Okresného súdu Bratislava II sp. zn. 7 C 150/2012 zo 16. januára 2013 a postupom a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 8 Co 527/2013 zo 16. decembra 2014 a takto

rozhodol:

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uviedla, že žalobou podanou na okresnom súde sa domáhala určenia neplatnosti vkladu záložného práva vykonaného v prospech odporcu Správou katastra pre hlavné mesto Slovenskej republiky Bratislava. Okresný súd o žalobe sťažovateľky rozhodol rozsudkom sp. zn. 7 C 150/2012 zo 16. januára 2013 tak, že žalobu sťažovateľky zamietol. Sťažovateľka v sťažnosti uvádza, že okresný súd mal v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatovať, že vklad do katastra nehnuteľností nie je právny úkonom v zmysle § 34 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov, preto dospel k záveru, že účastníci sa nemôžu domáhať v občianskom súdnom konaní určenia neplatnosti vkladu do katastra nehnuteľností. Okresný súd mal ďalej konštatovať aj to, že v danom prípade by sťažovateľke chýbal aj naliehavý právny záujem na určenie neplatnosti tohto vkladu. Z uvedených dôvodov mal okresný súd odmietnuť vykonať aj navrhnuté dokazovanie sťažovateľkou, pretože podľa názoru okresného súdu nebolo potrebné na zistenie skutkového stavu pre účely rozhodnutia. Proti označenému rozsudku okresného súdu podala sťažovateľka v zákonnej lehote odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd napadnutým rozsudkom tak, že odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti namieta, že napadnutým rozsudkom krajského súdu boli porušené jej označené práva. Sťažovateľka okrem uvedenia stručného priebehu konania argumentuje tým, že krajský súd sa „nevysporiadal s rozpormi nachádzajúcimi sa v spise a riadne nezistil skutkový stav“. Sťažovateľka tiež tvrdí, že „konanie odporcu (rozumej žalovaného, pozn.) predstavuje úmyselné zavádzanie skutočností voči sťažovateľovi, ako aj voči súdu. Na uvedené súd neprihliadal, dôsledkom čoho bolo zamietnutie odôvodneného návrhu sťažovateľa o určenie neplatnosti vkladu záložného práva. Sťažovateľ bol sústavne úmyselne uvádzaný vyjadreniami odporcu do omylu.“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Uplatnenie právomocí ústavného súdu je viazané na splnenie viacerých formálnych aj vecných náležitostí návrhu na začatie konania (čl. 127 ods. 1 ústavy, § 20 a § 49 a nasledujúcich zákona o ústavnom súde). V tejto súvislosti už ústavný súd opakovane uviedol, že všeobecné náležitosti návrhu musí spĺňať každý návrh, a to tak náležitosti týkajúce sa formy návrhu, ako aj jeho obsahu. Ústavný súd je potom viazaný návrhom na začatie konania (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde).

Podľa ústavného súdu má nedostatok odôvodnenia sťažnosti v spojení s nepredložením napadaných rozhodnutí súdov významné procesné dôsledky. Je základnou povinnosťou sťažovateľky, aby čo najpresnejšie opísala skutkový stav, z ktorého vyvodzuje svoj procesný nárok na ochranu poskytovanú ústavným súdom. Okrem opísania skutkových okolností musí odôvodnenie sťažnosti obsahovať najmä právne argumenty a právne posúdenie predloženého sporu. Nevyhnutnou podmienkou konania ústavného súdu o individuálnej sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ústavy je teda vznesenie relevantných námietok zo strany sťažovateľky spočívajúcich v uvedení skutočností svedčiacich o porušení jej základných práv alebo slobôd rozhodnutím, opatrením, procesným postupom, prípadne inou aktivitou alebo nečinnosťou konkrétneho orgánu verejnej moci (orgánu štátnej správy, územnej alebo záujmovej samosprávy, súdu atď.). Vznesenie takýchto námietok podanie sťažovateľky neobsahuje, pričom samotný subjektívny názor sťažovateľky o porušení jej práv nie je dostatočným dôvodom pre záver, že mohlo dôjsť k ich namietanému porušeniu, ak chýbajú objektívne okolnosti, ktoré by dovolili takýto záver aspoň na účely prijatia sťažnosti na ďalšie konanie. Napokon nepredloženie napadnutých rozsudkov znemožňuje čo i len preskúmať správnosť skutkových tvrdení sťažovateľky.

Napokon sťažovateľka nekonkretizovala konkrétne základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Predmetný článok ústavy totiž obsahuje viacero základných práv.

Ústavný súd v súhrne konštatuje, že sťažnosť, ktorá bola doručená ústavnému súdu, neobsahuje kvalifikované odôvodnenie, teda nespĺňa ani podstatnú zákonom predpísanú náležitosť ustanovenú v § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde. K sťažnosti neboli v rozpore s § 50 ods. 2 zákona o ústavnom súde pripojené sťažnosťou napadnuté rozhodnutia súdov. Sťažovateľka tiež nekonkretizovala základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v zmysle požiadavky vyplývajúcej z § 50 ods. 1 písm. a) zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku nezaoberal sa už ústavný súd ďalšími návrhmi formulovanými sťažovateľkou v petite sťažnosti (zrušenie označených rozhodnutí všeobecných súdov, návrh na priznanie náhrady trov konania, návrh na priznanie finančného zadosťučinenia podľa úvahy ústavného súdu).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. júna 2015