III. ÚS 314/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 314/2015­9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. júna 2015 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Poľno­Čergov, s. r. o., Hlavná 238/2, Terňa, zastúpenej advokátskou kanceláriou AK­TARABČÁK s. r. o., Hlavná 13, Prešov, za ktorú koná konateľ a advokát JUDr. Jozef Tarabčák, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 12 Co 109/2014 z 18. decembra 2014 o náhrade trov súdneho konania, a takto

rozhodol:

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka bola účastníkom konania v procesnej pozícii odporkyne vedeného Okresným súdom Prešov (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 28 C 166/2014, predmetom ktorého bolo určenie, či nehnuteľnosti patria do dedičstva po zosnulom. Okresný súd v označenom konaním uznesením z 28. júla 2014 konanie zastavil a samostatným výrokom rozhodol, že účastníci nemajú právo na náhradu trov konania. K zastaveniu konania došlo z dôvodu nezaplatenia súdneho poplatku za návrh zo strany žalobkyne. Proti uvedenému uzneseniu okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie v časti výroku o náhrade trov konania, o ktorom rozhodol krajský súd napadnutým uznesením, ktorým rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil, a druhým výrokom rozhodol, že žalobkyni nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania. Sťažovateľka považuje napadnuté uznesenie krajského súdu za porušujúce jej označené práva z dôvodu nedostatočného odôvodnenia, ktoré považuje za arbitrárne aj z toho dôvodu, že krajský súd nedostatočne odôvodnil svoj záver o dôvodoch osobitného zreteľa.

Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd

o nej nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa Poľno­Čergov s.r.o. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd , právo pokojne užívať majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 12 Co 109/2014­35 z 18.12.2014 porušené bolo. 2. Uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 12 Co 109/2014­35 z 18.12.2014 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie. 3. Krajský súd v Prešove je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania v sume 296,44 € na účet právneho zástupcu do dvoch mesiacov od právoplatnosti.“

Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98 tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (III. ÚS 415/2011, IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).

Sťažovateľka namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj porušenie práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým uznesením krajského súdu o náhrade trov súdneho konania, pričom podstata jej argumentácie spočíva v tvrdení, že krajský súd nesprávne rozhodol o trovách konania, keď jej nepriznal náhradu trov konania, hoci si riadne a včas uplatnila nárok na náhradu a svoje rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov konania založil na argumente, že existovali dôvody hodné osobitného zreteľa na strane žalobkyne spočívajúce v jej postavení a jej osobných a majetkových pomeroch.

Ústavný súd nespochybňuje, že za určitých okolností možno k záveru o porušení základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru dôjsť aj v súvislosti s námietkami sťažovateľov smerujúcimi proti právoplatnému rozhodnutiu všeobecného súdu o náhrade trov súdneho konania. Vo všeobecnosti však platí, že rozhodnutie o náhrade trov konania nedosahuje spravidla samo osebe intenzitu predstavujúcu možnosť vyslovenia porušenia základných práv a slobôd bez ohľadu na to, akokoľvek sa môže účastníka konania citeľne dotknúť. Ústavný súd pri posudzovaní problematiky trov konania, t. j. problematiky vo vzťahu k predmetu konania pred všeobecnými súdmi akcesorickej, postupuje nanajvýš zdržanlivo a k zrušeniu napadaného výroku o trovách konania sa uchyľuje iba výnimočne, napr. keď zistí, že došlo k porušeniu práva na súdnu ochranu (spravodlivý proces) extrémnym spôsobom alebo že bolo zasiahnuté aj iné základné právo (m. m. II. ÚS 78/03, II. ÚS 31/04, IV. ÚS 45/06, I. ÚS 156/2010, IV. ÚS 40/2011).

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje aj na ustanovenie § 142 ods. 1 OSP, podľa ktorého účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal. Uvedené ustanovenie Občianskeho súdneho poriadku umožňuje všeobecnému súdu aj náhradu trov nepriznať, a to v prípade, keď dospeje k záveru, že v danom prípade nejde o trovy potrebné na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva. Pokiaľ súd dospeje k tomuto záveru, tak môže náhradu trov nepriznať aj účastníkovi konania, ktorý mal plný úspech vo veci. V danom prípade k vecnému prerokovaniu návrhu ani nedošlo pre nezaplatenie súdneho poplatku, preto aj účelnosť uplatnených trov právneho zastúpenia z hľadiska jeho výsledku je sporná.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že sťažnosť sťažovateľky v časti, ktorou namietala porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu, je zjavne neopodstatnená, a preto ju v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

2. Vo vzťahu k námietke porušenia práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým uznesením krajského súdu ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, podľa ktorej všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavno­procesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. V opačnom prípade by ústavný súd bol opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným predpokladom na to, aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08).